V KRAJINE BOHOV

Kymácam sa z hotela Attalos, ktorý má v Aténach aj luxusnejších partnerov - Hilton, Bretaň a veľa iných. Ten „môj" má však obrovskú výhodu: leží neďaleko Akropoly, práve toľko minút chôdze ho delí od jedného z dvoch hlavných námestí gréckej metropoly. Omonia je jeho názov a hviezdicovito sa rozbieha rôznymi smermi. Človeka spája prakticky s celým mestom, metrom či autobusom sa dostanete hoci aj na predmestie Pireus s prístavom.

Prvé moje kroky vedú do večného srdca mesta - na Akropolu. Je nedeľa, osem hodín ráno. Vyčnieva na pahorku 156 metrov nad mestom, pri vstupnej bráne fotografi ponúkajú na počkanie snímky na pamiatku. Na Akropolu, miesto, kde dávno pred naším letopočtom panovala antická kultúra, vedú dve cesty. Jedna po modernej Kondylisovej triede, postavenej - ako celé mesto - z bieleho mramoru. Druhá je oveľa zaujímavejšia, cez Plakon, starú štvrť bazárov, plnú rôznych obchodíkov, chatrčí a kaviarničiek, popri antickom trhovisku agora. Začína sa pred naším hotelom na Aténskej triede tržnicou. Cítiť v nej vôňu mäsa, všímam si baranie hlavy. Bravčoviny je málo, dominuje hovädzina, a najmä jahňacina. Predavači vychvaľujú ozaj dobrý a vkusne poukladaný všakovaký tovar. Hluk je značný, nepočuť vlastné slovo. Obďaleč je budova s rybami a morskými potvorami. Najlacnejšie sú malé rybky, cena langusty je oproti nim 22~násobná. Na ten zápach však treba silné nervy a žalúdok.

Na druhej strane cesty je tržnica s ovocím a zeleninou, predavači tovar utierajú, oprašujú metličkou. Všetci nás vábia, sú ochotní z ceny spustiť. Okolité uličky tvoria dovedna blší trh. Kúpte si topánky, amfory, holuby, kanáriky v klietkach i bez nich, tričká...

 

 

Nech mi antickí bohovia prepáčia, že šliapem pôdu ich posvätných chrámov. Akropola bola aj pevnosťou a nepriateľ ju nikdy nedobyl. Iba po vpáde Turkov tam dočasne vznikla mešita a po príchode kresťanov kresťanský chrám.

Stojím na mieste vstupnej brány zvanej Propylaje, stvorenej z dórskych a jónskych stĺpov. Od nej je len kúsok k chrámu bohyne Niké, odkiaľ je krásny výhľad na Egejské more. Z tohto miesta sa vraj vrhol do zelenkastých vín Aigeus, keď zočil loď svojho syna Theséa s čiernou zástavou na stožiari, čo znamenalo prehru v boji s nepriateľom.

Parthenón treba zažiť - úchvatný háj stĺpov postavených do obdĺžnika 72 krát 34 metrov. Je ich 46 a uprostred medzi nimi stála kedysi socha bohyne Atény, vykladaná zlatom a slonovou kosťou. Dórsky chrám postavený v rokoch 447 až 438 pred Kristom sa považuje za najdokonalejšiu stavbu antiky. Chce sa mi obdivovať výzdobu Feidiasa a jeho žiakov, ktorú som dosiaľ poznal iba z kníh. Darmo, Parthenón je dominanta Akropoly, ale to už som pri obhliadke karitíd, šiestich krásnych žien v chráme boha Erechtheia. Jedna je nepravá, lebo originál zaviezli do londýnskeho múzea. Ostatné vraj za ňou stále plačú.

V neďalekom múzeu boh mora Poseidón a bohyňa Aténa riešia spor o moc: kto dá mestu viac.

 

Poseidón mu dal prameň, Aténa olivový strom, takže sa stala vládkyňou. Pri návrate do hotela tri rozcuchané prostitútky revú na seba, držiac „po boji" roztrhané kabelky v rukách.

