Chemik

Svieža „sedemnástka" Anna Zemková išla z gymnázia domov ako zvyčajne. Počkala si na električku v hlúčiku ďalších cestujúcich a nastúpila. Voľné nebolo, ostala stáť pri stredových dverách. Vzápätí zacítila nejaký zvláštny smrad. Rozhliadla sa okolo seba, nikde nič. Odrazu ju na zadku a ľavom stehne začalo niečo páliť. Siahla si na ono miesto a zacítila niečo vlhké. O malú chvíľu ju začala páliť aj ruka.
„ Vy horíte, či čo?" ozval sa starší sediaci muž. „ Však sa z vás dymí!"
Chlapík vstal a spolu s piatimi ďalšími „čumilmi" si sústredene prezeral jej zadok.
„To je nejaká kyselina či lúh, či čo," šomral ten pán so záujmom. „Rýchlo, vystúpme!"
Spolu vyšli z električky. Už jej bolo do plaču od bolesti. Zatiahol ju k najbližším kríkom.
„Dajte si to dolu, rýchlo!"
Ostala v rozpakoch stáť.
„Rýchlo, predo mnou sa nemusíte hanbiť, som lekár. Rýchlo, dolu s tými nohavicami!"
Po krátkom zaváhaní si stiahla džínsy aj nohavičky. Vzadu už mala diery veľké ako desaťkoruna a pálil ju holý zadok.
Rukou si zakrývala ohanbie. Zdalo sa jej to ako sen. Vylezie z električky a pred cudzím chlapom sa v kríkoch vyzlečie donaha? Ten chlapík, našťastie, vyzeral dôveryhodne. Po chvíli váhania si zobliekol sako, ponúkol jej ho namiesto sukne.
„Niekto vás musel čímsi poliať, pozrieme sa ta to," upokojil ju.
„Chcelo by to ísť po vodu, ale kde ju zobrať?"
Odborne jej pozrel na zadok. "No, nie je to také vážne. A čo s vami počať?" Začal sa trochu usmievať. Zrejme sa aj jemu zdala celá situácia zvláštna, až komická. Vytiahol mobil. „Hádam bude doma," zašomral.

Zemková vyrozumela, že telefonuje s manželkou, aby po neho prišla autom. „Dones so sebou nejakú sukňu!" Hlas na druhom konci očividne nechápal. "Áno, dobre si rozumela. Nevypytuj sa a dones nejakú sukňu!"

Auto prišlo vari o desať minút. Manželka toho lekára naozaj nechápala absolútne nič a keď zbadala holú babu v kríkoch, vrhla na muža dlhý, vraždiaci pohľad. V aute si však všetko vysvetlili a skončilo to všeobecným smiechom. "Keď sa to tak vezme, slečna Zemková," uvažoval nahlas MUDr. Pekník už u nich doma v neveľkej vilke, „ono to vlastne vôbec žiadna švanda nie je. Mohlo ísť o veľmi zvláštnu náhodu. Skôr si však myslím, že vás niekto oblial naschvál. Dám to do laboratória, ale s veľkou pravdepodobnosťou, súdiac podľa smradu a rozsahu škôd na vašich nohaviciach, ide o kyselinu chlorovodíkovú. Keby ste to mali v tvárí a najmä v očiach, už asi taká pekná nebudete." Doktorova manželka opäť hodila na svoju polovičku výstražný pohľad, žoviálny internista si to očividne nevšímal.
"Ale kto to urobil a prečo? Na zastávke ste si nevšimli nič? Nemáte nejakého žiarlivého priateľa?" Zemková krútila hlavou.
„No, v každom prípade chodte na políciu a povedzte im, nech sa mi ozvú. A na zadok si dajte túto masť, o tri dni u mňa na kontrole."
Zemkovej slovám sa aj na polícii veľmi čudovali a historka sa im zdala byť skôr zábavná. Lenže keď do desiatich dní mali takéto hlásenia tri, v podstate navlas rovnaké, všetko z ich obvodu, obeťami čudných útokov chemika boli zakaždým mladé pekné dievčatá a v jednom prípade kyselina slečne dosť vážne spálila jednu pologuľu zadku s odhadovanou trojtýždňovou práceneschopnosťou, vec sa ocitla na kriminálke u nadporučíka Svetoňa. To už bolo isté, že majú v obvode nejakého šibnutého chlapíka, ktorý sa buď istí takýmto čudným spôsobom, alebo je to druh zriedkavej úchylky - pravdepodobne so sexuálnym pozadím. Svetoň to konzultoval so svojím bývalým spolužiakom, dnes klinickým psychiatrom a ten sa prikláňal k názoru, že ide o sexuálneho devianta. To práve psychiatra zaujalo. „Až ho čapnete, daj vedieť, rád ho vyšetrím a napíšem o ňom."
Svetoň sa demonštratívne zamračil. „ Tebe sa to povie. Kde mám toho paka hľadať?"

