Dovolenka, ktorá stála za to

Dovolenka, ktorá stála za to

 

Na dovolenky som nikdy nechodila, nemala som čas. Stále to bol kolotoč práca, rodina, domácnosť. Ak mám byť úprimná dovolenky mi vôbec nechýbali. Asi je to logické, čo nepoznáte, to vám nechýba.
Na prvú dovolenku som sa dostala až rok po rozvode. Rozvod bol rýchly a čakala som ho oveľa ťažší ako bol. S manželom sme jednoducho už nenašli ani jednu spoločnú tému. Vzájomne sme sa chápali ako spolubývajúci z internátu. Rozhodli sme sa rýchlo a na naše prekvapenie to uvítali i deti, boli dospelé a riešili už vlastný život. V máji mi zavolala bývala kolegyňa, aby som sa pridala k dámskej jazde na dovolenku do Talianska. Najprv ma to nadchlo, potom sa mi už nechcelo, až na popud mojej dcéry, ktorá sa ma opýtala, či som vždy bola taká nudná, som sa rozhodla „užiť si“. Taliansko som si zamilovala od prvej chvíle, keď sa moja noha dotkla talianskej zeme. Našou cieľovou stanicou bolo mesto Bergamo. Mesto plné voňavého jazmínu, s nádhernou architektúrou, luxusnými obchodmi a plné života. Bolo nás šesť žien a všetky sme mali odrastené deti, takže žiadna neriešila deti ani manžela. Prešli sme všetky krásy tohto mesta, ochutnali sme asi všetky kokteily na svete a stále sme nemali dosť.
V jeden večer sme zakotvili v bare, v ktorom hrala výborná hudba. Oproti nám sedela skupinka mužov, ktorí nás celý čas pozorne sledovali. Potom sa jeden odvážil, prišiel k nášmu stolu a po anglicky sa opýtal odkiaľ sme. Ja som po anglicky rozumela celkom dobre, ale moja kamarátka sa ma po slovensky opýtala – „Čo otravuje?\" 
Neverím na náhody, ale neviem ako by som nazvala to, čo sa stalo potom. Muž sa rozosmial tak hlasito, až sme spozorneli, bol Slovák. Od tohto okamihu sme všetky výlety absolvovali spolu, celá partia. Nebudem tajiť, že sa mi zapáčil ten odvážlivec, ktorý ako prvý prišiel k nášmu stolu. Bol vysoký, čierne vlasy, štíhly, vtipný, prosto krásny. Volal sa Dalibor, pracoval pre firmu, ktorá sa zaoberala čerpadlami a v Taliansku mal pracovné stretnutie. Bol čerstvo rozvedený a bezdetný. Naše sympatie vzájomne rástli a všimli si to všetci. Vždy sme sa podvedome oddelili od skupinky našich priateľov a motali sa mestom. Pred odchodom z Talianska sme si vymenili kontakty na seba a rozlúčili sa. Po návrate domov som na neho každý deň myslela, ale nepripúšťala som si myšlienku, že by z toho mohol byť vážnejší vzťah. Kto vie či je naozaj rozvedený a či nemá niekde päť detí.
Asi po dvoch týždňoch od návratu na Slovensko mi zazvonil telefón. Dalibor je v Bratislave a chce sa so mnou stretnúť. Rozbúchalo sa mi srdce, začala panika, čo si oblečiem, ako sa nalíčim. Stretli sme sa v talianskej kaviarni a ja som už vtedy vedela, že nechcem byť bez neho. Rozprával o svojom živote, rozvode, práci, záľubách a ja som len spokojne počúvala a vychutnávala si jeho spoločnosť. Potom zvážnel a povedal: „Vieš, naša firma sa z Košíc rozširuje do Bratislavy a ja som prijal ponuku presunúť sa sem a rozbehnúť ju. Mám 45 rokov a nechcem premrhať ani sekundu svojho života plahočením v práci. Chcem si život užívať a chcem si ho užívať s tebou. Netlačím na teba, začnime pomaly, aby sme mali čas spoznávať sa, ale neviem, či vôbec chceš“.
Mala som chuť vykričať, že na nič iné nečakám, ale ovládla som sa. „Áno, chcem!“
Dnes sú tomu štyri roky a my sme s Daliborom stále spolu. Je milujúcim a pozorným partnerom, často spolu cestujeme a každé výročie trávime v nádhernom Bergame. Do roka si doprajeme dve poriadne dovolenky, lebo už dávno som pochopila, že život sa netočí okolo jedného miesta na svete a jedna dovolenka vám môže zmeniť život tak, ako ho zmenila mne.
 
S.H.