V čakárni
Napriek niekedy trpiteľskému životu študenta má týždeň aj svoje svetlé stránky. Veď posúďte sami: preventívna prehliadka u očnej lekárky mi nielen že umožní vyškrtnúť vyučovanie z celodenného programu, ale si tam aj dokonale oddýchnem. Ako náhle sa však dostanem do čakárne, teda iba na chodbu, oľutujem svoju radosť z odchodu z vyučovania. Veď čakáreň je už preplnená všemožnými očnými problémami. Tí odhodlanejší sa napriek tomu tešia a vychutnávajú si chvíľku voľna. Spomínaný oddych narušila upratovačka, ktorá už zrejme končila, a tak si chcela splniť svoje pracovné povinnosti a poumývať podlahy. Vraj iba na chvíľu, vravela mi. Preto odlepujem nohy od super miestečka pri stene a predieram sa cez tlačenicu topánok k oknu. V ambulancii stále trpí ten istý pacient a mne už na tašku kvapká pot. Veď vonku je takmer dvadsaťdva stupňov, tak prečo nezakúriť?! Nemyslite si však, že táto chvíľka čakania nie je človeku a najmä študentovi užitočná. To by ste boli na veľkom omyle. Tak napríklad to, že Simonka Neviemaká je už veľmi hladná a má chuť na dobrú cesnačku a palacinky, je priam životne dôležité. Samozrejme, veď neobedovala. Po dramatickom krúžku spolu s mamičkou, inak veľmi sympatickou ženou, utekala priamo k lekárke. Snažiac sa myslieť na niečo iné, ako je hŕba sladkých palaciniek s kopou šľahačky, hlasným kašľom zakrývam trápne škvŕkanie v bruchu. Škoda, že v čakárni nepodávajú palacinky. Veď počas dvoch nekonečných hodín by ich človek zjedol na kilá. Pozornosť všetkých mojich spolutrpiteľov odpúta väzeň v sprievode dvoch uniforiem. Snažiac sa rešpektovať jeho náhlenie som pokorne prijala to, že mne aj zvyšku čakárne predĺžil tento utešený pobyt. Pri rátaní štvorčekov na podlahe ma vyrušili mladíci, asi v mojom veku, ktorí si boli vychutnať už štvrtú cigaretku. Jeden, dva, tri, štyri... opäť rátam, keď sa z ambulancie vyrúti sestrička. Som na rade. Niekde v pozadí počujem doznievajúci hlas fajčiarov, ktorí to už vzdali. Celkom oslepená slnkom, ktoré mi arogantne svietilo do očí cez okno bez žalúzií, prečítam niekoľko písmeniek z vysvietenej tabuľky. Sestrička vyhlási ortieľ a pri odchode ešte nahliadnem do jej zápisníka, v ktorom v rovnakom čase ako ja boli zapísaní ďalší štyria či už pracovní, alebo školskí ulievači. Správne! Veď čo ak sa niektorí rozhodnú pre iný program. Koho oči by potom vyšetrovali? Napokon však dúfam, že nejakí šikovní robotníci nevymenia podlahy. Čo by som potom takto o rok robila bez rátania svojich štvorčekov? Možno ich nahradia kolieskami, čo tiež nie je na zahodenie...
Mária Dunajčanová
Ostatné
