Štyridsiatka

Na stole bolo zopár rozhádzaných cukríkov a pod ním tucty prázdnych fliaš. Izbou sa niesol cigaretový závan a na základe stavu absolútnej nehybnosti všetkých zúčastnených by aj prihlúply osol vyhútal, čo sa tu udialo. Ani sa tu neupevňovali vzťahy medzi členmi klubu náruživých čitateľov, nikto tu rozhodne neštrikoval, ani nepočítal logaritmy. Túto poldecákovú, pizzovú a nikotínovú spúšť po sebe zanechal nejeden dospelý i nezrelý jedinec, čo má na krku hladnú rodinu a niekoľko doživotných úverov. „Aúú, bolíí... ma... hlava, Tóno, nemáš tu dáky aspirín?“ prihovoril sa úžasnému hostiteľovi podnikateľ z Blavy.

„Daj pokoj, zodvihni kotvy a pozri sa do nejakej lekárničky, poličky alebo do chladničky! Čo som ti ja slúžka či, nebodaj, žena? Keby si nebol taký pribrzdený, už dávno by si uháňal do lekárne za rohom. V hovädsky úzkom plášti ťa tam obslúži taká fajnová, čo ak ju raz uvidíš, od toho času až naveky budeš hypochonder,“ skonštatoval rozvedený Tóno.
„Bodaj Vás, sklapnite, postarší by si naozaj zaslúžili aspoň za minútku tichej chvíľky,“ ozval sa šesťnásobný otecko.

Páni to minulú noc prehnali tak kvalitne, až sa im teraz všetky údy trasú. Nechcú ani pomyslieť na to, čo ich čaká za dverami vlastných domov. Možno ich silné manželky privítajú úderom päste, tie naivnejšie snáď vložia poslednú nádej do kuracej polievky, no dozaista žiaden z týchto opilcov neobíde v predsieni naprázdno. Dosť bolo konšpiračných teórií, veď osud nie je náhoda a na každého ožrana si tá jeho počká, hoc by ju to malo pripraviť aj o objednávku u kozmetičky.

V izbe, kde Tóno už po tridsiaty deviatykrát oslavoval svoje životné jubileum s očividne tými istými pánmi, sa – ako na začiatku, tak aj teraz – pálila cigaretka za cigaretkou a popíjala vodka za vínom.

Lakomého Jana si opäť nikto nevšímal, pretože v tejto preťažkej ekonomickej aj politickej dobe nielenže nič nerobí, ale aj všetko bezdôvodne ohundre, sťažuje sa už aj zo sna. Keď chlapi môžu, tak sa tejto nezamestnanej melanchólii vyhýbajú, no Tónovi by srdce prasklo, keby svojho suseda neprizval na “zopár“ pohárikov. Jano ticho sedel v kúte a popíjal, čo sa po včerajšej noci zvýšilo. Nebolo by na tom nič zvláštne, kebyže odrazu nespozornie a nevypleští oči, akoby mátohu v rohu uvidel. Jano žiadne strašidlo nezočil, len tie cukríčky na stole.
„Čo sa ľakáš, neboj sa, nič netreba doplácať, veď to bola Tónova oslava, všetko si mal opäť zadarmíčko,“ vysmial sa Janovi ten, čo by sa mal ozývať asi najmenej. Pán Zlatokop, spávajúci s bohatými a unudenými tetkami, ktoré ho dostanú z každého problému, respektíve dlhu.

„Tóno, už si bol zaniesť Tomáška do jasličiek?“ múdro sa opýtal Jano. „Óóóch, čert ma ber, Tomáško, synček môj!“ Zodpovedným krokom vletel Tóno do podkrovnej izby, kde plakalo dieťa.

Tatiana Kovalčinová