Zaľúbené slony vraj prinášajú šťastie

V ruke držím polodrahokam. Dal mi ho jeden mních v oranžovej budhistickej tóre. Krútim tým rubínom v ruke, na sporáku píska konvica s vodou na čaj a ja si až teraz, uprostred chladu tu u nás, začínam spomínať na teplé lúče cejlónskeho slnka, na ostrov v Indickom oceáne, na ktorom som našiel raj, čas, pokoj a takmer i smrť...

Bosý som poskakoval po rozpálenej ceste ako päťročný chlapec, čo sa hrá na skákajúceho  panáka. Začal som rozmýšľať, či je normálne ísť si na obed kúpiť zaprášenú fľašu koly, aby som si iba doplnil tekutiny počas cesty do obchodu. Potom som zdvihol hlavu a uvidel sinhálskeho muža za pultom, s hlavou ležérne v rukách, ženu v sárí zo stánku odnaproti a mnícha s vyholenou hlavou, ako ma všetci schovaní v tieni s údivom pozorujú: bláznivý Európan so spoteným čelom a zlepenými vlasmi hopká ako zmrzačený pes prázdnou prašnou ulicou. Mních sa ľahko usmial. Inak než všetci tí plážoví chlapci "beach boys", ktorí sa k vám, keď vyjdete z hotelového trávnika na rozpálenú pláž, okamžite nenútene pripoja, aby vám vnútili, predali, všetko a nič. V úsmeve mnícha nebola túžba zarobiť, ale vedieť. Odkiaľ som, kam idem a prečo som tu. Usmial som sa tiež. Na oplátku sa obrátil a pohybom hlavy mi ukázal "svoj" templ, stojaci na malom pahorku. Cupital som za jeho vyziabnutými čokoládovými lýtkami, ktoré sa začínali pod oranžovou mníšskou tórou a končili v zošľapaných šľapkách z kože. Palmy lemované bielo natretými schodmi neposkytovali žiadny tieň. Až nad samotnou kopulou budhistickej svätyne sa klenula mohutná klenba Budhovho stromu, ktorá poskytovala milosrdný chládok. Dokonca sa tu na pahorku preháňal aj vietor, vlhký od blízkych morských vĺn a rozochvieval zelené lístky a farebné zástavky zavesené na strome. Vraj sa pod ním stal zázrak a miestni ľudia tu podľa zvyku postavili tento svätostánok, hovorí Budhov služobník Mahatvera Sírí.

ANI DEŇ BEZ ZÁZRAKU?
Tu sa musí diať takmer každý deň zázrak, uštipačne si pomyslím, pretože ak má niečoho tento ostrov okrem drahých kameňov, korenia, čaju a tropických plodov veľa - tak sú to kaplnky. A hneď niekoľkorakej viery. Hinduistické temply, kresťanské kostoly, moslimské minarety, a najmä budhistické kláštory. Tých je najviac, pretože 74 percent obyvateľstva tvoria Sinhálci, ktorí sú z vyše 90 percent budhisti takzvanej Theravádskej školy (ostatní Sinhálci sa obrátili ku katolicizmu, islamu či hinduizmu). A tak na celom ostrove, okrem Severnej provincie a Severovýchodného pobrežia (ktoré je domovom drávidských Tamilov, vyznávajúcich hinduizmus), prevládajú Sinhálci a budhizmus. Ale ako som sa vzápätí presvedčil, náboženstvo určíte nebolo to, čo proti sebe postavilo do krvavého a zákerného etnického konfliktu Sinhálcov a Tamilov.
Užasol som. Schovaná za plentou, ktorú mi ten prívetivý mnich odhrnul, sedela rovnako farebná, ale zazerajúca hinduistická socha s niekoľkými rukami.
"Čo to je?" opýtal som sa čo najviac udivene. Nechápavo pokrútil hlavou. Nerozumie vari mojej hroznej angličtine alebo je to tu normálne - v chráme svojej viery mať bohov druhej strany etnického konfliktu v tejto krajine? Je fakt, že jeden boh je len jeden, pri všetkej úcte k veľkosti Budhovho učenia. Ale mať bohov dvoch, štyroch alebo dokonca šiestich? To je asi o niečom inom. A to podľa mňa Sinhálcov štvalo už pred dvetisíc rokmi, keď na vtedajší ostrov Arabmi nazývaný Serendib (šťastne objavený) prvý raz prišli Tamilovia. Nejakých šesťtisíc rokov po Sinhálcoch si na tento smaragdový ostrov prídu cudzinci a hneď majú bohov niekoľko.

