Mikuláš, už je čas!

Mikuláš, už je čas!

 

Dnes sa už k nemu vôbec nemodlíme. Neprosíme ho o zdravie, lásku a šťastie v manželstve, o starostlivosť na cestách či úspech v obchode. Spomíname si naňho iba 6. decembra, v deň jeho sviatku. Veria v neho už len celkom malé deti a netrpezlivo čakajú na jeho darčeky. Vždy to tak však nebolo.
 
Svätého Mikuláša si kedysi ľudia veľmi vážili a jeho sviatok svätili tak na západe, ako aj na východe. Sv. Mikuláša bolo možné poprosiť o akúkoľvek pomoc. Ako dosvedčujú početné legendy, nikomu ju neodriekol. Osobitne sa staral najmä o chudobných. Bol patrónom námorníkov, rybárov, všetkých prievozníkov a staviteľov mostov. Pomáhal aj kupcom, najmä však tým, ktorí  obchodovali s olejom, bylinkami a liekmi. Nezabúdal na robotníkov, pekárov, krajčírov, ani tkáčov. Za veľa mu vďačili aj slobodné dievčatá, ktorým sa postaral o veno, aby ich zachránil od veľkej hanby. Na Ukrajine, v Poľsku, ale aj v iných krajinách, si ho vážili najmä roľníci a pastieri. Strážil úrodu a ochraňoval pastviny a domáce zvieratá pred útokom vlkov. Zároveň sa však staralo to, aby v lese nakŕmil týchto hladných dravcov. Hovorí o tom aj jedna zo starších legiend, ktorú si v dlhé decembrové večery rozprávali ľudia v podhorských chalúpkach.

Dobrodinec so sivou bradou
V istej osade  žili  vedľa seba dvaja hospodári: veľmi bohatý Kasper s veľkým stádom oviec a chudobný Janus, ktorý mal ovce len štyri a jedného barančeka. Pásol ich na svojom kúsku lúky nad bystrým potočikom. Chytrý  boháč sa snažil získať Janusovu lúku. Nenašiel však žiaden čestný spôsob, keďže Janus ju predať nechcel, lebo dúfal, že z malého stáda bude po čase veľké. Modlil sa predsa každý deň k sv. Mikulášovi a veril, že mu dáko pomôže. Boháč sa preto rozhodol ovečky zabiť a vinu zvaliť na vlky z okolia. V noci sa zakradol do ohrady chudobného suseda a ovce pozabíjal. Janusove náreky  prilákali ráno celú dedinu. Kasper ľudí ľahko presvedčil, že na vine sú vlky. V noci bolo neraz počuť ich zavýjanie v lese. Že ovečky nezožrali? Zrejme ich čosi vyrušilo. Chlapi zobrali vidly a vybrali sa do lesa hľadať vlky. Janus našiel stopy k brlohu, kde vlčica chovala mladé. Už sa chceli na ne vrhnúť, keď im Janus, ktorý mal ľútostivé srdce, v tom zabránil. "Nie," povedal, "nedovolím ničie, ani vlčie deti zabíjať. A sirotami ich  neurobím. Krivda sa stala mne a ja im darujem život." Chlapi poodstúpili, ale nevzdali sa. Veď nejeden z nich od vlkov zakúsil svoje. Náhle vyšiel z lesa akýsi starec so sivou bradou. V očiach mal stáročnú múdrosť, ale  jeho postava pôsobila výhražne. "Ty," obrátil sa starec na Janusa, "si poctivý a pracovitý. Vážiš si všetko živé. Odvďačím sa ti za moje vĺčky, vráť sa domov a postretne ťa veľká radosť. A ty, Kasper, si zlý. Susedovi si ublížil aj zvieratám. Musíš zakúsiť biedu, možno sa potom polepšíš." Chlapi padli na kolená, lebo spoznali svätého  Mikuláša. Vedeli, že je patrónom nielen ich, ale aj vlkov. Stará sa o to, aby si vzájomne nerobili priveľa zlého, Kaspera zaliali slzy a posmutnel aj Janus, ktorému bolo ľúto Kasperovej ženy a detí. Obaja sa vrhli k nohám sv. Mikuláša a prosili ho o zmiernenie trestu. Vtedy sv. Mikuláš povedal Kasperovi: "Ty budeš kŕmiť mojich zverencov a vtedy zabudnem na trest. Ale pamätaj si, ak svoju povinnosť zanedbáš, mor schváti tvoje stádo." Keď sa Janus vrátil domov, vítalo ho známe bečanie. Dobrý Mikuláš mu vzkriesil ovečky i barančeka. Odvtedy sa mu darilo, ako nikdy. Kasper takisto neschudobnel. Ale na ťažký záväzok nezabudol. Do konca života kŕmil vlčiu svorku, ktorú neprávom obvinil. Nečudo, že kvôli takýmto činom si ľudia sv. Mikuláša obľúbili. Aby si ho uctili v deň jeho sviatku, držali prísny pôst a za to vlci obchádzali ich stáda. Do rúk kňaza skladali svojmu patrónovi dary v podobe sliepok, baranov a obilia. V noci z 5. na 6. decembra zastokli viechu na lúke a sv. Mikuláš jej vtedy dal čarodejnú moc, tebo slúžila ako zázračný prútik. Zviera, ktoré ním udreli, sa dokázalo ubrániť pred dravcami. Kúderou, ktorá symbolizovala bradu svätca, okiadzali zvernice a chlievy na ochranu pred chorobami a  uhranutím. V kostole za oltárom skladali tzv. vlky, čiže zámotky z ľanu a konope, čo malo zabrániť prepadom vlčích svoriek. Škoda, že tieto magické praktiky zanikajú. Možno preto, že ani vlky už nikomu nehrozia. A moc svätca ich už nechráni pred vražednými inštinktmi ľudských dravcov.