Prechádzam triedou Armou a okruhom sa vraciam na Omoniu. Všímam si, že Gréci veľkú časť života trávia na ulici, posedúvajú pred domami, debatujú so susedmi. Na triede El Venizelou sú zlatnícke obchodíky - jeden vedľa druhého. Nenájdete v nich dva podobné výrobky. Pravé umenie! Inak sú tieto obchody prázdne, priemerný občan sa stará o obživu, nie o zlato. Najviac trpia roľníci a vôbec vidiečania, ktorých práca je nedocenená. Ako u nás?

 

V Grécku žije okolo 10 miliónov ľudí, väčšinou vôbec nie bohatých. V Aténach samá banka. Komu slúžia? Je večer. Podzemná dráha ma vezie do Pirea, prístav je úchvatný, v zálive Turko Limans plno taverien. Človek si tam nevyberá z jedálneho lístka, ale priamo z pekáčov. Ochutnávam suvlaki, ražničí z baranieho mäsa s korením a citrónom. Výborné. Na ulici ma zastaví mladík a ponúka magmuaselle, fräulain...

Popri mne prechádzajú ľudia s kvetmi v náručí. Prichádzajú z neďalekého pravoslávneho kostola. Vchádzam doň. Je desať večer - v chráme je

svadba. Nedeľná večerná zvyklosť. Hostia prinášajú dary, všetci gratulanti dostávajú na oplátku vázičku s kvetmi, či dajaký suvenír. Zatiaľ vonku pirejské pobrežie ovládajú tri profesie: zmrzlinár, čistič topánok a fotograf v bielej zástere.

Zvláštne. Ešte na začiatku minulého storočia boli Atény dedinou, dnes majú tri milióny obyvateľov. Jedno je rok čo rok rovnaké: od mája do októbra nespŕchne.

Počas leta v krajine veľa riek vysychá. Každú noc je po nebi rozkotúľaných plno hviezd. Aj tu v Delfách, v lone bohyne Pýtie. Zanechali sme za sebou mestečko Lejvadias i úzku hradskú prekrajujúcu pohorie Parnas, čo je prakticky holá skala, kde-tu strom. Za nami ostali i bauxitové náleziská a hliníková fabrika.

Delfy sú nádherné turistické mestečko prilepené na hrebeňoch skalných útesov. Niekoľko kilometrov pod nimi priťahuje oči zelenkastá voda Korintského zálivu. Hotel vedľa hotela, darčekový krámik vedľa krámika. S ľuďmi sa ťažko dohovoriť, priemerný Grék vie iba po grécky. Ako u nás po slovensky. Existuje tam dvojaká gréčtina. Tá prostého človeka a úradná, no neprirodzená katarevusa. Prostý občan má na úradoch problémy dohodnúť sa, najmä keď 12 percent ľudí je analfabetov.

Gréci sú zdržanliví, kým nadviažu kontakty, inak sú veselí, srdeční. Cudzincovi ponúknu výhodné miesto v autobuse, podelia sa s vami o jedlo bez nároku na revanš. Fotografujem starenku na priedomí, pokojne ma pozoruje. Gréci sú rodinne založení, spoločenskí, zväčša chudobní, ale bohatí na fantáziu. Ak jedného pozvete na večeru, privedie so sebou niekoľko priateľov. Ak sa zbohatlík vráti domov z cudziny, pozve na hodovanie celú dedinu. Na stole sa objaví baranina, ryby, hydina, občas hovädzina, no nie bravčovina. Prílohou sú paradajky, cesnak, cibuľa, olivový olej. Múčniky sú na náš vkus prisladké. Na stole nikdy nechýba ovčí syr a olivy. Len v okolí Delf rastie okolo 20 miliónov olivových stromov. Ľudia pijú niekoľko druhov kávy - sladkú s penou, bez peny, stredne sladkú a nesladenú. Ako aperitív najčastejšie ponúknu anízové ouzo podobné bulharskej mastike. Gréci nie sú opilci. Aj v nepriaznivých pomeroch sú optimisti, jedlo zapíjajú vínom zvaným recina, vhodne ochuteným živicou.

