Po stopách starovekých tajomstiev

Egypt je krajina, ktorej veľkú časť pokrýva púšť. Úrodná pôda, taká potrebná pre život, sa nachádza prakticky iba pozdĺž Nílu. Pri plavbe po rieke je úžasné sledovať, ako na niektorých miestach tvorí len uzučký pás, široký často len niekoľko metrov, ktorý sa rýchlo mení na púšť. A prechod medzi úrodnou zemou a nehostinnou púšťou je tu okamžitý, nie pomalý.

Podľa úrodnej pôdy nazvali starí Egypťania svoju vlasť Kemet, čo znamená Čierna zem. Išlo vlastne o naplavené bahno z Nílu, na ktorom sa odpradávna usadzovali ľudia.

Púšť, rozprestierajúca sa po oboch stranách Nílu, označovali pôvodní obyvatelia slovom Dešeret, čiže Červená zem. Jej charakter je však trocha iný než klasickej púšte typu Sahary, aspoň čo sa týka časti medzi východným brehom a Červeným morom. Tá sa nazýva Východná či Arabská a je väčšinou hornatá. Piesčitá je púšť Západná čiže Líbyjská, ktorá bližšie k líbyjskej hranici tvorí východný okraj Sahary. V nej sa vo vzdialenosti asi dvesto kilometrov od Nílu nachádzajú plytké preliačiny - oázy. K najznámejším patrí Bahríja a Dachla.

Rieka je život

Keby nebolo Nílu, nikdy by v Egypte nevznikla jedna z najvyspelejších civilizácií starovekého sveta. Už od dávnych čias sa k jeho brehom sťahovali ľudia, ktorí na úzkom páse zeme získavali všetko nevyhnutné pre svoju obživu. Níl pre nich znamenal naozaj všetko a ich životný rytmus sa plne podriaďoval rozsiahlym záplavám zúrodňujúcim polia i sady.

Obdobie achet, peret a šem, teda rozvodnenie, sadenie a zber, rozdeľovali rok na hlavné sezóny a určovali rozdelenie prác. Záplavy však neboli vždy pravidelné, čo pri pestovaní väčšiny plodín spôsobovalo veľké problémy. Preto už v staroveku vznikali priehrady a budovali sa systémy zavodňovacích kanálov, ktorých používanie a primitívna obsluha, ku ktorým patrila sákíja-vodné koleso na zvierací pohon a šadúf - váhadlo poháňané ľudskou silou, sa vo veľkej miere zachovali dodnes.

Z nevyhnutnosti skrotiť niekedy až ničivý vodný živel sa neďaleko mestá Asuánu na hornom toku postavila za pomoci bývalého Sovietskeho zväzu obrovská priehrada. Veľká Asuánská priehrada, ako sa nazýva, je najväčšou sypanou hrádzou na svete. Je dlhá takmer štyri kilometre a jej šírka pri úpätí je takmer tisíc metrov! Má názov podľa svojho staviteľa, prvého prezidenta Egyptskej republiky Násira.

Vyše šesťtisíc kilometrov dlhý Níl, na ktorého brehoch vznikali mestá i dediny a stavali sa chrámy i pohrebiská, však neznamenal iba zdroj obživy, ale aj prakticky jediný možný komunikačný a dopravný prostriedok. Vďaka svojmu hlavnému toku, sieti kanálov a riečnych ramien takmer stopercentne nahrádzal pozemné cesty, čo dokazuje aj to, že v staroveku sa v Egypte nepostavila ani jediná cesta. Rieka neumožňovala len dopravné spojenie vo vnútri štátu, ale spájala aj vzdialené kultúry s národmi medzi rovníkovou Afrikou a Stredozemím. Níl so svojou rozvinutou riečnou komunikáciou bol tak rozhodujúcim faktorom pri utváraní jednotného a pevného štátu a zároveň aj nepriamo výborným obranným prvkom. Nee-xistencia pozemných komunikácií totiž sťažovala vonkajším útočníkom prienik na egyptské územie. Jeho kľúčovú úlohu zhodnotil už grécky historický Hérodotos, ktorý povedal, že „Egypt je vlastne darom Nílu".

Faraón je potomok boží

Svoju víziu sveta, na ktorej základe si vytvorili náboženskú vieru, postavili starí Egypťania na pozorovaní prírody. Toto videnie sa spájalo s osami vesmíru: zemskou osou sever-juh, ktorú predstavovala rieka Níl a nebeskou osou východ-západ vychádzajúcou z každodenného pohybu slnka.

