PĚT ŠVESTEK | Rozhovory s tvorcami filmu

JČ: Pán Svěrák, váš jedenásty film je v podstate iba druhým, na ktorom váš otec nejakým spôsobom neparticipuje. Čítal som rozhovory a vyzerá to tak, že…

JS: Viete, ako to bolo pri Kukym? Pri postave Hergota tam otec participoval len v tom, že ho nahovoril – akoby postsynchrónne. Mal to totiž hovoriť Oldřich Kaiser, ktorý hral bezdomovca. Chcel som, aby ten istý hlas mal aj Hergot, jakože se to tomu malému chlapečkovi v představách prepojilo. Lenže keď sme potrebovali nahrávať postsynchróny, Kaiser nebol nikde k zohnaniu. Celý mesiac sme ho neboli schopní nájsť.

JČ: Takže tak sa k tomu otec dostal.

JS: Poprosil som ho a tým pádom mám spoluprácu s ním aj na tomto filme. Inak si to však považujem tak, že mám tri, ba štyri samostatné filmy. A vlastne ešte hral v Akumulátorovi.

JČ: Na poslednom filme, ale už aj na predchádzajúcom, spolupracuje váš syn František – v tomto prípade prvýkrát ako kameraman. Je rozdiel, keď spolupracujete s niekým, kto je o generáciu starší, alebo s niekým, kto je o generáciu mladší. Pritom režisér je pri filme niečo ako veliteľ jadrovej ponorky – má absolútnu zodpovednosť za všetko.

JS: Je to ako vrchný architekt – pod sebou má projektantov a stavbyvedúcich. Povedal by som, že ten rozdiel je v múdrosti. Kým môj otec bol vždy starší, a teda múdrejší ako ja, bol zhovievavý. Dokázal si veci predstaviť, dokázal ma neovládať, ale vysvetliť mi ich tak, aby som ich pochopil a urobil to podľa neho. Mladší synovia tú múdrosť ešte nemajú a ja ju vlastne tiež nemám. Keď spolupracujem s Františkom, sme medzi sebou ako dvaja zajaci, ktorí sa snažia dohodnúť.

JČ: Ale na to, že máte vyše šesťdesiat rokov…

JS: Stále som dieťa, mám oba rodiča – to je strašné. Nie, je to iné: ja by som mal prevziať úlohu toho múdreho, ktorý vie láskavo vysvetliť mladšiemu, ako to myslí, a dať mu vybrať správnu možnosť. V tom možno nie som úplne dobrý, ale učím sa to. Viem, že je to moja úloha.

JČ: Máte pocit, že teraz z druhej strany zažívate to, čo ste zažívali vtedy ako syn voči svojmu otcovi?

JS: Mám to úplne presne tak. Keď som bol asi vo Františkovom veku, natáčal som s otcom dokument Tatínek. Máme tam scénu, kde sa hádame – ja som odmietol scénář filmu Vratné lahve a on mi vysvetľoval, že je škoda, pretože tam je zakomponovaná legrácia, a ak se film nenatočí, bude to hriech. A ja sa tvárim ako stredoškolák, ktorému chýbajú slová. Presne to vidím u Františka: keď to nedokáže odargumentovať, je nahnevaný. My, starší, to už dokážeme – veľa sme prečítali, veľa sme v živote preargumentovali, takže to vieme dať do slov. Verím, že keď sa naučí vysvetliť, ako to myslí, naša komunikácia sa výrazne zlepší. Toto však hovorím o období ve střižně, kde jsme měli generační  napětí. Keď sme natáčali a on bol za kamerou, žiadna hádka nebola. Je s tou kamerou taký zrastený, že ma vlastne len prekvapoval – a ja som mu len ponúkal, čo ešte by mohol natočiť. Dopĺňali sme sa, tam to fungovalo výborne.

JČ: Máte už niekoľko filmov, ktoré sa zaoberajú problematikou staršej generácie – tej, ktorá prechádza do záverečnej fázy svojho života. Spomeniem Vratné fľaše či Betlehemské svetlo. Pri tomto filme však predpokladám, že ste otcovi dali pozrieť scenár, alebo ste mu o ňom hovorili. Mám pocit, že okrem toho, že mu to čítal a niečo k tomu povedal, sa už do tvorivého procesu výrazne nezapájal.