Štedrý ku každému
Iná legenda hovorí, že Mikuláš, obyvateľ mesta Patery, bol synom bohatých rodičov. Jeho otec sa volal Epifanes matka Joanna - tak sa začína rozprávanie určené na deň "6. decembra cirkevného roka" v slávnej Zlatej legende dominikána Jakuba de Voragine, napísanej v polovici 18. storočia.
Z legendy sa ďalej dozvedáme, že Mikulášovi rodičia si každý rok sľúbili manželskú zdržanlivosť (preto bol Mikuláš jedináčikom). Sám Mikuláš bol neobyčaným  mládencom. Keď mu matka i otec zomreli, Mikuláš sa  rozhodol rozdeliť sa s majetkom, ktorý mu zanechali rodičia. Iba nevedel, ako a s kým. Náhoda chcela, že sa dozvedel o ťažkostiach svojich susedov, ktorí boli kedysi bohatí, ale schudobneli a ich tri dcéry sa museli živiť prostitúciou. Mikuláša trápil osud dievčat, ktoré dobre poznal, preto do ich domu podhodil tehličku zlata, zavinutú do šatky. Takto zachránil najstaršiu dcéru pred hanebným povolaním. Potom svoj dobrý skutok ešte dvakrát zopakoval. Pri poslednom raze ho sused zbadal, hodil sa mu k nohám a ďakoval za dobrodenie. Ale Mikuláš ho prosil, aby všetko uchoval v tajnosti. Po smrti biskupa z Mitry, mesta v južnej časti  Malej Ázie, sa zišli duchovní, aby vybrali nového pastiera. Najstarší z biskupov, ktorý sa tešil všeobecnej úcte, povedal, že v noci počul hlas, ktorý mu oznámil, aby ráno bdel pri dverách kostola, lebo prvý človek, ktorý vojde do kostola, bude mať meno Mikuláš a stane sa biskupom z Mitry. Ostatní, vidiac v tom Božiu silu,  súhlasili. Skoro ráno zaklopal na dvere kostola Mikuláš. Starý biskup ho chytil za ruku a spýtal sa ho, ako sa volá. Natešený ho potom zaviedol k ostatným. A hoci sa Mikuláš bránil prijať túto poctu, nakoniec ustúpil. Už ako biskup sa preslávil prísnymi mravmi a početnými zázrakmi. Jeho kult sa rozšíril najskôr na východe rímskej ríše a dlhé roky bol neobyčajne  populárny vo východnej cirkvi. Práve tam dostal prívlastok ,divotvorca". .Na Západe, najmä v Taliansku,  sa legenda o sv. Mikulášovi rozšírila po prenesení jeho pozostatkov do Bari v roku 1080. No nielen tam ľudia verili, že jeho pozostatky majú liečivú siIu. Keď v roku 343 n.l. zomrel, za ochrancu si ho najskôr vybrali rybári a námorníci. Stal sa aj patrónom Ruska a Grécka. Jedna z prvých legiend o sv. Mikulášovi súvisí s námorníkmi. Hovorí sa v nej, že jedného dňa sa námorníci ocitli v nebezpečenstve a začali sa modliť k Mikulášovi. Ukázal sa im a povedal: "Tu som, lebo ste ma volali." A začal im pomáhať s plachtami a lanami. Keď námorníci šťastne doplávali do Mitry, išli sa pomodliť do kostola. Zrazu spoznali medzi veriacimi svojho biskupa, hoci ho nikdy  predtým nevideli - bol to ten, čo ich zachránil na mori.  Keď mu ďakovali, odpovedal: "Nie mne, ale milosti Božej  ďakujte za záchranu."
Rímskokatolícka cirkev sa odávna dosť kriticky pozerala na sv. Mikuláša. Spochybnila najskôr jeho legendu, potom aj väčšinu jeho zázrakov a pápež Pavel VI. ho  vyškrtol, spolu s 200 inými, z registra svätých. To však svetskej popularite sv. Mikuláša ani jeho súčasnej podobe dobrodinca v červenom plášti, s dlhou bielou bradou a obrovským vrecom plným darčekov,  neuškodilo.

