Rekordy živočíšnej ríše 3
Psa možno nazvať čuchovým rekordérom. Jeho zázračný zmyslový orgán už dávno využívame, v poslednom čase čoraz častejšie. A na priam ohromujúce činnosti.
Štvornohí priatelia človeka sa prejavili ako vynikajúci hľadači rozličných nerastov. Vycvičili ich, že určia až vyše 20 chemických prvkov. Objavia ich v hĺbke i vyše 10 metrov a bez ohľadu na to, či hľadajú v sypkej alebo močaristej pôde, v snehu alebo za dažďa. Štvornohí geológovia utvárajú v hľadaní rúd dokonca rekordy. Nájdu ich aj vtedy, keď to nijaký prístroj nezachytí. Niektoré psy dostali výcvik na hľadanie unikajúceho plynu a zapojili ich do kontroly plynovodov. Dvaja ovčiaci nahradia desať technikov so špeciálnymi prístrojmi. Tam, kde z hĺbky hoci aj niekoľko metrov uniká plyn, zastanú a štekajú. Stokilometrovú trasu skontrolujú za 10 dní, kým skupine odborníkov to trvá celý rok.
Psy sa osvedčujú na colniciach pri hľadaní pašovaného tovaru, v záchrannej službe i ako výborní pátrači- detektívi.
Ale pes nie je absolútnym čuchovým rekordérom. Predstihujú ho napríklad niektoré ryby. Keď lososy tiahnu v odobí trenia do rieky, v ktorej uzreli svetlo sveta, zacítia jej pach na vzdialenosť 800 km od jej ústia do mora. Úhor by zachytil vôňu náprstka ružového oleja rozriedeného vo vodnej nádrži asi 50 ráz väčšej, ako je Balatonské jazero. Ďalším rekordérom je pstruh. Zacíti jediný gram škodliviny v objeme 100 000 kubických metrov vody. Je najcitlivejším signalizátorom znečistenia vody, akého doteraz poznáme. Vedci sa ho pokúšajú využiť. Na čuchový orgán pstruha nasadili drobulinký vysielač. Keď ryba zachytila pach chemikálie vo vode, zmenili sa signály z vysielača ... No najčastejšou citlivosťou na pachy vynikajú predsa len niektoré baktérie. Začnú napríklad svetielkovať, keď sa do vzduchu dostane len jedna milióntina plynu obsahujúceho určitú chemikáliu - to je vlastne len niekoľko molekúl. Odborníci odhalili a vypestovali už stovky druhov baktérií, ktoré zachytávajú aj nepatrné dávky rozličných chemických látok.
Okatá sépia
Slabozrakých je v ríši zvierat veľa. Tak napríklad myš vidí iba na vzdialenosť štvornásobku dĺžky svojich fúzov. Nosorožec má taký slabý zrak, že na 20 m nerozozná človeka od stromu. A žaba zbadá len to, čo sa hýbe. Niečo sa pred ňou pohne a už sa vrhá. Z domnelej koristi sa často vykľuje väčšia a mocnejšia súkmeňovkyňa a žaba sa potom stáva jej obeťou. Ale jestvujú aj bystrozrakí. Ľadový medveď zbadá tuleňa, svoju obľúbenú korisť, na vzdialenosť 1,5 km. Výborne vidí vlk, tiger vníma aj infračervené svetlo. Ešte lepší zrak má mačka. Približne šesť ráz lepší ako človek. Svojho pána spozná naďaleko. Výborne vidí aj v noci. Vtedy má zrenice rozšírené a zachytáva nimi i najnepatrnejšie svetlo. Bez prižmurovania hľadí rovno do slnka. Vždy má zrenice celkom zúžené. Oko mačky je teda naozaj podivuhodný orgán.
Priam legendy kolujú o zraku niektorých vtákov. O bielochvostom orlovi napríklad to, že vidí 10 ráz lepšie ako človek. Nové výskumy potvrdili, že len dva razy tak dobre. Ale v noci vidí takisto málo ako človek. Ani nočný lovec sova v úplnej tme nič nevidí. Novšie výskumy potvrdili, že jedinečným zrakom vyniká žralok. Oddávna platil názor, že nemá na sietnici oka osobitné bunky - čapíky, ktoré umožňujú farebné videnie a ostrosť. No pri pitve niekoľkých druhov veľkých žralokov ich objavili, a to v rozličnom množstve. Odborníci nasadili na sietnicu žraločieho oka - keď predtým pokusné zviera uspali - elektródy. A zistili, že obávaní morskí piráti majú mimoriadne citlivý zrak, osobitne v šere pod vodou. Rozoznávajú farby podobne ako človek (len sa nepodarilo odhaliť, či niektoré zvlášť obľubujú). Ale vidia desaťnásobne ostrejšie ako človek.