JS: Ja som ho vyzval, pretože jemu sa cnie po práci vo dvojici. Miloval ju – pracoval so Smoljakom, potom s Uhlířom. Láďa Smoljak je už mnoho rokov po smrti, Jarda Uhlíř už pesničky neskladá. Otcovi sa potom často cnie. Keď mám takúto prácu, vyberiem tri scény a idem za ním, či by mi nepomohol pridať veselosti. S radosťou si sadne. Vždy hovoril aj so Smoljakom, že hovoria hlúposti so slobodou, že ten druhý ich nebude posudzovať. Nehovorí to len preto, aby povedal akúkoľvek hlúposť – ale aby toho druhého z toho napadlo niečo vtipné. Aj na tomto filme som mu vybral niekoľko scén, kde som ho požiadal o rozveselenie.

JČ: Bude v titulkoch?

JS: V prvých titulkoch sme ho nemali, lebo napísať tam len „proveseloval" je divné. Potom mi však bolo blbé, že tam vôbec nie je, a keď sme museli prerábať titulky, pretože sme pomýlili nejaké meno, urobili sme ich znova. Vtedy som povedal: dajme tam „spolupracoval" hneď na prvé miesto. Tak tam je.

JČ: Tomu sa veľmi teším, lebo musím povedať, že tá spolupráca je naozaj úžasná. Vo väčšine rozhovorov ste tento film, ktorý ide do kín, porovnali s filmom Jízda z roku 1994. V podstate išlo o spôsob natáčania a prípravy. V čom sú tieto filmy podobné?

JS: Sú podobné duchom. Obidva sú o hľadaní slobody. Kým mladí majú slobodu veľmi širokú, staroba nám robí rôzne obmedzenia a tým ju zužuje. Aj v tých malých mantineloch sa však dá žiť slobodne – jde jen o úhel pohledu. Sú si podobné aj tým, že je v nich veľa hudby – síce nie od skupiny Buty, ale, od Niny Kohout a Michala Novinského a tak ako vo všetkých mojich filmoch, znie tam aj klasická hudba. A spôsob natáčania v malom štábe prináša do filmu dušu. Nejde o priemyselný výrobok veľkého štábu, kde ľudia chodia ako do zamestnania. Je to skupina ľudí, ktorí sa stretnú na tri týždne, na mesiac, a vytvoria komunitu – vlastne niečo ako letný tábor. Nepozerajú na hodinky, každý vie, čo má robiť, a každý pomáha druhému. Zapálenie a malá veľkosť štábu umožňujú obrovskú operatívnosť – ste rýchli, viete sa otočiť podľa toho, ktorým smerom fúka vietor. To vytvára určitú živosť filmu, ktorá je autentická a osobná. Pri téme, ktorá sa zaoberá vážnymi, intímnymi vecami staroby, je vďaka tomuto osobnému spôsobu natáčania film vierohodný. Keby som natáčal v ateliéri s veľkým štábom, niektoré veci, ktoré sú tam v hĺbke povedané, by šuchotali papierom – neveril by som im. Tu je päť hercov, okolo nich päť ľudí štábu, sme na mori, loď sa hojdá, zapadá slnko – a keď to povedia, je to jednoducho pravda.

JČ: A bolo to vlastne poistené?

JS: Nedalo sa to poistiť, poistili nám len techniku – pre prípad, že by sme utopili kamery alebo lode. A pre prípad, že by ochorel niekto zo štábu – okrem hercov. Herci nad 65 rokov sú pre poisťovňu rizikoví. Ale to je cena za slobodu. Keby som chcel mať istotu, natočil by som to v ateliéru, tam by nás poistili, stálo by to desaťkrát toľko a mal by som priemyselný výrobok. Ak však chcete slobodu, jej cenou je neistota. Všetko je neisté. Keď s tým počítate a vezmete to ako súčasť dobrodružstva, je to v poriadku. Povedali sme si: ak sa niekto z vás utopí, večer prepíšem scenár tak, že sa utopil, a hráme ďalej. A ak sa utopím ja, slibte mi, že ten film dokončíte sami.

