• 31.10.2012

Prečo to tak hrozne dlho trvá

Čoraz hlasnejšie sa hovorí o tom, že naše súdy dokonca už aj v trestných veciach nestačia s dychom. Súdne konania sa predlžujú, v nejednom prípade dokonca sudca musel prepustiť obvineného či obžalovaného na slobodu, pretože uplynula maximálna trojročná doba, počas ktorej možno držať občana vo väzbe. Tak sa nám po uliciach potulujú aj ľudia, ktorých vinu síce súd svojím rozsudkom nepotvrdil, možno sa však domnievať, že s veľkou pravdepodobnosťou sú páchateľmi aj ťažších trestných činov -vraždu nevynímajúc.

 
Takýto prípad už päť rokov máta Nitranov. V jeden jarný deň roku 1994 podvečer prišiel domov, do prízemného rodinného domu v okrajovej časti mesta starý pán a so zdesením zistil, že ktosi zrejme celkom nedávno brutálne zavraždil jeho matku i dcéru. Celý byt bol rozhádzaný a po príchode policajtov zistil, že im pomizli vkladné knižky s pár desiatkami tisíc, jeho poľovnícke zbrane i nejaké šperky. Obe ženy boli dobodané, jedna z nich dokonca podrezaná. Súdny lekár na hlavách objavil dokonca stopy po úderoch - pravdepodobne kovovou tyčou alebo iným tvrdým oblým predmetom. A čo bolo veľmi nezvyčajné - priamo na mieste, iba pár centimetrov od hlavy starej pani našli zakrvavený občiansky preukaz akéhosi mladíka na meno Juraj Kohútik. Zdrvený majiteľ domu potvrdil, že ani nie osemnásťročný mládenec je ich vzdialenejšia rodina a často ich navštevuje. Je to vraj chlapčisko, ktorý sa veľmi nevydaril, pretože nedokončil ani strednú školu, nič poriadne nerobí a žiaľ, veľmi rád sa venuje hracím automatom, kde nechá aj to málo, čo si rôznymi spôsobmi zadováži.
 
Starý pán síce nechcel uveriť, v zásade však ani nemohol vylúčiť, že hmotná núdza dohnala mladíka až k takýmto strašným činom. Ako inak, policajti ho začali hľadať. Zistili, že jeho najlepší kamarát je istý vysokoškolák František Cipro. Do hlbokej noci prečesávali krčmy a iné miesta, kde sa Kohútik zvykol zdržiavať. Nikde ho nevedeli nájsť. Napokon sa však sám Cipro priznal, že Kohútik odišiel taxíkom do Banskej Bystrice, keď si predtým odložil u neho na povale nejaké veci. Aké veci? Nádejný inžinier vytiahol zo skrýše kufrík, dýku, ba aj železnú tyč, ktorá mohla byť použitá pri útoku. Žiadne identifikovateľné odtlačky sa však na nej nenachádzali. Cipro priznal, že tyč poutieral, pretože mal strach.
 
Bolo to síce podozrivé, nad konaním mladého muža sa však zrejme nikto hlbšie nezamyslel. Kohútika v Banskej Bystrici poľahky našli. Nevedel vysvetliť, odkiaľ má odrazu toľko peňazí - až kým sa Cipro nepriznal, že na Kohútikovu žiadosť bol v banke a na cudzie meno obidve vkladné knižky vybral ešte skôr, než ich stačila polícia zablokovať. Nie, vôbec netušil, že Kohútik vraždil... Mladého „nemakačenka" obvinili z dvojnásobnej vraždy a išiel do vyšetrovacej väzby. Kohútik sa v plnom rozsahu k vraždám priznal a potvrdil, že po čine mu Cipro síce pomáhal, ale nemohol tušiť, čo spravil. Cipru preto nechali tak. Dôkazov bolo toľko, že za relatívne nedlhý čas stál už Kohútik pred trestným senátom, obžalovaný z dvojnásobnej vraždy. Významné svedectvo proti nemu poskytol práve Cipro. Bez väčších problémov tak Kohútika odsúdili na deväť rokov odňatia slobody.
 
Kohútik sa však odvolal a druhostupňový súd sa nestačil čudovať. Obžalovaný totiž zásadne zmenil výpoveď. Tvrdil, že prvú vraždu spáchal Cipro, keď vliezol do obývačky a on až následne zabil babku ako nepohodlnú svedkyňu. Tvrdil tiež, že Cipro ho presvedčil, aby zobral celú vinu iba na seba, pretože je mladistvý a tak dostane iba polovičný trest, ako by dostal on, lebo je už plnoletý. Preto sa vraj priznal k obidvom vraždám, hoci jednu z nich nespáchal.
 