ZRODENIE NOVÉHO DŇA
A tak, ako mi vysvetlil Síri, ani ortodoxný budhista v ťažkých chvíľach neprosí len Budhu, ale pre istotu aj hinduistických bohov. Hoci takého Skandu. No a navyše, taká hinduistická udalosť je predsa len farebnejšia, parádnejšia - je toho tam viac pre oči. Sem-tam si niekto pri slávnosti Kataragama zavesí osem zelených citrónov na povrázku za ostré pichliače, ktoré si zapichne do kože na chrbte alebo si prepichne kvôli svojmu očisteniu striebornými ihlicami tvár. Celá slávnosť hučí frenetickými výkrikmi "haró-hará", nad ktoré sa občas do výšok vyšplhá hysterický výkrik šťastlivca v extáze...
Nocou prebleskúvajú plamene ohnisk, palmové listie horí zvlášť magickým fialovočerveným plameňom, ktorý osvetľuje pokrútené kroviny s belostnými omamne voňajúcimi kvetmi. Možno sa vôbec čudovať Sinhálcom, že niektorých hinduistických bohov prijali za svojich?
Vláda noci sa končí tu kúsok od rovníka tak náhle, ako minulý podvečer prišla. Prichod nového dňa nad ostrovom ohlásia krátkym, ale búrlivým fortissimom nevychovaní zástupcovia štyristodvadsiatich druhov tunajšej vtáčej ríše. Červený kotúč najskôr dozelena zafarbí more, z paliem urobí zlaté siluety vrhajúce dlhé tiene. Oddýchnutý, chladivý vzduch sa začne zahrievať, pred očami sa viditeľne chvieť a stúpať s korenistou vôňou všadeprítomnej, vodou nasiaknutej, márnotratne bohatej vegetácie. Tá vôňa vám stúpa do nosa... počas niekoľkých minút je slnko na oblohe, kde rázne despoticky zruší romantiku škovránkov a rozosvieti do úžasných farieb svet navôkol. Chlad počas niekoľkých sekúnd vystrieda vlhká horúčava. Deň je tu. Ten dnešný má na svoju vládu len dvanásť hodín. A tak veľmi intenzívne predvádza, čo vie. Lejak - krátky, ale doslova prietrž. Dúhu - nie jednu, hneď päť. Horúčava medzi jedenástou a druhou je vražedná. Len bláznivý Európan či Američan v tých dramatických chvíľach chodí po tisícročných pamiatkach hoci v Polonaruve, alebo po skalných kresbách v Sigiriji. Inak všetci stáli dvojnohí či štvornohí obyvatelia Cejlónu sa sťahujú do tieňa. Len niekoľkotonovým ťažkoodencom asi horúčava neprekáža. Len si chobotom poprašujú chrbát červenkastou pôdou. 

UČENLIVÉ HRUBOKOŽCE
Slony ma vôbec na Srí Lanke fascinovali. S akou bohorovnosťou sa prepletali cestnou premávkou, či nevzrušene na pokyny Mahauta niesli pod skrúteným chobotom otep malých stromčekov či kváder stavebného kameňa. Rád som využil možnosť navštíviť takú sloniu farmu, kde sú mladé slony odchytené v divočine, aby sa vycvičili na ťažkú prácu a zvykli si na ľudské povely. Cestou ma Chtirasiri de Silva presviedčal, že skrotiť slona nie je zas až také ťažké, ako by sa vzhľadom na jeho veľkosť mohlo zdať: "Keď ho dobre kŕmite a občas mu dáte cukor, po troch až štyroch mesiacoch zmäkne. Samozrejme, záleží aj na jeho povahe. Sú medzi nimi nerváci i totálni flegmatici. A naučia sa do roka všetko, čo by mal správny slon od svojho mahauta počuť. Dokonca sa naučia, keď sa odklepne obedňajšia prestávka, nemusia robiť a nepohne s nimi nič a nikto. Reagujú až na ďalší gong, ale musí sa odbiť presne po troch hodinách. Ony vari majú v sebe budík."