JČ: Mne aspoň témou pripomínal – veľmi sa naň teším…

JS: Vy ste ho ešte nevideli?

JČ: Nie, ale teším sa naň. Pripomína mi filmy ako Bucket List s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom alebo Last Orders s Michaelom Cainom, ktoré hovoria o tých posledných veciach, ktoré človek ešte chce zažiť na vlastnej koži. Mali ste nejakú konkrétnu inšpiráciu, nejaký film?

JS: Človek to asi nasáva, ale nebol konkrétny film, ktorý by som si pred tým pustil a povedal si: takto podobne. Skôr ma téma zaujíma, lebo sa tomu veku blížim. Ešte to nie je na horizonte, ale tuším, že to tam je – tušíte, že je to už len kúsok ďalej. Keď chodíme s kamarátmi v mojom veku na plachetnicu, často niekto povie: „Toto je super, ale čo až nebudeme môcť, čo budeme robiť?" Začneme premýšľať, aké to bude, ako kvalitne žiť ďalej, keď to už nepôjde. Ide o to nájsť na to odpoveď a pripraviť sa už teraz, kým nám to myslí. Lebo keď nás potom začne všetko bolieť a ten široký rozhľad sa nám začne zužovať – aj tým, že budeme zle vidieť a počuť – už sa takto nebudeme vedieť rozhodnúť. Keď si to naplánujeme dnes, prídeme do stáří pripravení s plánem.

JČ: Prekvapila vás hlavná pätica hercov – alebo niekto z nich niečím, s čím ste nepočítali?

JS: Boli všetci výborní. Prekvapil ma napríklad Oldřich Kaiser, ktorý v Prahe pred natáčaním vyzeral, akoby mal osemdesiat – pritom má sedemdesiat. Hral takého obtrávleného a na lodi po pár dňoch zkrásnel, vyrovnal sa, nádherne sa naňho pozeralo. Jeho som poznal, Honzu Vlasáka som tiež poznal. Lenka Termerová bola v tom tíme novinka – má hlavnú rolu – a je zaujímavá. Prekvapila ma tým, že je najlepšia na prvých klapkách. Keď jej dáte pripomienky, už to kontroluje a snaží sa, ale tá prvá klapka nám vždy vyrazila dych. Boli sme pripravení na to, že iba nastavíme set, vysvetlíme si, čo má urobiť – nechcel som, aby to skúšala veľa, len: odtiaľto sem, tu ste, poviete repliku, pripravený. Vedeli sme, že tú prvú klapku musíme jednoducho chytiť, lebo bude úplne autentická.

JČ: To pripomína Rudolfa Hrušínskeho, na ktorého spomínal Juraj Herz pri Spaľovačovi mŕtvol. Bol presný opak Vlasty Chramostovej, divadelnej herečky, ktorá milovala opakovanie a stále nejaké „ešte raz" – pričom Hrušínský bol človek, ktorý naozaj väčšinou na prvú klapku urobil 99 % toho najlepšieho výkonu.

JS: A potom ma prekvapil Petr Kostka, s ktorým som nikdy netočil a považoval som ho za divadelného herca – s tým spôsobom, akým sú divadelní herci pokazení. Po štyridsiatich rokoch v divadle už jednoducho nevedia hovoriť potichu.

JČ: Áno, lebo aj v posledných radoch ich musí niekto počuť.

