Kresťanstvo oslovuje tretinu obyvateľov modrej planéty

Kresťanstvo oslovuje tretinu obyvateľov modrej planéty

Pri zrode najväčších svetových náboženstiev vždy stál jeden rozhodujúci jedinec. Nie je to inak pri kresťanstve- náboženstve, ktoré obsiahlo celý dnešný západný svet a ktoré vyznáva tretina všetkého ľudstva.

Aj keď na západ od Európy žijú aj vyznávači iných náboženstiev, určujúcim prvkom takzvanej západnej kultúry sa nesporne stalo kresťanstvo. Náboženstvo, ktoré dokonca určuje aj náš spôsob počítania rokov. Súčasný letopočet, ktorý sa uznáva aj v oblastiach, ktoré v skutočnosti používajú počty celkom iné (odvodené od významných udalostí spojených zas so svojimi duchovnými "vodcami") zahajujeme predpokladaným rokom narodenia Ježiša Nazaretského.
 
Ako sa to začalo
Presný rok narodenia Ježiša historici nepoznajú. V poslednom čase sa najradšej prikláňajú k roku tri alebo štyri pred naším letopočtom. Táto nejasnosť sa môže zdať čudná, ak bol práve tento dátum prijatý ako základ nového veku, ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že syn domorodého tesára na území ovládanom  zástupcami cudzej veľkej ríše, ktorá práve riešila problémy s miestnym panovníkom, nebol pre nikoho zaujímavý. Približne tridsať rokov vedelo o ňom iba jeho okolie, pre ktoré začal - podľa otcovho vzoru - pracovať ako tesár. Mladý Žid z galilejských vřškov vzbudil pozornosť až vtedy, keď sa vybral kázať, keď sa k nemu pridávali jeho poslucháči, ktorí ho sprevádzali na cestách, keď záujem o neho stúpol natoľko, že si to všimli aj rímske úrady, ktoré toto územie spravovali. Záujem úradov v Jeruzaleme vyvrcholil v čase sviatku pesach, keď mal tento tesár (a teraz kazateľ) tridsaťtri rokov. V tých dňoch ho zatkli, vypočúvali, zbičovali, presviedčali - a napokon odsúdili na najbežnejší trest za ťažšie zločiny - ukrižovanie. Jeho následovníci, ktorí  ho sprevádzali na cestách, došli k presvedčeniu, že Boh vyzdvihol nielen Ježišovu dušu, ale aj telo (ktoré zmizlo z hrobu) na nebesá. Okrem nich však tejto udalosti nikto ďalší nevenoval pozornosť. Žiaci a poslucháči Ježiša Nazaretského začali plniť jeho odkaz. Pri kázaní vysvetľovali jeho idey, nabádali k láske k blížnemu, k plneniu božích prikázaní, ktoré židovský národ získal už  dávno v minulosti a na ktoré pomaly zabúdal a šírili toto učenie. Najskôr v Galileji, neskôr sa vydali do Grécka a odtiaľ aj do Ríma. Niektorí sa rozhodli život  tohto neobyčajného učiteľa zachytiť písmom. Postupne ich pribúdalo, veď nová myšlienka, že človek neumiera, pretože jeho duša vojde do kráľovstva božieho, bola v ťažkých časoch rímskej nadvlády a neskôr aj prenasledovania nesmierne vítaná.

Zrod náboženstva
Prvými kresťanmi sa tak stávali najmä Židia, ktorí sa modlili v mene Ježiša. Verili, ako správni Židia, v jediného boha - v Otca, ktorému bol Ježiš podriadený až do svojej smrti. Čoskoro však začali Ježiša vzývať ako "božieho Syna", počatého pomocou Ducha svätého. Táto trojjedinosť sa už s tradičným židovským monoteizmom veľmi nezlučovala. Preto došlo aj k postupnému vzďalovaniu. Rodilo sa ucelené náboženstvo, ktoré sa od ostatných odlišovalo. Kresťania postupne prestali uvažovať o Ježišovi ako o človeku, aj keď nadanom neobyčajnými schopnosťami.

Iný pohľad na svet
Predovšetkým rímskym úradom sa však nepáčilo, že stále rastie počet ľudí, ktorí odmietajú počúvať nielen nariadenia bohov, ale následne aj úradov a cisárovo. Títo odbojníci naviac už neuznávali svet ako večný a pevne daný, ako bolo v antickom panteizme zvykom. Hovorili o večnom živote, ktorý predsa patrí len bohom. Smrť strácala svoju moc. Rimania napríklad mávali vo zvyku ťažko choré osoby doslova vyhadzovať na ulicu už pri prvých príznakoch choroby. Uvedomovali si nákazlivosť choroby a báli sa zomrieť. Kresťania však náhle zostávali a chorým pomáhali. Nebáli sa, pretože na nich čakal život večný. Riadili sa tak učením Ježiša, ktorý podľa dokladov v knihách Nového zákona svoj život obetoval tomu, že sa staral o iných. Aj kresťania sa starali o vdovy, siroty, starých a chorých - osoby považované v Ríme za celkom bezcenné.