Po stáročia boli Delfy hlavným cieľom antických pútnikov. Od 8. do 3. storočia pred Kristom prichádzali z Atén cez Téby, kde sa odohrala tragédia Antigény, ešte i dnes vzrušujúca básnikov. Boh ducha a hudby Apolón oslobodil tento kraj, strelou zabodol dračicu, dieťa samej Zeme a zachránil grécke kmene pred záhubou. Grékom priniesol do vienka civilizáciu a kultúru.

Prichádzam k prameňu ukrytému v skalných útesoch. Na miesto, kde svoje proroctvá pripravovala bohyňa Pýtia a dostávala sa do tranzu vidín. Strácam prehľad, kde sa začína pravda a kde mýtus. Máčam si ruky v studenej vode a po chvíli sa štverám do kopca k delfskej svätyni, nazývanej tiež Apolónov okruh. Leží medzi dvoma hrdzavošedými skaliskami, vo výške poletujú orly. V skalách je ukryté zemetrasenie, ktoré už neraz zničilo mesto. Naposledy v 5. storočí nášho veku. Preto tu antickí ľudia uctievali aj božstvá zeme a podsvetia.

 

Apolónov veľký chrám, ktorý ovláda celé sväté Delfy, bol tri razy znivočený a postavený znova. Spočíval na 18 stĺpoch a pod ním, bližšie k útrobám zeme, bola Pýtii-na veštiareň. Obďaleč stojí antické divadlo s polkruhovým hľadiskom Pre päťtisíc osôb. Akustika je výborná. Pod chrámom sa krčí Apolónova Pokladňa na cenné papiere. Na vrcholku svahu je veľká planina tvaru U. Štadión. Z antických štadiónov je najzachovalejší a spolu so štadiónmi v Olympii, Istme a Nemeji patril k tým štyrom miestam, kde sa schádzalo celé Grécko. Vošlo sa doň desaťtisíc divákov, všetci sedeli na kamenných sedadlách s vhodne upraveným miestom pre nohy. Má kamenné štartovacie bežecké bloky, skúšam do nich zakľaknúť, povedľa stojí rozhodcovská lavica.

KALOGRIA ZNAMENÁ MNÍŠKA

 

Z Delf - smer Itéa. V prístave vchádzame na obrovský trajekt, ktorý nás má dopraviť na Peloponézsky polostrov. Po dvoch hodinách plavby popri viacerých ostrovoch - Grécko ich má dovedna štyri stovky a zaberajú štvrtinu krajiny - spúšťame kotvy v mestečku Eidon.

Vstupujem na posvätnú pôdu nazvanú po Pelopovi, synovi nehodného Tantala. Je to kraj olív a vína, zeleniny a ovocia, poznačený akousi matnou zeleňou.

Čo všetko skúsil v tomto storočí ľud tejto krajiny! Len v boji proti fašizmu padlo tridsaťtisíc ELLAS, členov Ľudovej armády oslobodenia, ďalších štyridsaťosemtisíc Grékov bolo popravených, z deväťdesiattisíc uväznených vo fašistickom Nemecku sa len málo vrátilo domov a pol milióna umrelo hladom.

Prechádzame autom cez stotisícový Patras, štvrté najväčšie mesto krajiny. Deti na ulici takmer nevidíš, ľudia si nemôžu dovoliť široké potomstvo, nemajú na to. V diaľke sa objavujú obrysy borovicového lesa, za ktorým sa skrýva prímorské stredisko Kalogria Beach. Sme na mieste.

Kalogria znamená po grécky mníška. Celé toto územie patrilo totiž veľkému kláštoru - odtiaľ ten názov. V tieni stromov sa túlia chyže zo šachoria, vzdušné, priestorné, pokojne by v nich mohli žiť indiáni so svojimi squaw. Stávajú sa naším dočasným domovom, obďaleč sú drevené chatky, vkusné murované vilky z bieleho kameňa a moderný orientálny hotel s reštauráciou. Vedno je v tábore 450 postelí pre dočasne odtrhnutých od sveta. Tesne pri pobreží je nočný bar pod holým nebom, barový pult je len čiastočne pokrytý strechou.