JS: Všetko hrajú expresívne, aby to bolo zreteľné. Ale on – neviem, čím to je – myslím, že som ho v žiadnom filme nevidel hrať tak ako u nás. Asi je to tým, že má vyšší vek, a tým, že sme boli ďaleko od domova a na mori, ktoré človeka aj trochu mätie a otvára mu iné obzory. Je to zmena prostredia – tak sa to volá. Vyzeral a hral ako Robert De Niro. Nemohol som z neho spustiť oči. Pritom jeho rola nie je veľká, ešte sme mu kopu vecí vyhodili, často má jedinú repliku – ale je tam jednoducho výrazný. Nielen hlasom – je to taký zábavný element. Taký bol aj počas plavby: udržiaval dobrú náladu, stále niečo rozprával. Prekvapilo ma, že je to výborný filmový herec, nielen divadelný, a že dozrel do takejto krásy. Staroba na niektorých ľuďoch – tak ako na našich hercoch – vyslovene sluší: vyšší vek, vrásky, koža, ktorá si niečo pamätá. Je to určitá zrelosť.

JČ: Spomenuli ste hudbu. Od roku 2010 – viem, toho si vyspovedám osobne – ale zaujímalo by ma, ako ste prišli na Michala Novinského ako hudobného skladateľa, ktorý s výnimkou Betlehemského svetla urobil hudbu ku všetkým vašim filmom po roku 2010.

JS: Poviem vám to. Keď som mal dotočeného Kukyho, Ondřej Soukup mi zrazu zavolal, že na to nebude mať čas, lebo robí muzikál – nech sa nehnevám. Ja som pritom za tri mesiace potreboval hudbu, čo zvyčajne trvá dlhšie. Poprosil som kamaráta Ivana Zachariáša a strihača Filipa Maláska, ktorí sú hudobne založení, sú takí fanúšikovia a poznajú naše luhy a háje, či by mi nepomohli. A oni urobili konkurz naslepo – oslovili muzikantov a dali im dve scény.

JČ: Dostali partitúry, alebo demáče?

JS: Dostali jsme demáče. Doma sme sedeli a počúvali tú istú scénu s rôznou hudbou. Videli by ste ten rozdiel: niekto urobí minimalistickú hudbu, ktorá s tým vôbec nesúvisí; niekto urobí americkú sláčikovú, ktorá to podčiarkuje.

JČ: Každý pohyb je vyjadrený.

JS: A jedna z nich bola hudba cimbalová, cirkusová – zdanlivo úplne mimo, ale mala v sebe legráciu a hravosť toho filmu. Tak sme tú zobrali. To bol Michal Novinský.

JČ: Zaujímavé je, že tie štyri filmy sú každý iný. Jeden je rozprávka, jeden je príbeh, jeden – Po strništi bos – je vlastne spracovaná spomienka vášho otca, a tento je príbeh, povedzme, zo súčasnosti. Vedel Michal nájsť k nim vždy tú správnu polohu?

JS: Vždy. Napríklad pri Troch bratoch to pozdvihol. Uhlířove pesničky sú melodicky výborné, ale je to predsa len pre malú kapelku. On z toho urobil emotívnu, obrovskú muziku. Sám Uhlíř hovoril, že si s tým orchestrom robí, čo chce – že je to génius. Jediné, kde sme sa nezhodli, bolo pri filme Po strništi bos, kde som Michalovi hovoril, že by som tam chcel len zvuky – vietor a ruchy, akoby hudební šuchot.

JČ: New age music.

JS: A on s tým tak rátal. Lenže keď sme to dostrihali, povedal som mu, že je to klasicky rozprávaný film a že by som chcel klasickú hudbu, ktorá by tomu robila emóciu. A on to jednoducho nebol schopný nájsť. Tam sme sa zasekli, ale nakoniec to našiel – hudba tam teda je, ale proces bol naozaj utrpenský.  Další film Betlehemské svetlo jsem proto robil s Ondřejem Soukupem, a teraz sa vraciame k sebe. Je to vďaka tomu, že si Michal našiel Ninu – že má vymenenú krv.

JČ: Áno, Nina Kohout. Predstaviteľka novej mladej slovenskej generácie. Čo z vášho pohľadu vniesla do filmového soundtracku?