Ale to už sme v ospalom mestečku, kde by malo byť zhromaždisko slonov. Vodič ma vedie prašnou cestou k nejakej rieke. Tam si nevzrušene bahní asi päťdesiatka slonov - neuveriteľný pohľad. Až teraz vidím na okraji rieky dvoch mahautov s ostrými bodákmi pre prípad, že by sa nejaký slon pokúsil utiecť. Ako vo vytržení zostupujem po skalnom úbočí dolu k tej neuveriteľnej skupinke. S loveckou vášnou a trasúcimi sa rukami sa ubezpečujem, či mám založené všetky filmy. Chitrasiri de Silva sa len hrdo usmieva: "Hovoril som vám, sir, že to bude very nice."

Obidvaja vzápätí ustrnieme. Ako blesk preletí údolím neľudský, hlboký rykot. S hromovým dunením sa nesie nad riekou chraptivo: "Uá, uá, uá, uá... " Pocítim mrazenie.

AJ TAK SI ŤA CHYTÍM!
Dole v rieke sa už víri voda od slonov, čo odskakujú z cesty pôvodcovi tohto besnenia. Celé stádo sa dáva do pohybu. Takmer letím po  kameňoch dolu, aby som bol tomu čo najbližšie. Malá, asi dvojmetrová slonica beží pred minimálne jedenapolnásobne väčším samcom a piští pritom ako veľká paťtonová myš. Je to prosebné volanie o pomoc, plné strachu. Tak veľkého, že slonica za smiešne kolísavého klusu mohutne močí. Táto dráma nemá dlhé trvanie, pretože rútiaci sa slon so vztýčeným chobotom svoju vyvolenú čoskoro dostihne. Až teraz vidím, ako sa mu dole pohupuje veľký esovitý úd, ktorý meria asi pol metra a ako sa neskôr z kníh dozviem, váži minimálne 20 kilogramov. Na chvíľu sa slon zastavil. Akoby obaja skameneli a onemeli. Len ten veľký čierny had sa zmieta vo vzduchu. Sloní býk však z ničoho nič trhne a zatrúbi. Vyzerá ako jeho drezúrovaný kolega v cirkuse, ktorý si chce sadnúť. S pokrčenými zadnými nohami klesne celou váhou na chrbát slonice. Tá trocha s vydeseným zatrúbením klesne a býk asi 40 sekúnd pohybuje panvou v rytme samby. Potom slon opäť zatrúbil. Ale už inak. S uvoľnením. Celé divadlo sa za chrapotu samca opakuje asi šesťkrát. Prekvapený sa obrátim na Chitrasiriho de Silvu. Ako správny Sinhálec sa zazubí: "To je dobré, veľmi dobré, že sa to podarilo, sire. Bohovia vás majú radi. Tu na Srí Lanke sa to považuje za veľmi dobré znamenie. Prináša to šťastie."

Kým nastúpime do auta, dáva mi Chitrasiri de Silva adresu, aby som mu poslal fotografiu, aby mu to vraj uverili. Rozprávame sa o tom akte slonej lásky. Na Srí Lanke sú slony vďačnou konverzačnou témou. A tak poučený to môžem prezradiť aj vám. Až raz na ázijskom kontinente natrafíte na slona, ktorému medzi očami a boltcami vyteká z jednej takmer neviditeľnej žliazky niečo ako tekutý olej na opaľovanie, choďte mu z cesty. Je v ruji a schopný vás rozšliapať, ako sa to vraj stalo aj niekoľkým mahautom, ktorí ho zabudli na tento čas uviazať medzi palmami.

 J. FORMÁNEK