DENNÍK RELAX - Pavol Zlatovský: Drž hubu a bude ti dobre

Pavol Zlatovský: Drž hubu a bude ti dobre

Každé rozhodnutie zatvára jedny dvere a otvára iné.
Čo keď sa však v živote rozhodnete tak, že za zatvorenými dverami zostane vaša rodina, domov, práca, životný sen a všetko, čo ste mali a po čom ste túžili? Čo keď vo svojom vnútri viete, že inak ste spraviť nemohli? Budete stále so svojím životom spokojný? Budete ďalej veriť, že ho skutočne žijete, hoci ste o všetko prišli?
Viktor viedol spokojný život. Mal všetko, čo naň potreboval. Dostal však možnosť získať ešte viac. Stačilo povedať áno. Podporovalo ho v tom jeho okolie i rodina, ale on sa nepodriadil. A tak postupne o všetko prišiel.

Vtedy ho stretol mladý dokumentarista, ktorý zaznamenal jeho životný príbeh, aby ukázal, ako dokážu s človekom zatriasť okamihy, keď sa ocitá v blízkosti smrti, keď o všetko
prichádza a rozhoduje sa, či má cenu ďalej žiť.

„... až keď sa ti začne rúcať pevná pôda pod nohami a ty budeš musieť prehodnocovať
svoj život, naučíš sa mnohé nové veci. Veci, o ktorých si ani len netušil, že môžu existovať. Myseľ sa ti vyprázdni od povinností a všedných problémov a to prázdno v tvojej hlave zaplnia dôležité otázky. Až teraz budú skutočne dôležité.“

Súťažná otázka: Ako sa volá hlavná postava v knihe Drž hubu a bude ti dobre?

Správna odpoveď: Viktor

Knihy vyhrávajú: Anna Vargová zo Sečoviec a Barbora Kollárová z Pezinka

Srdečne blahoželáme!

 

 

Prečítajte si úryvok z knihy Drž hubu a bude ti dobre
7.
Majiteľ

Za stolom oproti sebe sedeli dvaja statní muži v oblekoch. Jeden z nich zhrnul zo svojej časti stola obrus, aby na jeho hladkom povrchu mohol roztočiť mincu. Vždy, keď minca strácala silu, drgol do nej opatrne znovu. Pri rotácii po
stole vydávala nepríjemný zvuk, čo však mužovi oproti nevadilo. Tiež občas do mince strčil, aby sa točila rýchlejšie.
V miestnosti boli sami a tak sa na nepríjemný zvuk mince nemohol nikto sťažovať. Veľmi si dali záležať na tom, aby
do miestnosti prišli v čase, keď tam nik iný nebude. Prišli skoro doobeda, tesne po otvorení, keď majiteľ miestnosti
vôbec neočakával, že by mohol mať návštevu. K mužom pristúpil mladý chlapec, aby sa dozvedel, či
si dokázali vybrať z ponuky, no oni na jeho žiadosť vôbec nereagovali. Ten, ktorý sa hral s mincou, mu však povedal:
„Bol by si taký dobrý a zavolal nám majiteľa? Radi by sme sa s ním stretli osobne.“
„V poriadku,“ povedal mladík a elegantne odišiel do druhej miestnosti.
Majiteľ, vysoký muž, trochu širší, s bystrými očami a s napohľad zdravým a bielym chrupom k nim prišiel s úsmevom na tvári. Vkusne oblečený podišiel až k nim a milo ich oslovil.
„Ďakujeme za privítanie,“ odvetil slušne muž s mincou.
Druhý len pokýval hlavou a ďalej hľadel do papierov. „Vyskúšame dve omelety.“
„Pokiaľ viem, tak omelety nemáme v ponuke,“ pokojne povedal majiteľ.
„Ale máte predsa v kuchyni vajíčka, nie?“ spýtal sa ho muž s mincou a drgol do nej, aby sa rýchlejšie točila.
„Áno, máme, ale používame ich na iné recepty.“
Druhý muž odložil papiere zviazané v koži a bez slova sa neprívetivo zahľadel do tváre majiteľa.
„Vidím, že tu teraz nemáte veľa hostí, hádam pre nás dokážete obetovať pár vajíčok na dve omelety,“ povedal prvý
muž.
„Uvidím, čo je v našich silách,“ trochu znepokojene odpovedal majiteľ a snažil sa nepozrieť na druhého muža, ktorý
sa stále tváril neprívetivo.
„A mohli by ste nám ich doniesť osobne,“ pokojne povedal prvý muž. „So šunkou, ak sa dá.“
„Viete, nie je u nás zvykom, aby majiteľ obsluhoval hostí.“
„Viem dobre, čo je v týchto miestach zvykom a čo nie,“ pousmial sa a druhý muž tiež. Majiteľ nerozumel celkom
významu jeho slov a až udalosti nadchádzajúcich dní mu ich úplne ozrejmili. „Chcel som povedať: nemáte tu práve
veľa hostí, verím, že dokážete obetovať trochu zo svojho času na zákazníkov,“ dodal.
Majiteľ sa úctivo uklonil a odišiel do kuchyne. Minca na stole sa neprestajne točila.