JS: Vniesla tam energiu, drzú šťavu mladosti. A poučenú. Je nesmierne vzdelaná. Takže ju neoklamete – nie je to dieťa, ktoré odbijete rožkom. Jej prístup, jej melodické postupy a nápady sú pre nás, pre staršiu generáciu, novátorské – a pritom ešte stále rozumieme, že by to mohlo byť dobré. Nie je to, akoby nám hrala niečo, čomu už naše ucho vôbec nerozumie – sajeme to ako nektár. A Michal to rozvíja ďalej. Keby ste ich videli, ako pri klavíri vymýšľajú, čo s tým ďalej – je to koncert, ako sa dopĺňajú. Ona své nápady spieva, on ty své hraje na klavír, takhle si povídají.  

JČ: Odporúčam vám vypočuť si jej album, je to niečo nádherné. Nie je to filmová hudba, ale má filmovú náladu v každom takte.

JS: Bál som sa jej, keď som to počúval na Spotify. Hovoril som: človeče, bojím sa. On hovoril: neboj sa, je výborná. A musel som už na tom Spotify uznať, že ona to vie. To, že tú melódiu zakrúti tak, ako by som ja, starší poslucháč, neočakával ani si neželal – že to musí posunúť niekam inam, aby to nebolo tendenčné.

JČ: Moja posledná otázka. Film má určite šancu osloviť ľudí od štyridsiatky vyššie – ja sa k nim hlásim, mám čerstvých šesťdesiat. Ale čím by mohol zaujať generáciu pod štyridsať? Je tam nejaký kontrast medzi mladou a dozrievajúcou generáciou?

JS: My sme ten film celý čas propagovali tak, že je pre divákov od štyridsiatky vyššie. Dokonca máme heslo: „Vezmite rodičov do kina." Aby tá generácia 35+, ktorá má rodičov, čo ešte chodia, ich vytiahla – že je to dobrý rodinný bonding. Ale ukázalo sa včera na premiére, kde boli aj deti i sedemnásťroční, že to funguje aj pre nich. Jedenásťročný chlapček hovoril, že sa teší do školy, kým to bude rozprávať spolužiakom, a povie im, nech idú do kina, a ten teenager si pochvaloval, že konečne je tu zase česká komédia. Berú to ako komédiu, ktorá je zhodou okolností o starých ľuďoch – sranda, ktorá mieša legráciu s dojatím. Prekvapilo ma to. Mladé možná baví, že tí starí ľudia tam prichádzajú do styku s látkami, které jsou spojovány s nezodpovědným mládím. Ale náš anglický producentom, sedmdesátník, v legraci říká, že drogy sú, ako on hovorí, „wasted on youth" – že sú premrhané na mladých.

JČ: Že by si ich mali užiť aj staršie generácie.

JS: Mladí majú dosť energie, nepotrebujú to. Aj fantáziu majú. Ako liečivo by sa to však malo používať – tie psychedeliká, ktoré nie sú návykové ani ničivé. Nemyslím tedy heroín, myslím hubičky, tedy psilocybín, nebo LSD. Neviem, ako je to u vás, ale v Čechách sa s tým už pracuje, klinicky sa to už používa, napríklad pre pacientov s post traumatickým šokem nebo s terminálnou chorobou. Na zmierenie sa s krátkym zvyškom života majú tieto terapie překvapivě rychlý  efekt. Musia byť robené v dobrom settingu s psychológom či psychiatrom, ale už to nie je otázka teórie ani testovania – už sa to normálne používa.

JČ: V tomto vás sklamem, lebo u nás jeden človek v Trnave, ktorý testoval marihuanu práve na liečebné účely, prišiel o dom a dostal pätnásť rokov natvrdo, lebo bohužiaľ máme takúto nezmyselnú legislatívu. Pritom to nebolo nič dramatické. Problém je v tom, že ani sudca, ktorý by to rád zohľadnil, nedostane od legislatívy možnosť dať nižší trest – aj toto je nezmyselné.

JS: To je proces. Dúfam, že o dvadsať rokov, keď budem mať osemdesiat, už to bude všetko sprocesované a my, starí, budeme dostávať na prah fľašu s mliekom a vo vrchnáčiku niečo, aby nám to myslelo, aby sme mali dobrú náladu a usmievali sa na svet.

JČ: Ďakujeme veľmi pekne.