Sudcovia ostali sedieť s otvorenými ústami. Cipro sa bránil - nikoho nezavraždil, v tom dome v živote nebol a to, čo vykonal, keď pomáhal Kohútikovi, robil iba zo strachu, pretože Kohútik sa mu vyhrážal zastrelením tou ukradnutou brokovnicou. Čo už ostalo súdu? Celé konanie zastavil a vrátil „vec" prokurátorovi na došetrenie.
Vyšetrovateľ ani dozorujúci prokurátor sa však akosi neponáhľali, a tak sa stalo, že Kohútika po troch rokoch museli z väzby prepustiť a ďalej vyšetrovať na slobode. Na dôvažok sa naša republika podrobila novému územno - správnemu usporiadaniu, a tak sa Bratislavčania celého spisu zbavili - poslali ho do Nitry, vraj nech si to robia sami, lebo im to teraz patri. Tí sa však bránili, nechceli „robiť" takú ťažkú, zložitú a už starú vec, ktorú nesledovali od počiatku. Poslali preto spis späť do Bratislavy a tí zasa nazad...
 
Keď už bolo toho ping-pongu priveľa, „naštvala" sa generálna prokuratúra a prípad predsa len „priklepla" Nitranom. Vôbec sa im to nepáčilo, ale čo už mali robiť? Pustili sa do štúdia spisu a s hrôzou zistili, že ich bratislavský kolega za viac ako rok po rozhodnutí odvolacieho súdu v prípade prakticky nič neurobil, ba z archívu sa postrácalo množstvo dôkazného materiálu. Zrejme nie celkom nedôvodne dostali podozrenie, že tieto straty neboli iba nešťastnou náhodou, ale že do priebehu vyšetrovania ktosi „zvonka" zasahoval v snahe odvrátiť podozrenie od mladého Cipru. Faktom je, že Cipro mal v rodine policajta, ale... Nepomáhalo nadávať, každý ďalší deň straty mohol mať rozhodujúci význam. Pustili sa teda s vervou do vyšetrovania a čoraz jasnejšie sa im ukazovalo, že Kohútik na odvolacom súde neklamal. Dospeli k názoru, že vraždy spáchali obaja po vzájomnej dohode a predchádzajúcej príprave. Tak si spoločne zadovážili aj železnú tyč a pripravili scenár prepadu, ktorého jediným cieľom bolo získať väčší obnos peňazí - a to za každú cenu. Aj za cenu ľudských životov. Kohútik mal prísť akože na návštevu k rodine a obidve ženy zabávať v kuchyni. Jeho parťák Cipro mal vliezť cez okno do obývačky, prehľadať všetky skrine a zobrať, čo sa zobrať dá. Plán ale celkom nevyšiel -dcéra starého pána nečakane vošla do obývačky a Cipru tam nachytala. Ten nezaváhal, ovalil ju tyčou a potom ju opakovane pichol prineseným nožom. Zistili však, že nažive nemôžu nechať ani babku. Tú teda, aby sa šance vyrovnali, zabil Kohútik. Potom Cipro schoval veci, použité pri lúpežnej vražde, bežal do sporiteľne, vybral peniaze z knižiek, nechal si, čo mu bol Kohútik dlžný, objednal mu taxík a dal mu dokonca svoj občiansky preukaz, keďže Kohútik svoj nevedel nájsť. Bodaj by mohol, keď ho stratil priamo na mieste vraždy! Kohútik potom odcestoval do Banskej Bystrice. Zvyšok už poznáme.
 
Všetko už do seba zapadalo. Za v ďalší rok pohli veci tak dopredu, že mohli odovzdať celý spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby. To všetko v sťažených podmienkach, keď si obaja obvinení spokojne chodili po slobode. Prokurátor sa presvedčil, že vyšetrovací tím urobil všetko, čo sa urobiť dalo a stotožnil sa s ich návrhom. Spracoval preto obžalobu a predložil ju na súd. To bolo v januári 1998. Neostávalo, iba čakať. Žiaľ, zaťaženosť súdov je veľká a tak ani po roku a pól súd nebol schopný vytýčiť termín hlavného pojednávania. Od vrážd už uplynulo päť a pol roka a mladí muži ešte stále nevedia, či sú vinní alebo nevinní a ak sú vinní, koľko si posedia vo väzení. Výrok o vine a o treste totiž môže vyniesť iba súd. Dovtedy, ako zákon káže, treba v zmysle prezumpcie neviny hľadieť na obidvoch mladých mužov ako na nevinných. Problém je, že pridlho... a najťažšie sa s tým zmierujú pozostalí. No skúste sa opýtať aj ľudí na ulici mesta, kde sa vražda stala, čo si myslia o práci niektorých ľudí, platených z našich daní.
 

  ONDREJ ŠIMÚNY