Bolo by veľmi zábavné, ale najmä veľmi výhodné, keby sme videli aj dozadu. Nemuseli by sme sa otáčať, ani krútiť hlavou, a sledovali by sme všetko, čo sa deje po stranách alebo za nami. Žiaľ, pozorujeme iba to, čo je v 125-stupňovom uhle pred nami. Niektoré zvieratá však nemajú ani túto výhodu. Napríklad pes má zorný uhol 83 stupňov, lev 120. V okruhu takmer 360 stupňov vidí pavúk. Ale nie každý. Len istý druh. Má dve veľké lesklé oči a šesť menších pomocných. Takému obávanému lovcovi a výdatnému požieračovi hmyzu sa to veru zíde.
Ale odborníci aj tak pokladajú za najdokonalejší zrakový orgán oko vážky. Vážka je naša stará známa. Poletuje si nad vodou na dlhých, priesvitných krídlach a predvádza telo tenké ako palička. Ešte súcejšie na predvádzanie je však jej oko. Skladá sa asi z 30 000 plôšok. Každá z nich je vlastne okom. A akým dokonalým! Je akoby lupou nastavenou v trochu inom uhle ako susediace plôšky. Každá plôška má svoj nerv oddelený od ďalších nepriesvitnou vrstvou. Obraz, ktorý vzniká v mozgu vážky, skladá sa teda zo skupiny svetlých a tmavých bodov, čo pripomína novinovú fotografiu. I najnepatrnejšiu zmenu svetla, dopadajúceho na ktorúkoľvek plôšku, hmyzí mozog ihneď zaznamenáva. Oko, taký dôležitý orgán, zaberá len mizivú časť plochy tela. Výnimočne veľký ho majú sovy. Predstavuje až tretinu veľkosti lebky. No najväčšie oko vo zvieracej ríši má sépia.
Sépia nie je naša stará známa. Nielen preto, že našu krajinu neobmýva more. Nepoznajú ju ani prímorskí obyvatelia, lebo je samotárka a žije v hĺbkach. Má kuželovité telo a 10 mocných, svalnatých, dlhých ramien. Oči sú umiestnené na bokoch hlavy a dosahujú priemer 25 cm. Čiže asi toľko, koľko chodidlo na nohe dorastajúceho chlapca.
Začujú aj nečujné
Zvieratá napospol vynikajú výborným sluchom. Preto k tým, ktoré žijú vo voľnej prírode, sa musíme približovať len veľmi opatrne, veľmi tichučko. Ešte aj k rybám, ak chceme hodiť do vody udicu. Obdivuhodný sluch má pes. Zvuk, ktorý človek ledva zachytí na vzdialenosť 4 m, pes bezpečne započuje 25 m od neho. Ešte lepší, jemnejší, citlivejší sluch má vlk.. .
Medzi vtákmi su rekordérmi niektoré druhy sovy. Pokusy s plamieniakmi driemavými potvrdili, že najlepšie zo všetkých doteraz preskúmaných zvierat určia, odkiaľ pnichádzajú šumy a hluky. Dokážu to presnejšie ako napríklad opice alebo mačky. Pri love sa spoliehajú na túto obdivuhodnú schopnosť a korisť si nachádzajú i za najväčšej tmy.
Pri zameraní na zdroj zvuku pomáha sovám tzv. zrakové perie. To sa rozkladá okolo zahnutého zobáka a slúži ako zvukový lievik. Zachytené zvukové vlny sa dostávajú akýmsi perovým kanálom k ušiam s neobyčajne veľkými bubienkami ...
Niektoré zvieratá vedia zachytávať zvukové vlny inej dĺžky, ako ľudské ucho. Niektoré druhy hmyzu napríklad ultrakrátke. Veľmajstrom v zachytávaní ultrazvukov je netopier. Pri svojich nočných lovoch netopier letí s otvorenou papuľkou. Vydáva veľmi vysoké a krátke tóny, ktoré sa mu vracajú od prekážok v priestore. Tak sa neobyčajne presne orientuje. Rozozná i mikroskopické predmety pred sebou, či je napríklad stena hladká alebo drsná. "Radarom" sa netopier dorozumieva aj so svojimi mláďatami.
Najväčším vtákom na svete je pštros. Nelieta. Taký je ťažký, že ho krídla neunesú. Má hmotnosť vyše sto kilogramov, vysoký býva takmer tri metre, dlhý dva metre. Zato je pštros vynikajúcim bežcom. Nemožno ho dohoniť ani na koni. Keď uháňa na plné obrátky, robí až 8-metrové skoky. Pštrosy chovajú na farmách v Afrike i v Austrálii. Sú ostražité a plaché, ale niektoré niekedy zasa zlostné a zúrivé. Nohy s mohutnými pazúrmi majú také mocné, že kopnutím sa ubránia aj pred levom. Čím sa živia, čo im chutí? Popásajú sa. A keďže nemôžu dobre prehltávať, najradšej si pochutnávajú na mladej ďateline. Ale nepohrdnú ani drobným hmyzom. Ba ani kamienkami. Tie im pomáhajú potravu lepšie stráviť. Zaujímavé je ešte to, že samce vydávajú všelijaké zvuky, ale samice nie, sú napodiv mlčanlivé. Pštrosiu obdobu máme aj u nás, na západoslovenskej nížine. Je to drop. Je ťažký až 18 kg. Na rozdiel od pštrosa lieta. Patrí medzi najťažšie vtáky na svete a u nás si drží prvenstvo.
