Svojrázny svet pod Andami

Pre turistov je Peru krajina, ktorá ako jedna z mála na svete ponúka púšte, veľhorské ľadovce i dažďový prales. Okrem týchto prírodných divov je však možné hovoriť ešte o štvrtom dive: sú ním samotní obyvatelia tejto krajiny.

Väčšinou ide o čistokrvných Indiánov, menšiu časť tvoria mesticovia a ešte oveľa menej tu žije belochov - údajne asi dvanásť percent, ale bežne ich vidieť oveľa menej. Správny Indián sa spozná podľa toho, že ho nikdy nič nerozhádže. Je takmer vylúčené vidieť niektorého z nich, keď je rozčúlený, nervózny alebo keď sa ponáhľa. Na každý problém majú Indiáni univerzálny recept - „maňana" - do zajtra, ak práve nehorí, všetko počká. Jediný, kto sa v Peru rozčuľuje, sú zhýčkaní turisti, ktorých slovo „maňana" - v banke, kde nevyhnutne potrebujú premeniť peniaze desať minút pred zatváracou hodinou, veľmi nepoteší.

Peruánci sú veľmi neporiadni. V hlavnom meste Lime sa pobrežie Pacifiku premenilo na jednu veľkú skládku, kam prichádza jeden nákladiak za druhým a vysypáva odpadky. Miestni ľudia napriek tomu tieto skládky naďalej nazývajú plážami a chodia sa na ne kúpať. Kdekoľvek v krajine je bežné, že sa odpadky likvidujú jednoducho tak, že sa hodia do vody.

Po hygienickej stránke je v Peru treba byť pripravený na to najhoršie: že v hoteli nepotečie voda, a ak náhodou áno, bude určite len studená. Ani záchod nikdy nebude taký, aby si naň mohol človek bez obáv sadnúť a navyše nikdy nie je poruke, ak ho človek potrebuje. Indiáni riešia hygienické problémy po svojom. Keď si niektorý z nich potrebuje odskočiť hoci zo stojaceho autobusu, stačí mu zostúpiť na posledný schodík. Indiánky, ktoré by vo dverách autobusu predsa len prekážali, zostúpia až na zem a urobia dva tri kroky nabok. Rovnakým spôsobom riešia obidve pohlavia veľkú potrebu. Nikto okrem Európanov si s tým v Peru neláme hlavu.

Ponáhľaj sa pomaly

Indiáni väčšinou pôsobia dojmom leňochov a asi nimi vo veľkej miere aj sú. Prejsť dva bloky pešo pre nich predstavuje nadľudský výkon a belosi, pohybujúci sa po svojich s batohmi na chrbte, sú pre nich objektom vďačnej zábavy. Tí, ktorí žijú z turistického ruchu, sú však naopak aktívni - kamkoľvek prídete, kde je čosi na pozeranie, ihneď sa na vás vrhne svorka naháňačov a agentov z hotelov a cestovných kancelárií, ktorým ubrániť sa vyžaduje anjelskú trpezlivosť.

Najsympatickejší z tých, čo sa nás pokúšal dostať, bol asi desaťročný chlapec v mestečku Pisco na pacifickom pobreží. Tvrdil o sebe, že sa volá Jimmy, a hovoril trocha po anglicky, čo je v Peru aj v exponovanejších mestách veľká vzácnosť. Rátanie mu išlo jedna radosť. Snažil sa pôsobiť dojmom obchodníka veľkého formátu, básnil o výlete loďou okolo polostrova Paracas, ukazoval farebné album a komentoval, že všetko najlepšie uvidíme s „jeho" firmou. Keď sme sa ho zo zábavy opýtali, či má vizitku, bez rozmýšľania odvetil, že teraz práve nie, že ich má všetky v kancelárii. Je pravda, že sme napokon išli na ten výlet práve s „jeho" spoločnosťou a že Jimmy bo! asi jediný z naháňačov, ktorý vlastne neklamal. Možno z našich jedenástich dolárov zostalo niečo aj pre neho.

Hovoriť pravdu tiež nepatrí k veciam, s ktorými sa v Peru bežne stretnete. V malom hoteli v Cuzku, kde sme zostali jednu noc, sa nad recepciou skvel nápis hlásajúci čosi o teplej vode. Nebolo síce jasné, odkiaľ tečie, keďže na sprche bol iba jeden kohútik, ale to už nás po predchádzajúcich skúsenostiach neprekvapilo. Napokon voda aj tak netiekla vôbec. Na rozhorčenú otázku v recepcii sme dostali odpoveď, že voda predsa tečie len o siedmej večer. Ale nedočkali sme sa ani potom, o siedmej mala voda inú robotu a Peruánci v recepcii sa zjavne dobre zabávali na náš účet. Táto príhoda potvrdzovala, čo sa o Peruáncoch hovorí: že sú neprístupní a bezohľadní aj sami k sebe a vyviesť niečo gringovi je pre nich vrchol potešenia. Na druhej strane je však pravda, že s podobným prístupom sme sa stretávali len vo väčších mestách ľudia v horách boli z celkom iného cesta.

Mimochodom - slovíčko „gringo“ pôvodne v španielčine označujúce cudzinca, v Peru znamená jednoducho belocha, a súdiac podľa bežného tónu, s akým sa vyslovuje, má i sebe podtext nadávky. My sme sa však za to, že sme gringos, vôbec nehanbili, a naopak, časom sme sa naučili oslovovať sa tak navzájom – Pre nás toto slovíčko získalo význam ako „veľký, biely, silný a statočný muž“.

