Rozhodol jeden okamih

Rozhodol jeden okamih

 

Nepatrila medzi najmladšie. Biologické hodiny už odbíjali svoju poslednú minútu a jej bolo nad slnko jasné, že ak sa vyvolený pán P. neobjaví do roka a do dňa, nezostane jej nič iné, len nosiť neviditeľnú nálepku s nadpisom „stará dievka“.
 
Ľubica pochádzala z malej dediny, kde každý každého poznal a vedel o ňom takmer všetko. Ako každý večer, keď bola- ako vždy- sama, zapla svoj notebook a „nalistovala“ obľúbené stránky. Po prečítaní informácií z celého sveta, všetkých odporúčaní ako byť neodolateľnou a preštudovaní pár zaručených receptov, ktoré vám isto pomôžu k dokonalej postave, si všimla nenápadnú reklamu na internetovú zoznamku.
 
Pravdu povediac vôbec nepatrila medzi tých, ktorý sa strmhlav vrhajú do povrchných vzťahov a vychutnávajú si každý okamih strávený po boku opačného pohlavia. Nerada riskovala nielen v práci, ale najmä v osobnom živote. No zvedavosť ju premohla. Čas bol neúprosný a keďže počet reálnych kandidátov z blízkeho okolia sa rovnal nule, rozhodla sa konať. V okamihu ju zaujal nenápadný pán P. Žeby to bol ON? Nazbierala všetku odvahu, ktorá sa v jej vnútri nazbierať dala a pustila sa do písania.
 
Určite to poznáte. Prvý oficiálny mail. Pár všeobecných fráz a niekoľko viet o sebe. Samozrejme „tromfy“ ukryté v rukáve. Veď on tiež nevyklopil všetko hneď. Veď čo ak sa mi napokon nebude vôbec pozdávať...veď! V hlave jej vírilo množstvo myšlienok a dôvodov prečo, keby, veď...
Po výmene desiatky mailov sa rozhodli pre spoločné stretnutie. Bude to znieť neuveriteľne, ale podobali sa na seba ako brat a sestra. Identické oči, farba vlasov dokonca aj držanie tela. Povestná iskra preskočila a bolo načase vytiahnuť svoje „tromfy“ z rukáva. Obaja mali totiž rovnakú nevyliečiteľnú diagnózu. A práve to ich spojilo ešte viac! Vedeli, že tu možno nebudú dlhý čas, o to viac si užívali jeden druhého, oddávali sa sebe navzájom a vychutnávali si každú sekundu spoločného času, akoby to bolo poslednýkrát.
 
Do roka a do dňa od okamihu spoločného stretnutia už neboli len dvaja, ale traja. Z jedného JA sa stalo MY. A tak je tomu aj doposiaľ. Choroba je predĺženou rukou nezvratného osudu, záleží len na nás, či jej podľahneme, alebo sa budeme snažiť žiť svoj život naplno!
 
KM