Vyslanec bohov
Mikuláš sa však nepreslávil len ako historická postava, ale aj ako symbol, ktorý mal v kresťanskom náboženstve prekryť jedno z najdôležitejších posolstiev hermetickej filozofie. Rozborom jednotlivých symbolov však zistíme, že mikulášska legenda, aj keď odetá do cirkevného rúcha, stále obsahuje prastaré mystérium o existencii a využití hadej sily. K postave sv. Mikuláša neodmysliteľne patrí aj biely anjel a čierny čert. Diabol, čert alebo Lucifer a vlastne padnutý anjel. Pád anjela z neba je obrazom zostúpenia Hadej sily. Had v raji  zostupuje po kmeni stromu, čo je obraz najväčšej  ľudskej tragédie - hadia sila klesla chrbticou z hlavy do kostrče a človek stratil svoje pôvodné vysoké schopnosti. Namiesto hlavou začal uvažovať spodnou časťou trupu. V alchýmii sa Lucifer pred svojím pádom z nebies nazýva volantilný, okrídlený Merkur. Z  mystického hľadiska je Mikuláš personifikáciou Hadej sily rovnako ako keltská bohyňa Hoda či Perchta alebo český Krakonoš a nemecký Ruprecht (z pôvodného Hruodperecht - slávou sa ligotajúci). Všetky tieto osoby sa navyše vzťahujú k Dionézovmu kultu a k postave posla bohov Merkura (Merkur je putujúca Hadia sila). Majú množstvo korešpondujúcich znakov, z ktorých na prvom mieste sú premeny a cestovanie. Perchta podobne ako poludnica nosila čiernu plachietku a často mala tvár od salegendu sadzí, ale menila sa na  bielu pani alebo na krásne dievča. Vždy, keď sa škaredá baba zmení na pôvabnú krásku, žaba na princeznu, čierny starec (alchymistický Saturn) na bieleho kráľa a z Lucifera sa stane anjel, hovorí sa o prebudení Hadej sily a jej regeneračných schopnostiach. Všetko, čo v čase vzniklo, čas zasa strávi - alegoricky sa táto pravda vyjadrovala obrazom boha času, ako požiera svoje vlastné deti (Kronos alebo Chronos zjedol vlastné dieťa, ktoré jeho manželka porodila). Prebudená a kultivovaná Hadia sila takisto strávi svoje deti, ale následne ich opäť vráti oveľa krajšie a zdravšie. Táto premena je v mnohých rozprávkach a legendách, napríklad hrdina omladne po aplikácii mŕtvej a živej vody. Mikuláš  predstavuje spojovací článok medzi dvoma pólmi, anjelom a čertom. Reprezentuje Hadiu silu, z ktorej moci je zvrhnúť pyšného anjela a pozdvihnúť kajúceho sa čerta. Prebudenie tejto sily sa symbolizuje rinčaním reťazí. Košík s nádielkou je podobný košíku, ktorý nosil Krakonoš a už dávno predtým Dionýsos. Je v ňom  najposvätnejšie tajomstvo. mystérium života, ktoré sa nazývalo Ježiš Kristus. Ježiško sa často zobrazuje v jasličkách alebo v košíku, vždy v niečom, čo je "upletené" z Hadej sily. Ako Jesois Christois sa v dávno osvietených dobách označoval bod v ľudskom tele, kde sa myšlienkovou koncentráciou aktivuje omladzovací proces. 


