DENNÍK RELAX - Stali sa poslami smrti. Je tu hit Kosec

Stali sa poslami smrti. Je tu hit Kosec

Neal Shusterman je mimoriadne talentovaný autor, už to dokázal knihou Uvoľnení, ktorá vyšla v roku 2016. Jeho nová séria je fantastická – keď si prečítate prvý diel Kosec, budete súhlasiť. Nekompromisný, drsný, dynamický a premyslený dystopický triler o privilegovaných koscoch, ktorí žijú síce na okraji spoločnosti, ale v relatívnom nadbytku. Rozhodujú o živote a smrti. Iba oni môžu ukončiť akýkoľvek život.

Vo svete budúcnosti už neexistujú vojny, choroby ani hlad – ľuďom sa podarilo zbaviť všetkého utrpenia a dokonca zvíťaziť aj nad smrťou. Jediní, kto má právo ukončiť niečí život, sú „kosci" – ich úlohou je zaistiť, že nedôjde k preľudneniu. Žatva, alebo pravidelné prerieďovanie populácie, so sebou nesie veľkú moc, no aj zodpovednosť, osamelosť a odriekanie.

Citra a Rowan ešte ani nedosiahli plnoletosť, no boli vybraní, aby sa stali učňami poslov smrti – pritom ani jeden by si dobrovoľne túto cestu nezvolil. Najmä keď ich jediná chyba môže stáť život. Napriek rozdielnym povahám sa počas zdokonaľovania v smrtonosom remesle postupne zbližujú. Ani dokonalý svet však nie je imúnny voči nevyspytateľnej ľudskej povahe, a tak ich zrada a intrigy z najvyšších kruhov čoskoro postavia proti sebe. Ten, čo v najťažšej skúške uspeje, prežije – a podpíše tým druhému rozsudok smrti.

Hlavných hrdinov si zamilujete.
Citra je tvrdohlavá a ambiciózna baba, ktorá je schopná všetkého. Rowan je zasa mimoriadne silný, odvážny, rozumný a obetavý pre svojich najbližších.
Do celého príbehu Koscov vhupnete naplno, bez nejakých úvodných rečičiek a zdržiavania. A ďalšie zvraty a prekvapenia pokračujú, striedajú sa v rýchlom slede a nikdy si nemôžete byť istí, čo sa stane o pár strán ďalej.
A propos – scénky kosenia sú pomerne brutálne, Neal Shusterman je nekompromisný, akoby sa v tom vyžíval, ale knihe to len pridáva na „reálnosti“ a vás to jednoducho strhne.

 

 

 

 

Začítajte sa do novinky Kosec:

Ani tieň podozrenia

Kosec k nim prišiel v jedno neskoré chladné novembrové popoludnie. Citra sedela pri jedálenskom stole, lámala si hlavu nad obzvlášť ťažkým príkladom z algebry, šachovala s premennými, neschopná vyriešiť X a Y, keď do rovnice jej života vstúpila táto nová a oveľa smrtiacejšia premenná.
K Terranovovcom prichádzali hostia často, takže keď sa ozval zvonček, nevzbudilo to v nikom ani tieň podozrenia, neprepadla ich žiadna zlá predtucha, ktorá by napovedala, že k ich dverám prichádza smrť. Možno sa vesmír mohol uráčiť varovať ich, ale v celkovom usporiadaní sveta neboli kosci o nič nadprirodzenejší než vyberači daní. Objavili sa, urobili, čo museli, a odišli. Dvere otvorila mama. Citra nevidela, kto prišiel, otvorené dvere jej bránili vo výhľade. Všimla si len, ako jej mama na mieste znehybnela, akoby sa všetky žily v jej tele premenili na kameň, a keby do nej niekto strčil, spadla by na zem a roztrieštila sa.
„Smiem vojsť, pani Terranovová?“
Návštevník sa prezradil tónom hlasu. Zvučným a neodvratným ako tupé zazvonenie železného zvona, vedomý si toho, že jeho zvuk doľahne ku každému, komu je určený. Citra vedela skôr, než ho zočila, že je to kosec. Bože môj! Prišiel k nám kosec!
„Áno, áno, samozrejme, poďte ďalej.“ Citrina mama ustúpila, aby mohol vojsť, správala sa, akoby ona bola návštevník, a nie naopak.
Prekročil prah, mäkkými a ľahkými topánkami pri tom na parketách nenarobil žiaden hluk. Bohato vrstvené rúcho mal utkané z hladkého lanu slonovinovej farby, a hoci bolo také dlhé, že sa šúchalo o zem, nebolo na ňom ani stopy po nečistote.
Citra vedela, že každý kosec si môže vybrať farbu svojho rúcha, akúkoľvek okrem čiernej, pretože tá sa v tomto prípade pokladala za nevhodnú. Čierna znamená neprítomnosť svetla a kosci boli presným opakom – osvetľujúci temnotu a osvietení, považovaní za to najlepšie z ľudskej rasy. Preto im ľudstvo zverilo toto povolanie.
Niektorí kosci nosili žiarivé rúcha, iní volili tlmenejšie farby. Ich oblečenie pripomínalo bohaté, splývavé rúcha renesančných anjelov, ťažké, no zároveň ľahšie ako vzduch. Vďaka tomuto špecifickému štýlu odevu, bez ohľadu na farbu a materiál, sa dali na verejnosti ľahko rozpoznať, a teda sa im bolo možné aj poľahky vyhnúť, ak sa im človek naozaj vyhnúť chcel. Pretože ľudí tak odstrašovali, ako aj priťahovali.
Farba rúcha zvyčajne vypovedala o osobnosti kosca veľa. Slonovinová farba na rúchu tohto kosca pôsobila príjemne, mala ďaleko od čisto bieleho rúcha, ktoré by svojou žiarivosťou oslepovalo. Ale nič z toho nemohlo zmeniť fakt, kým a čím dotyčný naozaj bol. Stiahol si kapucňu a odhalil úhľadne ostrihané šedivé vlasy, smutnú tvár s lícami červenými od chladu a tmavé oči, ktoré by mohli slúžiť takmer ako zbraň. Citra ostala stáť. Nie z úcty, ale zo strachu. Šoku. Snažila sa dýchať pokojne. Snažila sa, aby sa jej nepodlamovali kolená. Zrádzali ju, triasli sa, ale napnutím všetkých svalov sa prinútila k statočnosti. Nech už kosec prišiel z akéhokoľvek dôvodu, neuvidí ju zosypať sa.


Milan Buno, literárny publicista