Staroegyptské náboženstvo bolo polyteistické, uctieval sa teda väčší počet bohov. Najvyšším sa postupne stal boh slnka Amon, známy aj pod menom Ré. Slnko bolo významným prvkom - znamenalo obrovskú silu, ktorá mohla vysušiť a spáliť krajinu, a tým zničiť úrodu, ale súčasne tiež dávalo život, svetlo a teplo. Je zaujímavé, že Níl, ktorý bol zdrojom obživy, nemal svojho boha. S rôznymi božstvami sa spájali až rôzne účinky tejto rieky. Záplavy a s nimi spájaný pojem hojnosti ľudia pripisovali bohovi Hopejovi, energiu vôd zúrodňujúcu pôdu a spájajúcu sa s mýtom vzkriesenia zasa Usirovi.
K významným bohom patrila bohyňa zeme Nut, boh mesiaca a tvorca písma Thovt, ktorý je často zobrazovaný s hlavou posvätného vtáka ibiša, boh nebies a ochránca faraóna Hor s hlavou sokola či jastraba a Ptah, boh tvorivej sily. Ich postavenie a význam boli v období troch egyptských ríš aj v jednotlivých častiach krajiny rôzne. Podľa miestnych zvykov sa uctievali aj zvieratá, napr. ako to bolo u krokodíla a krokodílieho boha Sobka.

Bohom a bohyniam sa zasväcovali obrovské chrámové komplexy a na ich počesť sa konali rôzne slávnosti. K najkrajším a najprepychovejším patrili každoročné „Nádherné slávnosti háremu - Opet", ktoré sa odohrávali v hlavnom meste Vésete (čiže v Tébach). Pri nich vyplávala posvätná bárka so sochou Amonovou do neďalekého Luxoru-tunajší chrám sa označoval ako „Južný hárem". Týmto spôsobom oslávil boh svoje manželstvo s kráľovnou, čím zabezpečil božský pôvod kráľovskej moci a jej ohrozenia. V priestoroch luxorského chrámu tak dochádzalo k oslave božského zrodenia faraóna, Amonovho syna, a tým k potvrdeniu jeho pozemskej moci.

Sťahovanie chrámov

Skutočným záchranárskym zázrakom je zachovanie štrnástich chrámov z oblasti Núbie, južne od Asuánu. Všetky totiž pôvodne stáli na mieste dnešnej Asuánskej priehrady, a hrozilo im úplné zatopenie. Za ich záchranu sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozbehla mohutná medzinárodná kampaň pod vedením UNESCO. Vďaka nej a výdatnej pomoci mnohých štátov celého sveta sa podarilo chrámy premiestniť na miesta, kde im nehrozilo zničenie.

Menšie stavby sa venovali krajinám podieľajúcim sa na tejto unikátnej akcii. Staroegyptské chrámy tak môžete vidieť aj v európskych mestách, kde sa opäť postavili - napríklad v Turíne, Madride či holandskom Leydene. Tie veľké sa postupne rozobrali a opäť postavili na rôznych miestach, obyčajne pozdĺž priehrady vytvoreného jazera.

K najznámejším a najnavštevovanejším, najmä vďaka svojej prístupnosti, patrí Ptolemaiov chrám, zasvätený bohyni Esete, na ostrove Philae a impozantný skalný komplex v Abú Simbele neďaleko sudánskych hraníc.

Pôvodne obidva chrámy stáli na mieste vzdialenom asi dvesto metrov. V rokoch 1964 až 1968 ich však pri záchranárskych prácach rozrezali na vyše tisíc kusov a premiestnili. Najväčší kváder vážil takmer tridsaťtri ton. Práce sa ukončili v roku 1972.

Schody do neba

Už od tretej dynastie, teda takmer od samého začiatku histórie staroegyptskej ríše, sa hrobky faraónov stali symbolom ich božstva. Dokazovali panovníkovu nebeskú moc, trvajúcu aj po smrti. Kult smrti bol dôležitou časťou kultúry a Egypťania verili, že duša človeka sa môže oddeliť od tela a žiť posmrtne. V tomto druhom svete však potrebovala predmety z pozemského sveta. Preto sú hrobky tak bohato vybavené.

Za prvé pohrebné miesta slúžili podzemné jaskyne. Z praktického i náboženského dôvodu však začali byť panovníci pochovávaní v mastabách, čo boli hrobky pravouhlého pôdorysu so svahovitými stranami a plochou strechou. Vyvrcholením pohrebnej architektúry sa stali pyramídy. Ale aj tie prešli vývojom.

Prvou známou pyramídou v Egypte je stupňovitá pyramída Džoserova. Je dielom asi pri jeho výprave do Egypta. Tí zrátali, že z použitého stavebného materiálu všetkých troch pyramíd by sa postavil múr s výškou troch metrov a šírkou tridsať centimetrov okolo celého Francúzska. Pyramídy v Gíze sú skutočným divom staroveku, a vlastne jediným zo siedmich, ktorý sa zachoval do modernej doby.