Odpoveď síce už v podstate poznal, ale na jej realizáciu nemal nielen chuť, ale ani ľudí. Od dvoch poškodených dievčat však predsa len získal akýsi popis približne tridsaťročného muža, ktorého si tie kočky všimli na zastávke, pretože až priveľmi okato zízal na ich zadky vo vypasovaných džínsoch. A tiež sa im zdalo, že pri nastupovaní sa na ne akosi priveľmi tlačil. Zaradili ho do kategórie „pitralonov", teda vtieravých chlapov, čo sú schopní zneužívať tlačenicu v MHD na ohmatávanie zadkov a iných vydutí ženského tela. Lenže obe svorne tvrdili, že ten chlapík s nimi potom necestoval, ostal na zástavke.

Čo už mal Svetoň robiť? Zopár operatívcov požiadal, aby si všímali dianie na zastávkach električiek v ich rajóne - najmä v okolí gymnázia a dvoch priemysloviek a v čase tesne po skončení vyučovania. Rozdal im popisy s približným identikitom.

Asi týždeň sa nič nedialo, potom prišiel štvrtý prípad. Opäť pri chemickej priemyslovke. Ľahko postihnutá slečna však už dala pomerne presný opis, pretože si všimla, že chlap na ňu zozadu niečo strieka tesne pred tým, ako nastúpila do električky. Aj sa na neho oborila, nevedela však, čo to je, myslela si, že nejaký srandista. Mal v rukách niečo ako injekčnú striekačku, lenže to bolo väčšie.

„Moja mama takým čímsi robí ozdoby na torty. Viete, ako to vyzerá, ako taká injekcia pre dobytok!" vysvetľovala Svetoňovi. „Lenže ja som až v eline zistila, čím ma to vlastne postriekal."

Svetoň ocenil, že slečna má celkom dobrý pozorovací talent. Priznala sa, že sa amatérsky venuje maľovaniu a hneď mu to aj predviedla. Pred jeho očami sa zjavil portrét muža s hrubými rysmi a s úlisným úsmevom na tvári. Dal si teda vytiahnuť kartotéku všetkých úchylákov, ktorí mu operovali v obvode. Samozrejme, nikto nemohol tvrdiť, že ten „chemik" nemôže byť z iného obvodu, ale predsa. Náhoda je pes... Skúmal ich fotografie, porovnával s kresbou tej krásavice a v jednom prípade sa mu zazdalo, že by to mohol byť on. Ľuboš Brehový, tridsaťročný pracovník „chemičky". Dvakrát predvedený za voyerizmus a exhibicionizmus. Ešte je v podmienke, pretože na smrť vystrašil jednu štrnásťročnú kočku, keď vyliezol po lešení a cez okno kúpeľne ju sledoval pri sprchovaní. Mal smolu, sused totiž práve fajčil v okne a keď spustila krik, nelenil a chlapíka chytil priamo na lešení. Svetoň sa zamyslel. Mal vlastne dve možnosti. Požiadať o súhlas na domovú prehliadku, alebo na neho poslať pár chlapcov zo „sledky". Napokon sa rozhodol pre druhú možnosť, pretože na neho v podstate nič nemal a nebol si istý, či by dostal súhlas sudcu, lebo iba tá maliarka s istotou tvrdila, že muž na fotke je totožný s tým, ktorý ju oblial na zastávke. Ďalšie dve si neboli isté a tá prvá, Zemková, nevidela nikoho a tak bola mimo obliga.

No, a potom to už chcelo iba trochu šťastia. Dvaja mladí muži zo sledovacieho útvaru si Brehového zobrali pod patronát a bolo jasné, že chodí na zastávky dosť programovo, dvakrát do týždňa, keď nemá popoludňajšiu smenu. Zaujímavé bolo, že bol ženatý, mal dvojročného syna a v robote na neho nepovedali krivého slova. Motal sa po zastávkach, „zízal" na dievčenské zadky v džínsoch a presne po týždni sa rozhodol zaútočiť. Lenže chlapci boli v strehu a zadržali ho akurát vtedy, keď už z igelitky nepozorovane vyťahoval „striekačku", očami zabodnutý do obtiahnutého zadku pred ním. Nekládol odpor a tak sa kriminalisti zmocnili aj spomenutej veľkorozmernej striekačky.

Svetoň zavolal bývalému spolužiakovi radostnú zvesť a psychiater sa vrhol na svoju obeť ako maniak. Z Brehového sa vykľul klasický sexuálny deviant. Vzrušovala ho predstava, že sa džínsy po účinku kyseliny rozpadnú a on uvidí holý ženský zadok. Nikdy však nečakal na výsledok, iba večer onanoval pri takýchto predstavách. Mal doma celkom slušnú zbierku aktov s onou dominujúcou partiou ženského tela. Manželka nič netušila. Keďže táto úchylka má tendenciu k rapídnemu rastu, podľa posudku znalca sa nedalo vylúčiť ani to, že jeho útoky budú gradovať a stanú sa ešte nebezpečnejšie. Súd zohľadnil najmä skutočnosť, že Brehový už bol v podmienke za obdobnú úchylácku činnosť, a tak mu nadelil neveľký nepodmienečný trest a povinnosť absolvoval psychiatrickú liečbu. Či to pomohlo, nevedno.

ONDREJ ŠIMÚNY