Nebezpečné parazity

Najčastejšími vnútornými parazitmi našich psov sú stále škrkavky druhu Toxocara canis - škrkavka psia. Jej špicaté dlhé belavé telo pozná každý kynológ. A práve to vnucuje otázku, prečo sa stále škrkavka samozrejme spája so šteňatami, keď už niekoľko rokov máme k dispozícii účinné odčervovacie prostriedky. Zatiaľ ide o márny boj človeka s prírodou. Existencia škrkaviek na tomto svete je totiž všestranná.

Základom tohto psieho problému je skutočnosť, že asi 95 % šteniat sa nakazí už pred narodením v tele svojej matky. Suka sama sa nakazí jednak zožratím vajíčok škrkaviek, ktoré znečisťujú zem pri vylučovaní začervených psov, niekedy zožratím drobných pôdnych živočíchov (myší, chrobákov, dážďoviek), ktoré tieto vajíčka predtým náhodne zožrali s potravou, jednak pri čistení vlastných šteniat, ktoré čoskoro po narodení môžu vylučovať nedospelé larvy škrkaviek a po troch týždňoch aj vajíčka červov svojimi výkalmi. Larvy škrkaviek sa u dospelej suky roznesú krvným obehom do celého tela. Najviac sa zachytávajú v obličkách, kde sa obalia ochranným púzdrom a v pokojnom stave tam prežívajú aj niekoľko rokov. Hormonálne preladenie suky v poslednej tretine brezosti spôsobí uvoľnenie časti lariev z týchto „depozít“ a krvným obehom sa zanesú cez placentu až do pečene plodov v maternici. Po pôrode sa cez pľúca zhltnutím dostávajú do čreva šteňaťa, kde o dva až tri týždne dorastajú na dospelé škrkavky. Nakazenie šteniat sa môže ešte znásobiť aj cicaním materského mlieka, pretože časť lariev škrkaviek preniká krvnými cestami aj do mliečnej žľazy sučky. A sme opäť na začiatku začarovaného kruhu, keď si suka „doplní zásoby“ tzv. kľudových lariev vo svojom tele, ktorými potom zásobuje ďalšie vrhy šteniat.

Zabezpečenie existencie škrkaviek je bezchybné! V našich silách je zatiaľ len čo najväčšie obmedzovanie zamorenia prostredia (pôdy výbehu, miest venčenia psov) veľmi odolnými vajíčkami škrkaviek, ktoré vylučujú najmä neodčervené šteňatá, pretože u dospievajúcich a dospelých psov sú už škrkavky v čreve vzácne (len asi u dvoch percent psov). Vajíčka škrkaviek môžu dlhodobo zamoriť prostredie, pretože ich ničí len vyschnutie na priamom slnku alebo vriaca voda. V pôde vydržia infekčné až dva roky, prežijú dvadsaťstupňový mráz i hoci aj kúpeľ v kyseline sírovej! Žiadna dezinfekcia na ne neplatí. Zamorenie prostredia (najmä pôdy detských ihrísk a pieskovísk) vajíčkami psích i mačacích škrkaviek má nepriaznivý vplyv aj vo vzťahu k zdraviu človeka, najmä detí. Aj u človeka cestujú totiž larvičky psích škrkaviek po prehltnutí vajíčok (z neumytých rúk po hre na piesku či práci v záhradke) krvným obehom po tele a zachytávajú sa v orgánoch s najjemnejšou sieťou vlásočnicových cievok ako sú očné sietnice, mozog a pod. Opúzdrujúce sa larvičky mechanicky poškodia tieto citlivé orgány nenapraviteľným spôsobom, tzn. spôsobia u dieťaťa najčastejšie poškodenie zraku. Je prekvapivé, aké vysoké percento dospelých ľudí aj u nás vykazuje v krvi prítomnosť protilátok po styku s vajíčkami škrkaviek psov a mačiek! Rovnako prekvapivé je aj vysoké percento vzoriek pôdy parkov, ihrísk a pieskovísk vo veľkých mestách, v ktorých sa dajú nájsť vajíčka škrkaviek. Ochrana detí spočíva v obmedzení styku sučkou so šteniatkami, pestovanie základných hygienických návykov vyšetrovanie a odčervovanie a mačiek a zamedzenie znečisťovania detských pieskovísk a ihrísk. Súčasné možnosti, ako rnaximálne obmedziť prenikanie vajíčok škrkaviek do spoločného životného prostredia psov a ich pánov, možno zhrnúť do týchto opatrení:

1. paušálne odčervovať šteňatá i fenu v treťom týždni po pôrode

2. dať vyšetriť vzorku trusu vo veterinárnom laboratóriu a pri pozitívnom náleze odčerviť alebo opäť paušálne odčerviť vo
veku 6-7 týždňov a 10-12 týždňov (vždy asi 8-10 dní pred očkovaním)

3. dospelé psy dať vyšetriť a v prípade potreby odčerviť aspoň dvakrát do roka.

Ako znížiť zamorenie prostredia vajíčkami škrkaviek, záleží od spolupráce kynológov s veterinármi. Žiaľ, zatiaľ je skôr zakorenené presvedčenie, že odčervením sučky pred krytím alebo len pred pôrodom sa všetko vyrieši. Opak je však pravdou, pretože dospelá . suka nemá z 98 % škrkavky v čreve, kde by ich odčervovacie prostriedky mohli zasiahnuť, ale ich má uchované inde vo svojom tele, kde sú pre nás nedostupné. S odčervovaním sa teda jednoznačne treba sústredťl predovšetkým na šteňatá. Pritom treba presne dodržať odporučené dávkovanie aj schému podávania liekov a najmä zopakovať procedúry asi o 14 dní, aby sme zastihli aj ďalšiu generáciu dospievajúcich lariev červov, ktoré by zmarili naše úsilie. Malo by sa stať vecou chovateľskej cti nepredať neodčervené šteňa. Skúsenejší kynológ ich spozná podľa horšej kondície, matnej srsti, zväčšeného bruška, prípadne chudokrvnosti slizníc. Začervené šteňatá občas zvracajú alebo trpia hnačkami a zle žerú.