Byť rodičom je poslanie

Byť učiteľom je poslanie. Súhlasím so všetkým, čo je uvedené v tomto článku. Klobúk dole pred učiteľom a učiteľkou zvlášť. No, po prečítaní som ešte stále (aj keď je to už niekoľko rokov) pocítila, ako sa mi rozbúši srdce a dvíha sa mi adrenalín. Chcem sa s vami podeliť o moje skúsenosti s učiteľkami z pohľadu matky. Dcéra začínala tretí ročník na ZŠ, dostali novú triednu, a tak som považovala za potrebné informovať ju o tom, že dcéra má epilepsiu. Nič dramatické, len sa to môže stať a mala by o tom vedieť. Už pri prvom stretnutí som mala pocit, že som jej nesympatická a dala mi to najavo len neverbálne. Všetko bolo v poriadku, dcéra sa učila na 1, 2-ky, učiteľku si obľúbila, záchvaty chvalabohu neboli. Až ku koncu školského roka som si na nej všimla, že akosi prestáva chodiť von, je smutná, nechce sa jej do školy a keď som sa jej opýtala, že čo je, tak mi odpovedala, ba až odpapuľovala, že nič, čo sa stále vypytujem. To mi začalo byť podozrivé. Kamarátky zrazu prestali chodiť, dokonca jej nikto nepriniesol úlohu, keď bola chorá. Divné. Neutekala som hneď do školy, len keď sa to zhoršovalo, išla som za triednou. Milé úsmevy, ona si nič nevšimla, všetko je v poriadku, veď známky má pekné. Keď som argumentovala tým, že predsa nie je normálne, aby sa s dcérou NIKTO v triede nebavil, ani chlapci, ani to jej nebolo divné a neverila mi. Ale sľúbila mi, že zistí, ako to je. Nič sa nedialo dobrých pár týždňov, znova som išla do školy. Bola som v škole veľakrát. Je to dlhý príbeh, skrátim to. Celé tieto problémy trvali rok, kým som stratila k učiteľke dôveru a išla som za riaditeľom. Pani učiteľka dokonca pred celou triedou upozornila dcéru, aby už prestala doma žalovať. Chvála pánu Bohu, že tu bol riaditeľ - chlap na správnom mieste! Bolo to šikanovanie, psychické šikanovanie, nikdy jej nikto zo spolužiakov fyzicky neublížil, ale jedno dievča v triede - tzv. vodca triedy, dokázala, že sa s ňou ostatní prestali rozprávať, kamarátiť, len aby si nepohnevali túto vodkyňu. Kruté, veľmi kruté a navyše mám podozrenie, že pani učiteľka niekomu nerozvážne prezradila, akú má dcéra diagnózu a deti mali poznámky: "Pozor, ide Lucia, aby ste sa nenakazili, nebavte sa s ňou!" Pán riaditeľ to vyriešil do týždňa. Prišiel do triedy sám, bez triednej, porozprával sa s deťmi. Neviem, ako to dokázal, ale je pedagóg na svojom mieste. Nemuseli sme dcéru preradiť na inú školu, naopak odvolal učiteľku a všetko bolo v poriadku. Tak aj takéto sú, bohužiaľ, učiteľky. Samoľúbe, povýšené, neveria a nepočúvajú matku, ktorá si všíma správanie svojho dieťaťa. A keď je problém, strká hlavu do piesku. Učiteľka sa urazila, cítila sa byť ublížená, dodnes ma táto pani nepozdraví na ulici. Je mi to jedno.

Verím, že tento môj príbeh pomôže aj ostatným rodičom a aj učiteľom, aby sa zastavili a počúvali pozornejšie deti aj rodičov, aby sa im nikdy nestalo to, čo mne.