Konečne uznanie
Prenasledovanie sa zákonite sprísňovalo, pribúdalo mučeníkov, až napokon už nebolo sily, ktorá by šíriace sa náboženstvo dokázala zastaviť. Perzekúcie  pokračovali až do roku 313, kedy bolo kresťanstvo konečne legalizované a stalo sa náboženstvom rovnoprávnym s inými. Ešte pred koncom storočia, v roku 380, sa dokonca stalo štátnym náboženstvom rímskej ríše. Kresťanstvo v Európe zvíťazilo. Svojich mučeníkov začali vyhlasovať za svätých. Ich kosti sa premenili na relikvie, ktoré bolo treba zachovávať. Miesta ich pôsobenia či ich smrti sa stávali cieľom pútnikov, ktorí pri mŕtvom prosili o priazeň nebies. Zrodil sa kresťanský kult svätých, ktorým bolo treba vzdávať hold nielen v myšlienkach a modlitbách, ale aj hoci dôstojným stánkom posledného odpočinku. Nad hrobmi svätých sa stavali prvé kostoly (najznámejším príkladom takej stavby môže byť bazilika svätého Petra v Ríme). Postupne sa menilo aj vnímanie kríža. Kríž prestal byť len symbolom Ježišovho víťazstva nad smrťou. Symbolizoval aj víťazstvo nového myslenia. 


Zrod individuality
Kresťanstvo prinieslo ľuďom ďalšiu zmenu. Až s ním sa totiž zrodil pojem "individuality". Dovtedy boli ľudia len  čísla - počet obyvateľov, počet chudobných, počet otrokov a tak ďalej. Teraz si veriaci začali uvedomovať  svoju jedinečnosť. Už neboli len súčasťou rodiny či spoločenstva. Postupne to viedlo až k vzniku javu, ktorý dnes ku kresťanstvu (v akejkolvek podobe) neodmysliteľne patrí: k spovedi. S uvedomením svojej individuality súvisí aj ďalšia zmena, ktorú svetu kresťanstvo prinieslo. V rímskej a v židovskej spoločnosti bola žena vždy menej dôležitou bytosťou. Muži sa mohli rozviesť so svojimi ženami, ženy sa  rozvádzať nemohli. Iba muži smeli študovať tóru. A  podobných obmedzení bolo veľa. Odrazu stáli ženy pred  Bohom na rovnakej úrovni ako muži. Aj táto skutočnosť prispela k rýchlemu a predovšetkým masovému šíreniu kresťanstva. Aj vtedy, rovnako ako v súčasnosti, mali ženy medzi vyznávačmi náboženstva prevahu. Kresťanstvo im ponúkalo nielen život večný, ale aj oveľa znesiternejší život pozemský. Cirkev napríklad bránila nerovnakým sobášom starších mužov s jedenásťročnými či dvanásťročnými dievčatkami. Manželstvo sa stalo sviatosťou - pre niektorých kresťanov dodnes nerozlučiteľnou. Na rozdiel od iných náboženstiev začalo kresťanstvo ponúkať cestu mladým ženám a mužom, ktorí svoj život chceli obetovať Bohu, a nie manželstvu. Vznikali prvé kláštory. Rovnakú  možnosť síce ponúkal aj budhizmus, avšak iba kresťanstvo ju rozšírilo aj na ženy.


Idey a skutočný svet
Všetky tieto prvky vychádzali zo základu Ježišovho učenia: nenásilie a láska k blížnemu. Lenže história sveta veľa ráz ukázala, že dôsledné uplatňovanie tohto princípu by mohlo znamenať skazu. Nenásilie sa ľahko hlásalo, kým prví kresťania nemali prístup k moci a boli prenasledovaní. Len čo sa však kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom rímskej ríše, bolo potrebné z týchto požiadaviek zľaviť. Inak by panovník takej ríše rýchlo o svoju ríšu prišiel. Preto už Augustin vyhlásil obrannú vojnu za ospravedlniteľnú. Spájanie cirkvi so svetskou vládou vzrastalo od chvíle, kedy sa kresťanstvo uznalo za oficiálne náboženstvo ríše. Jasné je to dodnes v právnych poriadkoch mnohých západných krajin, ktoré často vychádzajú z pravidiel, ktorými sa riadila cirkev. Medzi inými môžeme menovať napríklad postup pri súdnom konaní: musia byť dôkazy o spáchaní činu danou osobou, musí byl dokázaný úmysel čin spáchať, musí byť zaručená spravodlivosť pre všetkých. Od chvíle, keď cez Vianoce roku 800 korunoval pápež Lev III. Karla Veľkého za "cisára svätej ríše rímskej", bolo rozhodnuté o nadvláde kresťanstva v Európe. Nič nie je jednoznačne dobré či zlé, a tak aj toto rozhodnutie prinieslo veľa kontroverzného. Kresťanskí panovníci a ich vojaci síce skutočne bránili vieru (bez ich úsilia by dnes Európa bola muslimská), ale zároveň pod pláštikom dobrého úmyslu často páchali mnohé  neprávosti. Napríklad dobývanie svätého grálu sa stalo zámienkou na plienenie východných krajín. Kontroverzie dnes vzbudzujú aj ďalšie rozhodnutia, okrem iného aj to, ktorým sa ustanovila inkvizácia. lnštitúcia, ktorá často ospravedlňovala osobné vybavovanie účtov -  predovšetkým v časoch čarodejníckych procesov.