Majstri lietania
Zájdime teraz od najväčších vtákov k najmenším. Čiže presuňme sa, povedzme, z Austrálie do Južnej Ameriky, do jej rovníkovej oblasti. Žije tam mnoho druhov kolibríkov, z ktorých najťažší má hmotnosť 20 gramov, najľahší 2 gramy. Najľahší z najľahších operencov je dlhý 6 cm, telíčko mu meria 1,5 cm zobáčik takisto a na chvost prevyšuje polovica celej dĺžky. Živí sa nektárom z kvetov - podobne ako včely - a pritom ich opeľuje. Ale chytá aj hmyz. Nepatrný kolibríček je ešte držiteľom dvoch svetových rekordov. Po prvé: je nedostižným majstrom lietania. Po druhé: hrdí sa najnádhernejším perím. Pravda, v lietaní má mnohých výborných súperov. Takých, ktorí plachtia bez mávania krídlami, lebo využívajú teplé a studené vzdušné prúdy. I takých, ktorí sa udržia vo vzduchu na jedinom mieste. A predsa nik nedokáže to, čo kolibríky. Niekoľko sált vo vzduchu je pre nich hračkou. V lete strmhlav hodia spiatočku, robia stojky i kotrmelce dozadu. Ako raketa vyštartujú priamo hore alebo sa rútia dolu. Vedia stáť vo vzduchu bez pohnutia. Prirodzene, len zdanlivo. Mávajú pritom krídelkami tak rýchlo, že to ľudské oko nepostrehne. Bleskurýchlo a bezpečne prelietavajú spleťou vetiev. Perie u kolibríkov sa na pohľad zdá byť sivobiele alebo jasnohnedé. No odrazu sa na špičke jedného pierka zajagá rubínovočervená iskrička, na hrdielku smaragdová zeleň. Vzápátí sa rozžiari zlatožltý, fialový alebo modrý odtieň. Preto kolibríky nazývajú aj "lietajúce drahokamy". Slávny francúzsky prírodovedec osemnásteho storočia Georges Bulflon ich označil za najkrajšie tvory. Za svoju krásu vďačia miliónom rohovitých platničiek, na ktorých sa láme slnečné svetlo.
O najrýchlejších letcoch (fregatách) sme už hovorili na inom mieste. Pozrime sa teraz leteckým vytrvaIcom v ríši operencov. Najmä takým, ktorí sa rok čo rok sťahujú do ďalekých krajín.
A ešte zopár NAJ
Sťahovavé vtáky sú svetobežníci. Kolibkárik zelený a červenák, obyvatelia Európy, letia na zimu do juhovýchodnej Ázie. Slávik veľký zimuje v južnej Nigérii a v povodí rieky Zambezi. Naše lastovičky odlietajú do strednej Afriky ... Vtáky prekonávajú pritom vzdialenosti dlhé tisíce kilometrov. Rekordérmi sú arktické rybáre. Okrúžkovaným namerali roku 1955 let dlhý 22 530 km. Za teplom do Austrálie obleteli celú Afriku. Medzi vtákmi sú aj výborní potápači. Prvenstvo drží tučniak, ktorý nelieta, zato je však vynikajúcim plavcom. Vedci pripevnili na telo cisárskych tučniakov drobné meracie prístroje a zistili, že sa ponárajú až do hĺbky 265 metrov a vydržia pod vodou 18 minút.
Vtákom s najväčším rozpätím krídel je albatros. Tento majster plachtenia je neúnavným sprievodcom lodí plaviacich sa v južných moriach. Býva dlhý až 135 cm a jeho krídla merajú v rozpätí 363 cm. Je takmer celkom biely.
Vtáky, ale aj zvieratá vôbec, sú odolné proti zime. Väčšina z nich vydrží až -45 °C. Najodolnejšie sú - kto by to povedal! - husi a kačice. Tak to potvrdili výskumy nórskych odborníkov. Pri 100 °C ešte žijú, pri - 110 °C hynú. Najväčšie hniezdo si stavia orol bielohlavý. Na Floride objavili hniezdo s priemerom 3 metre a vysoké 6 metrov. Slúžilo ako rodisko a útulok niekoľkým generáciám orlov.
Najmenšie obydlie si pravdepodobne pripravuje dážďovník chocholatý, obyvateľ južnej Ázie. Z kúska kôry a peria slinami zlepuje drobulinké vrecúško. A ani to nie je obydlie pre rodinu. Znesie do neho jedno jediné drobné vajíčko, ktoré potom vysedí. Ak by sme chceli určiť, kto znáša najväčšie alebo najmenšie vajce, nemali by sme ťažkú úlohu. Rekordne veľké je pštrosie, meria 15 x 13 cm, hmotnosť má až 2 kg. Škrupinu má takú tvrdú, že si možno naň stať. Najmenšie vajce, kolibríčie, má rozmery: 10 x 6 mm a hmotnosť 0,2 g. Z našich vtákov najťažšie znáša labuť (360 g), najľahšie zlatohlávok (0,7 g).
Viete že