Od pláže ho oddeľuje sladkovodná riečka, hneď za ňou sa nachádza 25 kilometrov dlhý a 150 metrov široký piesčitý pás. Piesok jemný, jemnučký, bližšie pri mori sú slnečníky. Na pravej strane vyčnievajú z vody dva skalné útesy, ktoré sa na suchu lepia na pieskové duny. Hneď za táborom sa dvíhajú dva vysoké kopce.

Prvé jedlo chutí všetkým. Výborný ovčí syr, pečená paradajka na spôsob našej plnenej papriky, pečené hovädzie na ražni a ovocie.

Tunajší Gréci nás majú radi pre spoločné povahové črty, len oni sú hlučnejší. Popoludní sa ideme omočiť do mora. Hĺbka sa začína okolo 150 metrov od brehu. Voda je teplučká, prislaná, smelší skúšajú aj vodné lyžovanie.

Od večere odchádzam do baru. Barmanka Kiki ma zdraví ahoj. Mesiac sa kúpe v mori i riečke zároveň. Stredisko má svoj výborný orchester. Učia nás tancovať grécke tance. Spať ideme neskoro, aby sme sa zobudili pod zamračenú oblohu. O chvíľu však svieti ohnivá guľa, no cez obed ujúka prudký výstražný víchor, do indiánskych chatrčí šľahajú kvapky dažďa. Po troch hodinách rachocú už len americké lietadlá z neďalekej základne. Opäť sa kúpeme...

Grécky turistický ruch je výborne organizovaný, len železnica je pomalá, iba trať So-lún-Atény spĺňa náročné kritériá. Po celom Peloponéze sa tiahne úzkokoľajka. Ani cesty nie sú najhustejšie a práve najlepšie. Grécko má len jednu autostrádu, ešte že pomerne slušná je lodná a letecká doprava, ktorej všetky linky patria Onassisovej spoločnosti Olympia Airways.

 

Krajina so svojimi 133 tisíc štvorcovými kilo-metrami zaberá najjužnejšiu časť Balkánskeho polostrova. Najnižšie ležia pobrežné časti, najvyšší je vrch Olymp, sídlo antických bohov, vysoký 2917 metrov. Lesov je málo, hoci štyri pätiny pôdy tvoria pohoria. Holé skaly naháňajú strach.
 

TU BOLA PRVÁ OLYMPIÁDA
 

Sme na mieste, v Olympii. Vchádzame do múzea, ktoré o 13 rokov prekonalo storočnicu; 21 cenných sôch predstavuje mytologické príbehy. Osobitne ma zaujal jeden: Gréci pozvali na svadbu svojho kráľa susedov, ktorých znázorňujú kentauri. V opitosti sa chceli zmocniť gréckych žien, nuž sa rozpútal boj. Snažil sa ho utlmiť Apolón, no nepodarilo sa mu to. Gréci vyhrali, čo znamenalo víťazstvo civilizácie nad barbarskými kmeňmi.

Blížim sa k Diovmu chrámu ponad most riečky Kleidos, dvetisíc otrokov ho stavalo 12 rokov. Kdesi uprostred stála 12 metrov vysoká socha boha Dia s vlasmi zo zlata, jeden zo siedmich divov sveta. V storočí pred Kristom ju previezli do Istanbulu.

Prichádzame k domu majstra Feidiasa, čo vyzdoboval Parthenón. Jemu jedinému sa vraj podarilo na vlastné oči zazrieť boha bohov i ľudí Dia, aby mu umožnil vytvoriť spomínanú sochu. Povedľa je niekoľko stavieb, ktoré tvoria posvätný okruh Gymnazion. Tam sa pretekári na desaťmesačnom sústredení pripravovali na olympiádu. Nechýba parlament, v Paletre zasa pretekári odpočívali, hotel pre vzácnych hostí, Nerovo obydlie, dórsky chrám Diovej manželky bohyne Héry.

