Skalické vinohradnícke búdy

Skalické vinohradnícke búdy

Na svahoch predhoria Bielych Karpát na juh a juhovýchod od Skalice sa rozprestierajú skalické vinohrady. Krajinný obraz určujú úzke zvlnené pásy viníc vysadených do svahu na hĺbkových parcelách s charakteristickým situovaním vinohradníckeho domčeka (ďalej búdy) v dolnej časti parcely, odkiaľ je zapezpečený aj prístup na pozemok s vinicou. V dolnej časti, najbližšie situovanej k mestu, vinohradnícke búdy vytvárajú takmer súvislú uličnú zástavbu, ktorá vo svahoch prechádza do voľnejšej kompozície.

 

Svahovitosť sa využíva na zapustenie vínnej pivnice, ktorá vytvára charakteristický terénny chrbát v priestore za búdou. Urbanistickú skladbu dopĺňa niekoľko objektov sakrálnej architektúry a architektonickej plastiky, napríklad Kaplnka sv. Urbana v lokalite Hliníky, Kaplnka sv. Petra a Pavla apoštolov v lokalite Zlodejovce, kaplnka v lokalite Kolébky a pod. Obraz krajiny okolo Skalice s pahorkami pokrytými vinicami a drobnými murovanými stavbami je mimoriadne pôsobivý nielen z pohľadu od mesta, ale aj z prístupovej cesty z Holíča. Identifikovateľný v priestore, vytvára charakteristický obraz človekom kultivovanej poľnohospodársky využí-vanej vinohradníckej krajiny.

 

Tradícia pestovania vínnej révy v okolí mesta Skalice je stará. Prvá písomná zmienka o meste Skalici sa objavuje v roku 1217 v súvislosti s listinou Ondreja II., v ktorej daroval aj s dedičným právom synom  nitrianskeho župana Tomáša pusté a prázdne územie pri hraniciach s Českým kráľovstvom. Archeologické nálezy potvrdzujú kontinuitu osídlenia územia Skalice od staršej kamennej doby až do stredoveku. Doložené slovanské osídlenie a blízkosť veľkomoravských kultúrno-hospodárskych centier (Valy pri Mikulčiciach, Staré Mesto pri Uherskom Hradišti) dokladajú existenciu a význam slovanskej osady situovanej pravdepodobne v priestore vyvýšeného výbežku dnešnej lokality Kalvárie s Rotundou sv. Juraja.

 

Stredoveká trhová osada sa stala slobodným kráľovským mestom v roku 1372, kedy jej Ľudovít I. udelil viaceré  privilégiá, ktoré vyvolali jej hospodársky aj stavebný rozvoj. V priebehu 14. a 15. storočia sa formovala dodnes zachovaná urbanistická štruktúra uličnej siete s trojuholníkovým námestím s farským Kostolom sv. Michala. 

 

V 15. storočí dobudovali Skaličania obranný hradbový systém s dvoma hlavnými bránami v miestach vstupu hlavnej diaľkovej cesty do mesta. V meste sa usadili v stredoveku františkáni, ktorí postavili kostol s kláštorom a pribudol Ctiborom z Beckova založený špitál. Mesto, napriek tomu, že vo svojich dejinách bolo v rukách  via- cerých zemepánov (Ctibo- rovci, M. Pongrác, J. Huny- ady, Zápoľskovci, páni zo Žerotína), si zachovalo výsadné postavenie. Vzmáhalo sa hospodársky vďaka remeselnej výrobe, obchodu, ale najmä poľnohospodárstvu a vinohradníctvu. Jeho urbanistický vývoj zaznamenal zmeny najmä v  18. storočí stavebnými aktivitami rehoľ-ných komunít, ktoré sa usadili v meste a postavili kostoly s kláštormi: jezuiti, paulíni a milosrdní bratia. Skalici tak vtlačili charakteristický barokový výraz.

 

Po celé obdobie vývoja Skalice zdrojom bohatstva mesta bolo poľnohospodárstvo, najmä pestovanie vínnej révy, doložené už v 15. storočí, jeho tradície však siahajú pravdepodobne do staršieho obdobia. O rozšírení vinohradníctva na území Skalice v 16. storočí svedčí viacero archívnych dokumentov, ktoré súvisia s riešením sporov medzi Skaličanmi a pánmi zo Žerotína, alebo v súvislosti s usadzovaním a prideľovaním pozem- kov prisťahovalcom na vysadenie vinohradov.

 

V 16. storočí každý dom v meste mal svoje príslušenstvo - pozemky, vinohrady a lúky. Vinohradníci v Skalici si založili podľa vzoru remeselníckych cechov Bratstvo sv. Urbana. Spory medzi nimi riešilo tzv. vinohradnícke právo, ktorého význam začal od polovice 18. storočia upadať.

 

V súvislosti so spormi medzi vinohradníkmi sa objavujú aj prvé písomné záznamy o existencii vinohradníckych búd v rokoch 1616, napr. za bitku v búde, alebo z roku 1641 zachovaný záznam o krádeži nádoby z búdy v skalických vinohradoch. O význame vinohradníctva ako zdroji príjmov v 18. storočí svedčí daňový súpis z roku 1720. Tradícia vinohradníctva v Skalici sa rozvíjala v priebehu 19. storočia a zachovala sa dodnes. Poznačila nielen krajinný výraz okolia mesta, ale aj charakter jeho vnútromestskej zástavby tým, že ovplyvnila dispozíciu meštianskych domov a formovala špecifický dom vinohradníckeho typu.

 

Smerom k predhoriam Bielych Karpát pásy vinohradov dopĺňajú prejavy stavebnej činnosti človeka - vinohradnícke búdy s pivnicami. Väčšina pivníc je vybudovaná aj spolu s klenbou z lomového kameňa, využívala a využíva sa aj pálená, resp. nepálená tehla, prípadne kombinácia viacerých stavebných materiálov.

 

Z hľadiska vzájomných hmotovo-priestorových vzťahov pivnice a nadzemnej vinohradníckej búdy bolo možné rozlíšiť niekoľko typov objektov: samostatné vínne pivnice, búdy šírkovo zaraďované ku komunikácii s pivnicou kolmou na objekt, búdy hĺbkovo zaraďované ku komunikácii so zaraďovaním priestorov v smere parcelácie, búdy s podstavanou pivnicou v rozsahu objektu, búdy s pivnicou súbežnou s objektom. Takmer vždy je pivnica prístupná cez vstupnú predsieň jednoramenným schodis- kom, oddeleným samostatným vstupným otvorom, v ktorom je osadená drevená výplň.

 

Vinohradnícke búdy a pivnice na okolí Skalice patria k doteraz nepovšimnutému, ale o to zaujímavejšiemu špecifickému druhu ľudovej architektúry, vytváranej v úzkej súvislosti s poľnohospodárskou aktivitou človeka.

 

MAGDALÉNA KVASNICOVÁ