Po vzájomnej dohode.

Po vzájomnej dohode.

Pán majster, pán majster! Poďte rýchlo!" Mladý učeň, prvák, sa v dielni až zajakával od rozčúlenia. „Videl som mŕtvolu! Tam za plotom fabriky, pri smetisku!" Májster krútil hlavou. „Ty si včera prebral, čo?" zavrčal. Učeň ale trval na svojom, a nedal pokoj, kým sa k smetisku hneď za strojárskym závodom vedno nevybrali...

 

Mladík mal pravdu. Na hore odpadkov ležalo skrútené telo mládenca. Tričko mal vyhrnuté a na bielom chrbte sa červeneli tri rany akoby od noža. Majster s učňom bežali na obvodné oddelenie.

V mŕtvole identifikovali 18 ročného učňa Jána Pavlovského. Do školy viac nechodil ako chodil. Bol dlho v nemocnici. Jeho matka tvrdila, že pre psychické problémy. Všetci však vedeli, že sa dal na fetovanie a načierno, po známosti, ho matka strčila do nemocnice v nádeji, že sa z toho dostane. Aj sa zdalo, že sa mu to podarí. Istý čas sekal dobrotu. A teraz toto...

Nadporučík Martin Krajňák nevedel, kde začať. Na mieste činu dohromady nič nenašli, len zopár odtlačkov topánok vo vlhkej pôde. Viac napovedala pitva. Lekár odhadol, že Pavlovský zomrel asi okolo polnoci. Na tele mal dovedna osem bodných rán s 10-centimetrovým bodným kanálom, pravdepodobne od vreckového nožíka alebo menšej dýky. V zátylku mal ostrú ranu od niečoho tvrdého a celú tvár navyše rozdrúzganú niečím veľkým možno kusom betónu, či veľkou niekoľkokilogramovou skalou... Brutálna, surová vražda. Keby nebol mŕtvy hneď po rane do hlavy, isto by len o niečo neskor zomrel vykrvácaním po bodných ranách.

Krajňák vypočul zopár spolužiakov a najmä rodinných príslušníkov. Mládenec totiž nežil s matkou, aj keď s ňou udržiaval často kontakt. Rodičia boli rozvedení a keď si matka s puberťákom nevedela dať rady, zobral ho k sebe otec. Zo školy ho vyhodili, robil závozníka.

Matka Pavlovská vypovedala, že syn bol popoludní u nej, ona pozerala televíziu, on čosi čítal. Potom ktosi zazvonil. Syn sa s ním rozprával a vzápätí odišiel, ani jej nepovedal, s kým a kam ide. Ráno jej nechýbal. Myslela si, že sa niekde s chlapcami zdržal a potom išiel k otcovi späť. Spomenula si ešte, že ho hľadal sused - Vlado Kohút, ktorý býva nad nimi. Ale už nevedela presne, či to bolo vtedy, keď ešte nebol doma alebo až potom, keď s neznámym odišiel. Krajňák poslal zopár ľudí z kriminálky preveriť, čo včera robil ten Kohút. Nikto nič nevedel, ale zato bolo isté, že je to tiež poriadny grázel. Feťák, podozrivý z viacerých krádeží. Taktiež „studený" rodinný odchov v rozdelenej rodine. Vlani niekoľko mesiacov v škole chýbal. Každý vedel, že ho matka schovala v nemocnici „akože pre psychické problémy" a pokúšala sa ho „z fetu" dostať.

Nič to, vypočujeme Kohúta a uvidíme, čo zakikiríka, pomyslel si Krajňák a dal Kohúta predviesť. Bol biely ako stena, triasol sa a uhýbal pohľadom. Chlapče môj, ty teda čisté svedomie nemáš, usúdil Krajňák a opýtal sa ho, čo robil včera večer. Kohút sa roztriasol ešte viac a vari po tretej habkavej vete povedal: „Ja som to urobil s Jožom Semančíkom. My sme zabili Jana."