Mikulášske symboly
Dobrým deťom nadeľuje Mikuláš ovocie, čo sú otvorené čakry (ovocie rastie na strome) a zlým deťom dáva zemiaky - zavreté čakry, pretože zemiaky rastú v zemi.  Čert šľahá metličkou, aby prebudil spiacu Hadiu silu. Mikulášska barla zasa symbolizuje strom života, čiže chrbticu. Barla v Mikulášovej ruke smeruje nahor a má tvar deviatky, čo je číslo Krista a osvietenia alebo  znamenie, že Hadia sila bola aktivovaná a prúdi tak, ako má, smerom nahor. Keby prúdila dolu, ako pri normálnom starnúcom človeku, mal by ju Mikuláš naopak a barla by mala tvar šestky. Šestka je číslo človeka, ale aj diabla, ktorý predstavuje klesajúcu Hadiu silu (starnutie, chorobu, rozklad). Číslo 666 v pozemskom meradle označuje najobyčajnejšieho človeka bez akýchkoľvek duchovných skúseností. Barla smerujúca nahor, ktorú drží chorý starec, znamená to isté čo obrátený pentagram - deštrukcia vládne nad znamením života. Tri zlaté jablká (alebo tehly) z mikulášskej legendy, práve tak ako barla upozorňujú na súvislosť s antickou legendou o pastierovi Paridovi. Paris nosil kožuch srsťou nahor, ako neskôr čert alebo  Perchta ide o znamenie barana a zlatého rúna alebo našej známej Hadej sily. Paris dáva zlaté jablko najkrajšej z troch bohýň a v ruke drží buď palicu alebo barlu. Tri bohyne, tri jablká, tri hlavné postavy mikulášskej tradície, tri kone alebo soby ťahajúce sane znamenajú tri prúdy Hadej sily, známe aj z indickej šaktí-jógy. Mikuláš v sebe spája postavu anjela i čerta a  odpovedá mu aj postava sv. Krištofa, ktorý podľa  legendy prenášal Ježiška na pleciach cez vodu. Krištof  alebo Christoforos znamená ten, ktorý nesie Ježiša. Má  meno podobného charakteru ako Lucifer - ten, ktorý nesie svetlo - svetlo je však jedno z označení Ježiša.  Častým symbolom Ježiša je ryba a Mikuláš má na hlave mitru, obraz nahor smerujúcej rybej hlavy. V svätom  Mikulášovi možno teda vystopovať vplyv množstva  alegorických postáv, ktoré majú človeku  pripomínať voľby správnej životnej cesty. Postupom času  mikulášsky kult potlačil kult Ježiška nadeľujúceho darčeky pod vianočný stromček. 6. december však vždy zostáva dňom radosti, keď aj tí najmenší hladia do okien s očakávaním sladkej nádielky od sympatického a dobráckeho Mikuláša. A ak by sa náhodou spolu s ním zjavil aj čert, s tým si už nejako poradíme ...