V Grécku na Peloponézskom polostrove v 5. storočí p.n.l. dokončil sochár Feidias svoje dielo – sochu Dia, najvyššieho z gréckych bohov. Socha znázorňovala Dia sediaceho na tróne a merala 13m. Umiestnená bola v chráme, ktorý bol dostatočne veľký na to, aby sa obrovská socha doň vmestila. Na kratších stranách mal po 6 stĺpov a na dlhších po 13 stĺpov v dórskom slohu.
Socha Dia sa Feidiovi nesmierne vydarila. Jej rozmery, ale i sochárov cit pre detail privádzali návštevníkov do úžasu. Mnohí uverili, že videli skutočného boha. Celé stáročia sa tento skvost uchovával, až kým neupadol postupne do zabudnutia a údajne koncom 4. storočia nášho letopočtu boli zvyšky sochy prevezené do Konštantínopolu, kde boli neskôr zničené pri veľkom požiari mesta.
Na sochu bola použitá tona slonoviny a ešte o čosi viac zlata. Feidias na nej pracoval vyše 8 rokov. Vytvoril ju tak, že základný tvar bol urobený z dreva a naň ukladal platne zo slonoviny, z ktorej bolo telo a platne zlata, z ktorého boli urobené Diove šaty. V závere sochu ozdobil glazúrou, použil aj sklo a vzácne kamene. Hlavne oči, ktoré vraj boli vykladané farebným sklom, vyzerali ako by boli živé. Trón, na ktorom Zeus sedel bol vytvorený z cédrového dreva a bol rovnako ozdobený zlatom, slonovinou, drahými kameňmi a ebenom.
Do blízkosti sochy boli vpúšťaní iba kňazi. Bežní návštevníci ju mohli vídať iba z diaľky a tí významnejší mohli vystúpiť točitým schodišťom v chráme tak, aby videli tvár sochy z relatívnej blízkosti. Traduje sa, že keď raz chceli na podnet rímskeho cisára Caligulu sochu rozobrať a ukradnúť, robotníci vydesení utiekli, lebo sa im zborilo lešenie a všetkým sa zdalo, že sa socha usmiala.
Ivana Rodáková
Články z rubriky: História
Súťažte s nami !