Potom už len sedel a mlčal. Krajňák ho dal odviesť a dal zadržať Semančíka. Taký istý typ. Nevýrazný, málo inteligentný, dosť hlúpy na to, aby sa dostal do rozporu so zákonom a rýchlo sa nechal usvedčiť. Schopný každej lotroviny. Z učilišťa ho vyhodili, lebo týral a šikanoval mladších spolužiakov. Jeho otec pred dvoma rokmi spáchal samovraždu. Príčinu sa nikdy poriadne nepodarilo zistiť.

Ani Semančík dlho nezapieral. Potvrdil, že včera popoludní pili s Kohútom. Rozprával mu, že Pavlovský chce „urobiť' jednu predajňu potravín a núti ho, aby do toho išli spolu. Kohút, vypovedal Semančík, do toho ísť nechcel a nadával na Pavlovského, že ho vydiera. Pavlovský sa mu vraj vyhrážal, že ak do toho s ním nepôjde, povie v škole i rodičom, že znova fetuje a že sa s liečením zbytočne namáhali. Naši by ma zabili, opakoval vraj stále Kohút. A tak po viacerých borovičkách a pivách prišli spoločne k záveru, že Pavlovský je vlastne poriadny sviniar a vydierač. Bolo by lepšie, keby nežil...

Dohodli sa, že Kohút Pavlovského vyláka večer z domu a potom ho spolu zabijú, aby bol s ním konečne pokoj. Nikto nebude vedieť, kto to urobil a najmä -prečo.

Postupovali podľa plánu. Kohút zazvonil u Pavlovských. Doma bola iba matka. Vrátil sa teda o hodinu neskôr a Pavlovskému povedal, že jeden jeho kamoš chce kúpiť auto, ale bol by rád, keby sa najprv naň niekto dobre pozrel. Pavlovského záľuba v autách bola všeobecne známa a všetci ho uznávali ako odborníka do motorov. Pavlovskému zažiarili oči a išli sa „pozrieť na auto" všetci traja: Kohút, Pavlovský i Semančík. Potom, pri smetisku, vypovedal Semančík, ho Kohút udrel kameňom po hlave. Keď padol na zem, Kohút vytiahol z vrecka nožík a začal ho pichať. Potom ho odtiahol z cestičky k smetisku a tam mu ešte hodil taký veľký balvan na hlavu, aby mal istotu. Všetko robil Kohút. On, Semančík, sa iba prizeral...

Neostávalo, len sa opýtať na detaily Kohúta. Kohút trval na tom, že Pavlovského zabili spoločne. Semančík ho zozadu udrel kameňom, obaja ho pichli po trikrát či štyrikrát a Kohút na neho ešte hodil ten balvan.

Ani opakované konfrontácie nepriniesli nič nové. Semančík spoluúčasť na vražde popiera. Kohút naopak - neustále tvrdil, že vraždili obaja.

Ako inak, robotu mali znalci z odboru psychológie a psychiatrie. Obraz vnútra oboch páchateľov pripravovanej vraždy bol takmer rovnaký - zlé rodinné zázemie, nedostatok morálnych zábran.

Semančíkova matka robila všetko možné aj nemožné, aby chlapca zachránila. Usilovala sa dokázať, že chlapec je duševne chorý. V rozhovore s vyšetrovateľom sa dokonca celú vraždu pokúsila interpretovať ako chvíľkové zlyhanie a chlapčenskú nerozvážnosť. A to už bolo na Krajňáka priveľa - vytiahol zo zásuvky fotografie mŕtvoly Pavlovského. Semančíková si fotografie zmasakrovaného, na nepoznanie doráňaného chlapca vo veku ako jej syn dlho prezerala a ticho plakala. „Čo by ste povedali, keby toto urobil niekto vášmu synovi?" opýtal sa Krajňák.

Matka odišla s plačom a mladí, dosiaľ netrestaní muži sa ocitli pred súdom. Kohút ako návodca dostal 20 rokov. Semančík štrnásť. Obaja v tretej nápravno-výchovnej skupine.

(ONDREJ ŠIMÚNY)