Svojrázna krajina so svojráznym ľudom

County znamená v slovníkovej angličtine kniežatstvo a v modernom zmysle aj okres. Írska republika má týchto územných správnych celkov dvadsaťšesť. Mnohé z nich sa pýšia svojráznosťami a osobitosťami, ktoré ich od tých ostatných odlišujú. O dvoch kniežatstvách, ktoré toho svojrázu nabrali trochu viac ako ostatné, sa často hovorí jedným dychom. Možno aj preto, lebo spolu susedia. Dokopy tvoria výbežok írskeho ostrova, ktorý na mape vyzerá ako dlaň s mierne roztiahnutými prstami, smerujúcimi do Atlantiku - juhozápadné Írsko.

Ide o kniežactvá Cork a Kerry a ich osobitosť tkvie predovšetkým v ľuďoch, prírode a podnebí, pričom svojráznosť týkajúca sa obyvateľov rozhodne nie je vo všetkých smeroch lichotivá. Obe kniežatstvá sú na celom ostrove najvzdialenejšie od Dublinu a v Írsku dlho platilo, že s rastúcou vzdialenosťou od hlavného mesta sú ľudia chudobnejší, zbožnejší a - pomalší. A tak nečudo, že sú častou témou vtipov, ktoré sú založené na pomalosti alebo nechápavosti ľudí. Sympatickou írskou špecialitou je fakt, že postihnutí si z toho nič nerobia, naopak, ešte tieto vtipy radi rozširujú.

Na prírodné krásy je bohaté predovšetkým juhozápadné pobrežie. Je nesmierne členité, akoby roztrhané na ostrovčeky a polostrovy, medzi ktorými more zasahuje hlboko do pevninskej časti Írska. Desiatky jazier a jazierok na potokoch a riečkach spoločne s hlbokými morskými zálivmi spôsobujú, že cestovateľovi po Kerry a západnom Corku sa iba ojedinele naskytne pohľad na krajinu bez vody. Súš medzi morom a jazerami však vôbec nie je plochá, naopak stúpa v kopcoch až do najvyššej výšky, akú môžete v Írsku nájsť. Jediná írska tisícovka - hora s ťažko zapamätateľným menom Carrauntuohill (1038 m.n.m) sa vypína v zalesnenom pohorí neďaleko mestečka Killarney, ktoré je turistickým srdcom Kerry.

POSLEDNÁ ZASTÁVKA TITANIKU

Azda najšpeciálnejšie zo všetkých korrských a kerryských špecialít je podnebie. Hovorieva sa, že juhozápadné Írsko nemá žiadnu klímu, má iba počasie. Znamená to, že v priebehu jedného dňa sa bežne niekoľkokrát vystrieda dážď so slnkom, jar sa podobá letu, jeseň zime a ani teplotné rozdiely medzi letom a zimou nie sú dramatické. Od Floridy sem totiž smeruje teplý Golfský prúd a juhozápadné Írsko je vlastne prvým väčším kúskom zeme, ktoré sa mu stavia do cesty. Okrasné palmy tu nepotrebujú na zimu skleník, a tak sú bežnou súčasťou exteriéru. Mráz alebo sucho nehrozia ani azalkám, ktorých červené kvety ozvláštňujú krajinu od apríla do októbra. Na to, aby sa dala tunajšia vegetácia nazvať subtropickou, leží Írsko predsa len trochu príliš na severe. Pravdou však je, že čo sa týka flóry Kerry a Cork by v svojich zemepisných šírkach ťažko hľadali obdobu.
Názov najväčšieho mesta írskeho juhozápadu sa vyvinul poangličtením názvu miesta jeho vzniku, v írskej gaelčine nazývaného corcaigh (bažina).
Cork vyrástol na brehu rieky Lee a na jej ostrove - vznikol výstavbou bočného kanála -leží dnes historické jadro. Tento dôležitý írsky prístav sa smutne preslávil tým, že bol v roku 1912 poslednou zastávkou Titaniku pred stroskotaním. O tri roky neskôr tu nemecká ponorka potopila iný veľký parník Lusitania, v troskách ktorého našlo smrť 1500 ľudí. Dve stovky z nich sú pochované na miestnom cintoríne.