Keď jeho svokor vošiel do bytu, Viktor mu úctivo vzal bundu a zavesil ju na vešiak. Podal mu papuče pre hostí
a odviedol ho do obývačky, kde už čakala Alenka, svokrova jediná dcéra. Práve na stôl položila dve uvarené kávy, ona sama kávu nepila a s chlapmi sa nechcela rozprávať. Zvítala sa s otcom a nechala ich v obývačke osamote. Svokor Tibor si sadol na gauč a pomaly si odpil. Viktor si sadol do kresla vedľa neho, ale kávy sa ani nedotkol.
„No, povedz, čo sa to teda deje? Niečo mi už Alenka povedala, ale nie som si istý, či som všetkému dobre pochopil.
Dosť plakala, keď mi telefonovala.“
Viktor pokýval hlavou a začal mu opisovať všetko od prvého momentu, kedy tam dvaja muži prišli. Po niekoľkých minútach vyšiel majiteľ z kuchyne s príborom a obrúskami a rozložil ich pánom na stôl.
„Ďakujeme,“ povedal prvý muž, ktorý sa hral s mincou.
„Pár vajec sa teda našlo, mám pravdu?“
„Áno, omelety sa vám už pripravujú.“
„A šunka? Nemusí byť. Nikdy sme na šunke veľmi netrvali, ale potešila by nás,“ pousmial sa on a aj druhý muž.
„Budú aj so šunkou,“ odpovedal majiteľ a nechápal, o čo mužom ide. Vybral sa nazad do kuchyne.
„Hm, teda pochopil som to správne. Dobre mi to vysvetlila,“ skonštatoval svokor s kávou v ruke, keď Viktor
dorozprával. Pomaly z nej chlípal a hovoril. „Myslím si, že im ide presne o to. No, Viktor, a rozhodol si sa, čo urobíš?“
„Neviem. Neviem, čo mám urobiť. Nepoznám toto mesto ani ľudí tu veľmi dobre, presťahovali sme sa sem s Alenkou
len pred pár mesiacmi kvôli mojej práci v továrni,“ díval sa do kávy.
„Ja viem, Viktor,“ znudene pokýval svokor.
„Stále sa tu cítim ako cudzinec, aj preto sa trochu obávam rozhodnúť sa.“
„Dobre, ale ber na vedomie, že tú prácu, kvôli ktorej si sem prišiel, už nemáš. A predtým ťa vyhodili z tej agentúry.
Hádam nechceš prísť aj o podnik?“ rozčaroval sa svokor.
„To nechcem,“ díval sa do kávy.
O niekoľko minút sa vrátil s dvoma omeletami na zdobených tanieroch. Ako sa blížil k stolu, druhý muž sa zodvihol
zo svojho miesta a ukázal majiteľovi, aby si tam sadol.
„Prosím, posaďte sa k nám,“ oslovil ho prvý muž.
„Mám ešte aj inú prácu,“ bránil sa majiteľ a položil na stôl dve omelety.
Prvý muž si jednu dal bližšie k sebe a druhú oproti, kam si mal sadnúť majiteľ.
„Určite na vás počká. Keď ste sa už obťažovali spraviť
pri nás výnimku, najesť sa v našej spoločnosti bude to najmenej.“
Majiteľ si neochotne sadol, druhý muž si sadol vedľa neho a drgol do mince, aby sa neprestala točiť.
„Dobrú chuť,“ povedali muži, majiteľ odvetil a pustili sa do jedla.
„Páči sa mi, ako ste to tu zladili,“ prehovoril za okamih muž, čo jedol omeletu. „Tie svietniky na stenách, dlhé hnedé
závesy, obrazy romantických krajiniek…“
„Snažil som sa ju zariadiť historicky,“ povedal majiteľ celý nesvoj. „V barokovom štýle.“