V autobuse je vždy rušno

Jediná diaľnica v Peru, ktorá hrdo nesie toto označenie, je diaľnica panamerická, pretínajúca celý juhoamerický kontinent pozdĺž Pacifiku od severu na juh. Názov je však trocha zavádzajúci, pretože diaľnica podľa našich meradiel je to asi len dvadsať kilometrov za Limu. Na ostatných komunikáciách sa s asfaltom či iným druhom spevneného povrchu stretnete veľmi, veľmi zriedka. Ešte zriedkavejšie sa stretnete s osobnými autami, pretože také, ktoré by boli schopné jazdiť po peruánskych cestách, sa na tejto planéte nevyrábajú. Prašné a deravé cesty šplhajúce a klesajúce neuveriteľnými serpentínami po príkrych úbočiach Ánd môžu zvládnuť len autobusy a kamióny (všetky značky Volvo), v Južnej Amerike špeciálne upravované pre tunajšie pomery.

Peruáncov ide v jednom autobuse vždy toľko, koľko sa ich do neho zmestí - vrátane vriec, balíkov a škatúľ, ktorých každý z nich ťahá hneď niekoľko a ktoré sú pravdepodobne pre cestovanie nevyhnutné. Možno vidieť aj živé sliepky, psov a ošípané. Autobus zo stanice nevyjde, ak nie je celkom plný. Všetka batožina i živé tvory sa umiestnia v uličke a pod sedadlami. Dlážka autobusu sa tak zdvihne asi o pol metra.

Aj keď sa tak inokedy nesprávajú, v autobuse Peruánci pravdepodobne neznášajú nečinnosť, a lak svoje veci, ktoré sa nikdy nevyskytujú na jednom mieste spolu, chodia neustále kontrolovať. Ak nemajú práve čo kontrolovať, zatúžia porozprávať sa s niekým na opačnej strane autobusu. V dôsledku to vyzerá tak, že všetci, čo sú momentálne vpredu, chcú ísť dozadu a naopak. Treba Povedať, že Peruánci sú skutoční majstri v chôdzi Po batožine, operadlách i pleciach či hlavách spolucestujúcich.

Ak sa cestou pozeráte z okienka, potom vás niektoré úseky cesty, kde iba ťažko dovidíte na dno priepasti, začínajúcej pol metra od kolies autobusu, nevyhnutne privedú k myšlienkam o technickom stave autobusu, kvalite jeho bŕzd a riadenia. Kradmo začnete pozorovať vodiča. Fakt, že vodič sa asi s polovicou autobusu veselo zabáva, pokukuje všade, len nie pred seba, kibicuje do kariet, ktoré hrajú Indiáni na motore, a v stoosemdesiatstupňových zákrutách má okrem krútenia volantom na robote množstvo iných vecí (ako napríklad nasadzovať si slnečné okuliare či leštiť prístrojovú dosku), to všetko vyvolá v silnejších povahách príjemný pocit, že ich život spočíva v rukách majstra nad majstrami. Slabšie povahy majú prirodzene pocity iné preto je im prísne zakázané pozerať sa napríklad na striedanie vodičov, ktoré sa robí počas jazdy.

Chaos na cestách

Okrem svojrázneho cestovania v hromadných prostriedkoch sa Peruánci veľmi zaujímavo prepravujú aj v autách. Autá bez nárazníkov, blatníkov, svetiel, okien a sedadiel, ktoré napriek tomu jazdia, nie sú výnimkou. Autá sú, samozrejme, dôkladne otlčené, čo je dané tým, že Peruánci zásadne nepoužívajú blinkre a ak náhodou áno, tak všetky odrazu. Častejšie sa však zmena smeru signalizuje klaksónom, ale pretože tie sa používajú na všetko a ich trúbenie sa v uliciach ozýva takmer neustále, nikto ich nevníma. Nejazdí sa nevyhnutne vpravo, skôr tam, kde je menej dier, a pravidlá o prednosti v jazde možno stručne a jasne zhrnúť do poučky: prednosť má ten drzejší. Veľmi dobrodružné sú ulice peruánskych miest najmä z pohľadu chodca, ktorý nikdy nevie, odkiaľ sa na neho kto vyrúti. Vrcholným zážitkom v tomto ohľade bol policajt, ktorý si uprostred križovatky čítal noviny, len občas zdvihol oči ponad ich okraj a kývol smerom, ktorým práve prechádzalo auto.

Peru je svet plný kontrastov. Jeden indiánsky sprievodca nám hovoril, že v niektorých dedinách tu rozhoduje o manželstve niečo podobné ako dedinský náčelník. Dievča dosiahne trinásť rokov a už sa vydáva, teda vydávajú ju a hneď má prvé dieťa. Niekedy sa dohodnú rodičia, inokedy sobáš určí hlava obce. Ako v časoch Inkov. Na náš údiv - a čo láska? - sprievodca Gilmer reagoval so stoickým kľudom: Tieto deti aj tak nevedia, čo je láska, sú očarené svadobným obradom, sú hrdinami dňa a navyše sa takto definitívne zaraďujú medzi dospelých. Každé dievča sa ponáhľa pod čepiec. Svoju úlohu matky a gazdinej berú vážne a rady. Muži chlapci podobne. Es así- tak to býva." Existuje však nevera. Verejné tajomstvo medzi mužmi. Dvakrát sme na rôznych miestach počuli o zmiešaných manželstvách indiána s Európankou. Vždy išlo o horského vodcu a Švajčiarku. Obidva páry žijú v meste.

Peruánci sú jednoducho niečo ako prírodný úkaz.

P. KRAJÍČEK