Dvojaké závažie a dvojaká miera sa príkri pánovi“

Veľmi ľahko sa vyhlasujeme za poctivých a počestných vo svojich vzťahoch k ľuďom, ale s tou istou ľahkosťou možno dokázať aj opak. Stačilo by krátke spytovanie svedomia, aby vyšlo najavo, napríklad, že všetci viac-menej užívame dvojaké závažie a dvojakú mieru: seba posudzujeme podľa jedného kritéria a blížneho podľa druhého. K sebe sme zhovievaví a k druhým neústupní. Pre seba máme pochopenie, pre druhých prísnosť. Pravdepodobne mi poprieš, že si k sebe zhovievavý a povieš, že k sebe si prísnejší ako k druhým a že v sebakritike si až neľútostný. Neklam sa. Tieto vnútorné procesy vyvierajú skorej zo samolásky ako z lásky k spravodlivosti. Samoláska, keď utrpí porážku, je vždy pripravená na tebe sa vypomstiť. Akú porážku? Že musí uznať svoje chyby a morálnu ohraničenosť. To ju zráňa a preto ťa ženie k mučivej sebakritike, ktorá sa v skutočnosti stáva sebatrýzňou. Je to jav veľmi podobný javu, s ktorým sa stretávame u daktorých rodičov, ktorí hromžia na svoje deti, že nie sú také, aké ich chcú mať. A aké ich chcú mať? Také, akými sa chceli stať sami, a sa im to nepodarilo. Nejde tu o pravú lásku k deťom, ale o zamaskovanú samolásku. Takíto rodičia nemajú k deťom také pochopenie, aké vedeli mať k sebe samým. Je jasné, že tento rozhovor je rázu psychologického. Z morálneho hľadiska niet pochybnosti, že rodičia musia vychovávať svoje deti tak, aké majú byť, ba musia túžiť, aby sa stali lepšími, ako sú oni sami. Táto túžba sa však musí zrodiť z lásky k deťom a nie z vlastnej psychologickej potreby kompenzovať sa, že sa im nepodarilo stať sa takými, ako chceli. Ale vráťme sa k tvojej sebakritike. Povedzme, že ten prísny súd, čo dakedy vynáša o sebe sami, by povedal dakto iný. Pripusťme, že by to dakto verejne zopakoval tú istú obžalobu, ktorou sa vnútorne sám obžalovávaš. Bol by si schopný to prijať? Prijal by si ju ako zaslúženú, spravodlivú, náležitú? Vidíš teda, z čoho sa rodí tá tvoja sebakritika? Ľahko sa volá po čistejšej spoločnosti(a správne), ale máš čisté ruky aj ty sám? Je sväto-sväté žiadať si spoločnosť ľudskejšiu, ale môžeš to vyžadovať od iných, ak sa neusiluješ byť ľudskejší sám? Všetci chceme autentickejšie kresťanstvo, ale usilujeme sa byť autentickými kresťanmi aj my? Voláš po jednote v Cirkvi. Usiluješ sa žiť v jednote so všetkými? Podporuješ ju alebo zráňaš? Domáhaš sa dialógu. Vieš sám dialógovať? Vyžaduješ lásku. Vieš milovať naozaj? Aj tých, čo nezmýšľajú ako ty? Aj tých, čo s tebou nesúhlasia? Ak to nevieš urobiť ty, ako môžeš žiadať, aby to urobili druhí? Ponosa, ktorú vznášaš proti iným, padá na teba samého ako žeravá obžaloba. Ako môžeš kričať na svojho brata, aby sa šiel umyť, ak si sám špinavý od hlavy až po päty? Všetka starosť a všetka horlivosť je teda pre druhých. A pre teba? Mám chuť prevrátiť evanjeliový výrok a povedať ti to v inom význame „Urob všetko sebe, čo chceš urobiť iným“ Chceš ich reformovať? Zreformuj sa. Chceš ich obrátiť? Obráť sa konečne už raz ty sám. Ak obrodu nezačneš od seba, neleží ti na srdci obroda, ale prestrojenie. Istotne si si už všimol, že pýcha sa často prestrája za pokoru a ambícia za skromnosť, závisť sa oblieka do rúcha horlivosti a oportunizmus do rúcha opatrnosti. Rozvratníctvo vystupuje v rúchu pokroku a konzervatizmus v rúchu vernosti. Toto všetko sú úskoky samolásky. Dvojaké závažie a dvojaká miera? Áno! Odvolávame sa na evanjelium, keď nám dá za pravdu, ale zabúdame naň, keď s nami nesúhlasí. Opierame sa o vrchnosť, keď nám slúži, a kontestujeme ju, keď nie je nám po chuti. Sme za slobodu, keď ju máme dostať, ale keď ju máme dať iným, dávame prednosť disciplíne. Sme za nenásilie, ak sa dačo vyžaduje od nás. Ak vyžadujeme dačo sami, uchyľujeme sa k násiliu. Sme nepodplatiteľní, ak je suma malá. Ak je však veľká, stávame sa povoľnými. Dvojaké závažie a dvojaká miera: všetci ľahko prižmúrime oko, ale Božím očiam sa tieto veci hnusia.

Giovanni Albanese - kresťanský filozof