Delenie na jednotlivé rády
Len čo sa kresťanstvo stalo štátom oficiálne uznávaným náboženstvom, viedlo to k ďalšiemu javu. Mnohí kresťania sa nemohli zmieriť s tým, že od tejto chvíle museli občas robiť kompromisy. Napokon sa určitá skupina kresťanov rozhodla odpútať sa od štátnej cirkvi a žiť v chudobe, poslušnosti a čistote svojich  predchodcov. Zrodila sa prvá komunita: rád svätého Benedikta. Delenie na jednotlivé rády nebolo jediné. Do roku 1054 došlo hneď k niekoľkým štiepeniam, avšak  neveľmi významným. V tomto roku však kresťanská cirkev definitívne prestala byť jedinou inštitúciou. Rozdelila sa na východnú pravoslávnu cirkev a západnú cirkev rímskokatolícku. Tým delenie neskončilo. V 16. storočí došlo k ďalšiemu významnému rozkolu v západnej časti cirkvi a zrodil sa protestantizmus. Aj keď pôvodným cieľom bola predovšetkým obnova cirkvi ako takej, protestantizmus a reformácie vôbec zanechali vo svete ešte dôležitejšie dedičstvo. Jedným z kľúčových bodov sporu bolo napríklad hlásanie božieho slova. Protestanti žiadali, aby biblie a božie posolstvá boli dostupné všetkým - teda aby ich bolo možné šíriť v každom jazyku. Štiepenie pokračuje do súčasnosti. Neustále vznikajú nové školy, nové cirkvi, menšie či väčšie sekty, ktoré v zásade vychádzajú z rovnakých princípov, aj keď sa v jednotlivostiach výrazne odlišujú. Jedno však majú spoločné: hovoria si kresťania a patria k tej tretine ľudstva, ktorá toto náboženstvo prijala za svoje.

Kresťanstvo v číslach
- rok 33 - Ježiš je na rozkaz Piláta Pontského odsúdený na smrť ukrižovaním
- rok 60-125 napísali sa a rozšírili štyri knihy o Ježišovom živote a pôsobení (evangeliá)
- rok 271 sa v Egypte objavuje prvá eremita - Antonín
- rok 284-305 za Diokleciánovej vlády vrcholí prenasledovanie kresťanov v rímskej ríši
- rok 313 cisár Konstantin vydáva edikt milánsky, ktorým legalizuje kresťanské náboženstvo
- rok 328-333 Konstantin zakladá na mieste gréckej kolónie Byzantia nové hlavné mesto ríše Konstantinopol
- rok 396--430 v severnej Afrike úraduje biskup menom Augustin
- rok 496 Chlodovík, kráľ franskej ríše, prijíma krst
- rok 590 z Írska odchádza Columbanus, aby na  európskej pevnine vystaval prvé kláštory
- rok 596 rímsky pápež vysiela Augustina do Anglicka, aby tam pôsobil ako jeden z prvých misionárov
- rok-800 cirkev a štát sa spájajú. Karol Veľký je korunovaný za prvého cisára svätej ríše rímskej
- rok 1095-1099 pápež Urban II. vysiela prvé krížové výpravy do Palestíny
- rok 1266 umiera František z Assisi. Na základe jeho učenia vzniká rad františkánov
- rok 1274 umiera Tomáš Akvinský
- rok 1508-1512 Michelangelo vyzdobil strop Sixtínskej kaplnky
- rok 1517 Luther pribil na vráta chrámu vo Wittenbergu 95 téz, začala sa protestantská reforma
- rok 1534 Henrich VIII. odmieta pápežskú nadvládu nad Anglickom
- rok 1545-1547 protestantizmus je odsúdený cirkevným koncilom
- rok 1564 umiera protestantský reformátor Ján Kalvín
- rok 1620 na lodi Mayflower sa k americkým brehom plavia puritáni
- rok 1789-1794 Veľká francúzska revolúcía sa pokúša zničiť náboženstvo a zrušiť cirkev
- rok 1948 rodí sa ekumenické hnutie.