Život je plný prekvapení

Pani Rožeková bola naša suseda. Keďže bývala na vyvýšenom prízemí, mala prehľadne zmapovaný celý priestor okolo nášho bytového domu i v ňom. Bola to upravená osamelá šesťdesiatnička, ktorá bola asi taká príjemná ako návšteva u zubára. Vždy vedela, čo sa kde stalo a svoje pozorovania a poznatky tlmočila širokému okoliu. Vďaka nej vedel každý o každom všetko. Mala neprirodzene škrekotavý hlas, ktorým častovala všetky vekové skupiny, ak práve urobili niečo, čo sa jej nepozdávalo. Už len pre jej hlas som ju mala chuť zabiť, nieto ešte pre jej hlúpe pripomienky, ktoré som musela počúvať. Prečo deti toľko kričia, prečo búchajú výťahom, prečo sa nešetrí pri osvetľovaní spoločných priestorov, prečo susedia neumývajú schody poriadne, prečo tak dupocú, keď idú po schodoch, prečo nemáme reprezentatívnu záhradku pred bytovým domom, prečo nie sú brigády na zveľaďovanie okolia. Viete si asi predstaviť aká bola obľúbená. Môjho otca som vždy veľmi pobavila, keď som mu rozprávala ako ma zasa „vytočila“.
„Smej sa, dnes mi povedala, aby som neprala v nedeľu. Jednak sa to nepatrí, veď som učiteľka a mala by som ísť príkladom a jednak je moja práčka veľmi hlučná! Chápeš to?! Baba jedna!"
„Tú vašu susedu by som chcel spoznať, musí to byť zaujímavá žena, možno je osamelá.“
 „Áno, je úžasná a osamelá je preto, lebo s ňou by nevydržal nikto. Čo sa do mňa stará?! Ježiš, tá ma rozčúlila!“
„Ale, kašli na ňu, nebudeš si predsa kaziť deň.“

„Máš pravdu, všetko už máš pobalené a na cestu som ti upiekla i makové buchty, ktoré máš tak rád, A hlavne, oci, oddýchni si, po maminej smrti si to naozaj zaslúžiš.“ Otcovi sa zaleskli oči, moju mamu neskutočne miloval a vzťah, ktorý mali sa nedal k ničomu prirovnať, zdal sa mi nadpozemský. Otca som odviezla na vlak, ktorý smeroval do Piešťan. Otec tam mal trojtýždňové liečenie. Na druhý deň som sa zobudila na vôňu horkého kakaa. Manžel pripravoval raňajky a ja som sa len blažene usmievala, pretože toto sa nestávalo veľmi často. Teplé rožky, ktoré pukali v rukách, čerstvé maslo a mamin marhuľový lekvár. Čo môže byť slastnejšie?
„Som akási spokojná, neviem, či je to víkendom alebo tým, že si otec konečne doprial trocha oddychu. Ozaj, nepočula som dnes kričať Rožekovú, čo ju trafil šľak?“
Obaja sme sa na tom zasmiali, pretože manžel ju mal rovnako rád ako ja. Neustále ho otravovala s rôznymi opravami. Vždy zdôraznila, že máme dobré susedské vzťahy a ako je  ťažké vyžiť z dôchodku. Manžel od nej nikdy nič nepýtal, ale vedel, že to zneužíva. Úcta k jej veku mu však nedovolila oponovať, ľutoval ju. Zhruba po týždni mi volal môj otec, že má skvelú partiu a všetko je perfektné. Potešilo ma to, konečne je veselý. Tri týždne ubehli ako voda a otec bol naspäť, ale bol akýsi tajnostkársky, iný.
„Bude v tom baba, určite!“ Takto to zhodnotil môj muž.
 „No, iste, ty psychológ, aj ty sa mi zdáš nejaký veselý, čo aj ty máš nejakú?“
„Štyri,  nie jednu!“
„Fakt smiešne“, odvetila som urazene.
 Vtom zazvonil telefón, volal otec, aby som postavila na kávu, že je na ceste. Moje nadšenie z otcovho príchodu zamrzlo hneď, ako som otvorila dvere. Stál tam otec so svojou novou známosťou, presnejšie s pani Rožekovou. Naša suseda bola dôvodom jeho zmeny, stretli sa na liečení a okamžite si padli do oka. Bola som v neskutočných rozpakoch, ale uvedomila som si, že šťastie môjho otca je dôležitejšie. Prešiel rok a obaja sú stále spolu, zo susedy sa stala príjemná žena a z môjho otca usmievavý človek.

S. Hofierková