Olympijský štadión. Roku 776 pred Kristom sa tam konali I. olympijské hry, ktoré možno dokázať. Stojím pri jednom z 20 štartovacích blokov, hladím na kopček, kde je v malom pomníčku pochované srdce doktora Coubertina. Tak si to želal. Dráha je dlhá 192 metrov, v hľadisku sa tiesnilo 45 tisíc divákov. Všetci stáli, len rozhodcovia mali kamenné lavice. Na podstavci sa vypínala jediná žena, ktorá mala prístup na štadión. Kňažka. Ostatné ženy sledovali hry z okolitých vŕškov. Postupne sa pretiahli až na sedem dní, behalo sa v zbroji i bez nej, hádzalo diskom, oštepom, pretekalo na vozoch i v päťboji... Pretekať mohli len slobodní Gréci, skladali sľub, počas hier plápolal oheň. Každé mesto považovalo za česť vyslať na hru svojho pretekára. Víťaz bol stelesnením sily svojho kmeňa. Porazeným pohŕdali po celý život. Počas hiertíchli zbrane, nepriatelia uzatvárali mier. V roku 393 pred Kristom cisár Theodosius hry zakázal a Olympia postupne upadala.

Zberáme sa opäť do Atén. Obe strany diaľnice lemujú pomarančové, citrónové a olivové háje. Navzdory náleziskám železnej rudy, olova, bauxitu, mangánu, niklu, zinku je Grécko pomerne chudobnou agrárnou krajinou, suroviny totiž nepatria domácim. Šesť desatín roľníckych hospodárstiev má menej ako dva hektáre a milión poľnohospodárskych robotníkov nemá ani kúsok zeme. Hlavnou plodinou je oliva, v produkcii olivového oleja je Grécko tretie na svete, nasledujú hrozienka, víno, bavlna, pomaranče, citróny, ryža, iné ovocie, morské huby...

Ročne sa z mora vyloví stotisíc ton rýb. Priemysel tvorí pätinu hrubého domáceho produktu. V zahraničnom obchode vývoz nekryje ani polovicu dovozu.

 

 

Hľadím z mosta na prieplav široký 23 metrov a dlhý 6 kilometrov. Stavbári museli kopať do hĺbky 80 metrov a odviezť zeminu, kým sa spojili s morskou vodou, ale stálo to za to. Kanál skrátil plavbu medzi Pireom a talianskym Brindis o 24 hodín.

 

No Korint bol mocný už v antickom období, plynulo tam bohatstvo Východu a Západu. Vo svätyni Afrodity sa modlievali kňažky. Apolónov chrám pochádza zo 6. storočia pred Kristom, zachovalo sa z neho sedem obrovských stĺpov. Jeho obchodné centrum Agora - zvyšok jedného obchodu ešte stojí - sa vyznačovalo vysokými cenami. Dnes sa už hovorí o zašlej sláve mesta, hoci neďaleko vyrástlo nové, moderné, s päťdesiattisíc obyvateľmi.

Na Mykénach ľpie tieň tragédie, ktorú Homér zachytil v lliade. Paris, syn trójskeho kráľa, uniesol krásnu Helenu, ženu kráľa Sparty Menelea. Meneleov brat Agamemnon, kráľ ríše Achajov, na znamenie protestu vypovedal Tróji vojnu a získal Helenu späť. Cez Leviu bránu vchádzame do citadely. Nad bránou spočíva najstarší zachovalý reliéf v Európe, znázorňuje levov. Tesne za bránou sú antické hroby, našlo sa v nich 15 kíl zlatých predmetov, vrátane masky Agamemnona s presnou podobou jeho tváre. Všetko zlato sa nachádza v aténskom Národnom múzeu. Objavil ho nemecký archeológ Schlieman. V citadele žil kráľ a najvyššia šľachta. Kráľovské sídlo postavili v roku 1400 pred Kristom, keď Mykény prežívali plný rozkvet.

Potom už sa autobus rúti k Achajským horám -smer Atény. Nasleduje cesta domov. Letíme na Slovensko.