Vlkolínec. Drevená rarita, ktorá stále láka množstvo ľudí

„Pred štyridsiatimi rokmi sme podnikali výlety za krásami Slovenska s fotoaparátmi a s nádejou, že objavíme krajinu neobjavenú, civilizáciou neporušené miesto, tichý zapadákov, kde líšky dávajú dobrú noc a kde sa končia aj prašné cesty. Tak trochu sme závideli majstrovi Karolovi Plickovi nielen jeho majstrovstvo a kumšt, ale aj miesta, ktoré navštívil a zobrazoval na svojich fotografiách. Miesta, kde netrčali stĺpy a stožiare, kde nepretínali oblohu elektrické drôty, Miesta, ktorých sa civilizácia nedotkla. A bolo to ťažké. Doba nás predbehla,“ popisuje Milan Hlôška v našom najstaršom časopise Krásy Slovenska, ktorý vychádza už vyše 100 rokov a stále prináša úžasné tipy na výlety, túry a prechádzky za krásami našej prírody.

Ako pokračuje - našli niečo ešte krajšie. Drevenú dedinu pri Ružomberku, na úpätí vrchu Sidorovo – Vlkolínec. Na vlkolínskych lúkach ženy hrabú seno, znejú trávnice a echom sa odrážajú od blízkej hory, na kraji lúky kolíska na troch nôžkach a v nej malý synček.

Unikátny Vlkolínec

Chlapča v kolíske z konopného plátna spokojne odpočíva a nevdojak vníma šum lístia neďalekého lesa, pieseň hory, trávnice a spev vtáctva. Vlkolínec, ojedinelá lokalita drevených stavieb rodinných domov bola raritou, Pánu Bohu za chrbtom, kde naozaj líšky dávajú dobrú noc a kde treba robiť od vidíš do nevidíš.

Obec, ktorej vznik sa datuje do 14. storočia, má dnes 17 obyvateľov, 73 objektov a okrem kostola, školy a jedného (asi omylom povoleného) murovaného rodinného domu sú všetky domy drevené. V roku 1993 bol Vlkolínec zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Najvzácnejším objektom je drevená zvonica z roku 1770 a studňa z roku 1860, hlboká 12 m, ktorá bola kedysi jediným zdrojom pitnej vody. Rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie pochádza z roku 1875.

Namiesto televízora pohľad do hory...

Vlkolínec bol dlhé roky odrezaný od sveta, zabudnutý a zanedbávaný. Keď ho objavili „chalupári“, trochu ožil, ale aj život chalupárov narušil kolobeh a ráz života domácich. Nebolo jednoduché zblížiť sa s domácimi, lebo – ako povedala jedna babka: „O desiatej ma pozdravia, že dobré ráno. Aké ráno, keď ja už mám kopu roboty za sebou?“

Nechápali a nechceli chápať, že tie domy nie sú na leňošenie, ale na robotu. Ani turistov v dedine neradi videli, boli len na oštaru a zvedaví. Len robota a robota, ani televízor nepoznali, vraj najlepší televízor je pohľad do blízkej hory, na lesnú zver, sadneš si do trávy na konci záhrady a pozeráš, ako sa pasie a naháňa na kraji hory, to je obraz, ktorý sa nezunuje.

Oplatí sa prísť

Dnes je už všetko trochu inak. Vlkolínec má čo ukázať. Drevené domy sú vzorne udržiavané, vymaľované, novým šindľom pokryté strechy, nájdeme tam dom s ukážkou niekdajšieho bývania, v bývalej škole je múzeum ľudových tradícií s ukážkami ručných prác. Dedinu na začiatku strážia Jánošíci a Jurošíci (vyrezaní z dreva), a keď ju chceme navštíviť, musíme zaplatiť vstupné. No nie je to veľa, ale na podporu a údržbu tohto nášho vzácneho dedičstva je to potrebné.

„Prechádzka po Vlkolínci je nezabudnuteľná. Stredom dediny tečie potôčik z blízkeho prameňa čistej vody, vynovený a čisto udržiavaný kostol, staručký cintorín so vzácnymi kovovými krížmi, chyža s pôvodným zariadením tak, ako sa kedysi bývalo,“ pochvaľuje si Milan Hlôška.
Sidorovo stráži tento kút a bráni ho proti nehostinným poveternostným podmienkam, ako môže. Pohľad z príjazdnej cesty na okolitú krajinu je nádherný.

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska
Autor: Milan Hlôška