Sfingu vystriedal človek

Moje mŕtve telo v tejto krajine sa nerozloží ani nebude zničené. " Táto formulka z „Knihy mŕtvych" nám hovorí, prečo dávali panovníci balzamovať svoje telá. Múmia je vlastne dehydrované telo zosnulého, zabalené do úzkych pásov plátna tvoriacich asi dvadsať vrstiev. Samotný výraz múmia pochádza z perzštiny a znamená asfalt. K najvýznamnejším amuletom patrilo Horovo oko - wedžat, čo znamená „opäť uzdravený". Podľa povesti bol totiž boh Hor v boji so zlom Sutechom zranený na jedno oko a neskôr ho vyliečil boh Thovt.

K najčastejšie zobrazovaným ochrancom hrobiek patrila postava boha Anubisa. Tým najväčším je však sfinga - obrovská socha s telom leva a ľudskou, prípadne zvieracou hlavou.

V novodobých dejinách zaujali miesto starovekých ochrancov ľudia - gafirovia. Hrobky faraónov i ďalšie objavené pamiatky však strážia z celkom iných dôvodov, než ich „predchodcovia". Chránia ich pred vykrádačmi hrobov a zlodejmi, často doslova so zbraňou v ruke. Bohužiaľ sú známe prípady, keď za túto službu museli zaplatiť životom.
Najstarší architekt na svete, kňaz Imhotep- dal najskôr postaviť veľkú mastabu, ktorú potom zvyšoval, až jej dal konečný vzhľad so šiestimi stupňami. Pyramída tak predstavovala schodisko, po ktorom mohol faraón vystúpiť do neba.

Ďalším krokom vo vývoji je pyramída v Mejdúne. Dal ju vybudovať ako stupňovitú panovník Hunej, nástupca Džosera. Jeho syn Snofru ju neskôr zakryl obložením z vápencových dosiek. Tým získala stavba vzhľad „pravej\" pyramídy. Vonkajšie obloženie však nemalo pevnú oporu v základoch,a tak sa steny posunuli dolu a odkryli pôvodnú stupňovitú podobu. Tým pyramída nadobudla svoj súčasný vzhľad.

Najmonumentálnejšie a najnavštevovanejšie sú tri pyramídy v Gize pri Káhire, ktoré tiež predstavujú posledný vývojový stupeň týchto stavieb. Menkauréova, Rachefova a Chufuova pyramída sú spojením kultu slnka s kultom faraóna a stali sa prostriedkom, ktorým vládcova duša vstúpila do neba a pripojila sa k slnečnému bohovi Reovi. Sú teda akýmsi zhmotnením slnečných lúčov v kameni.

Najväčšia z nich - Chufuova, známejšia pod názvom Cheopsova, dosahovala výšku vyše stoštyridsať metrov. Dnes je o niekoľko metrov nižšia, chýba jej totiž celý vonkajší plášť. Obrovské kvádre sa väčšinou použili na stavbu pevnosti v Káhire. Ústredným priestorom vo vnútri pyramídy je veľká galéria vedúca do komory faraóna. Je vysoká vyše osem metrov, čo kontrastuje s ostatnými chodbami - niekedy takými nízkymi, že nimi musíme „ísť" v pokľaku.

Veľkosť týchto pyramíd dokazuje aj množstvo francúzskych učencov, sprevádzajúcich Napoleona.
Bohom balzamovania bol Anup či Anubis, spodobovaný so šakalou hlavou. Ten dozeral na celý proces a sprevádzal mŕtvych do záhrobia. Preto ho často vidíme aj v kráľovských hrobkách. Základom mumifikácie, trvajúcej asi sedemdesiat dní, bolo odobratie rýchlo sa rozkladajúcich životných orgánov - pečene, čriev, pľúc a žalúdka. Tie sa vkladali do osobitných nádob nazývaných kanopy, ktoré mali podobu štyroch démonov - človeka, paviána, šakala a sokola. K najvzácnejším zachovaným kanopám, ktoré sú vlastne akýmisi malými sarkofágmi, patrí kanopa faraóna Tutanchamona. V každej múmii sa však zachovalo srdce, ktoré sa ponechávalo na súd na onom svete.
Mumifikovali sa nielen členovia kráľovských rodov, ale aj posvätné zvieratá. Klasickou ukážkou je chrám v Kóm Ombo, zasvätený bohom Harverovi a Sobkovi.
Dôležitou súčasťou každej mumifikácie bolo vkladanie amuletov zosnulého. Verilo sa, že majú schopnosť ochrániť ich od všetkého zlého.

Róbert Mikoláš