Napriek významu svojho írskeho názvu sa Cork rozprestiera nielen po plochých naplaveninách, ale aj po návršiach, ktoré majú dosť strmé svahy. Ulice tu utekajú z kopca a do kopca, presne tak, ako „spevavá" angličtina tunajších obyvateľov. Tí sa okrem toho preslávili svojou výrečnosťou, lokálnym patriotizmom a zarytou nevraživosťou voči Dublinu. Cork za hlavným mestom nechce v ničom zaostávať, čoho dôkazom je aj tunajšia opera, hoci jej budova nepôsobí ani trochu reprezentatívne. Zato kostoly, ktorých je tu podobne ako všade v Írsku neúrekom, sa pred tými dublinskými hanbiť nemusia. Najvýznamnejšia je trojvežová katedrála sv. Finbara, postavená na mieste pôvodného kostola z roku 650 v najlepšej tradícii francúzskej gotiky.

Okrem toho, že Cork je mestom prístavným, má aj priemyselnú tradíciu, ktorá však v posledných rokoch dostala trhliny. Svoje továrne tu zatvoril Ford a Dunlop. Tieto rany by mal zaceliť predovšetkým turistický ruch, postavený na historických, prírodných a klimatických zaujímavostiach Corku a Kerry.

BOZK ZA VÝREČNOSŤ

Kerry má svoje strediská, ktoré slúžia turistom ako východiskové základne na výlety. Do najznámejšieho Killarney je to z Corku iba hodina cesty autom. V jeho blízkosti leží najväčšie kerryské jazero Lough Leane, cez ktoré sa na juh otvára pohľad na najvyššie írske pohorie Macgillycuddy. „Keby bola táto prekrásna zátoka v Anglicku, stala by sa ďalším divom sveta," napísal britský dramatik Thackeray pred pol druha storočím o jednej zo štyroch zátok, zarezávajúcich sa do skalnatých brehov kniežatstiev Kerry a Corku.

Vari v každom mestečku v oboch kniežatstvách by sa našla nejaká zaujímavosť. História je tu bohatá a ani príroda nešetrí prekvapeniami. Avšak prekvapenie, ktorého sa človek dočká v Blarney, je z trochu iného súdka. Azda spočíva v ľudskej dôverčivosti, hlúposti, poverčivosti alebo v zmysle pre recesiu. Nech už je to akokoľvek, práve hrad Blarney má z celého juhozápadného Írska, ak nie celého Írska, primát v návštevnosti.

Hrad postavil v roku 1446 šľachtic Cormac Mac Carthy. Jeden z jeho potomkov, Dermot, lord z Blarney, sa preslávil neplnením sľubov kráľovnej Alžbete I. najmä vďaka svojej nevšednej výrečnosti. Rozhnevaná kráľovná vraj raz vykríkla: „To všetko je iba blarney" - a slovo sa tak dostalo do anglického slovníka ako symbol prefíkanej a výrečnej vyhýbavosti.

NAJÍRSKEJŠIE ÍRSKO

Nie je celkom jasné, ako vznikla legenda o vplyve jedného z kameňov, z ktorých je postavená hradná veža, na ľudskú vyjadrovaciu schopnosť. Pritom nestačí, aby človek túžiaci po dokonalej výrečnosti tento neprístupný kameň iba videl. Musí ho aj pobozkať, a to je možné len za asistencie miestneho zriadenca, ležiac na chrbáte, s hlavou maximálne zaklonenou. Každé ráno stojí pred hradom siahodlhý rad, mladí aj starší kandidáti na výrečnosť zaplatia tri libry a potom trpezlivo vystupujú po úzkom temnom točitom schodisku a čakajú, kým na nich príde rad, aby pobozkali oslintaný kameň. Kto teda potrebuje viac výrečnosti môže to v Blarney skúsiť.

Je pravdepodobné, že by sa obyvatelia ostatných častí Írska urazili, keby im niekto povedal, že sú menej írski Íri než ich spoluobčania z okolia mesta Galway, ale čo proti tomu zmôžu, keď národný jazyk je národný jazyk. V krajine, kde jasne dominuje angličtina, len každý päťdesiaty Ír používa v bežnom živote írsku gaelčinu, pôvodný dorozumievací nástroj svojich predkov. Takmer celá táto jazyková menšina žije práve v okolí Galwaya na najzápadnejšom írskom západe.
Hoci historické jadro mesta bolo v 17. storočí takmer zničené Cromwelovou armádou, pýši sa dnešný Galway najväčším stredovekým kostolom v Írsku, zasväteným sv. Mikulášovi. Slávu svätostánku navyše podporuje legenda, podľa ktorej sa tu Kryštof Kolumbus zastavil, aby sa tu pomodlil na začiatku svojej epochálnej cesty. Atraktívnosť 50-tisícového správneho centra provincie Connaught však nespočíva v monumentoch a kostoloch, ale ani v rekreačnom potenciáli. Tromfom mesta je jeho atmosféra. Ťažko sa však vysvetľuje, v čom konkrétne spočíva. Niekto uprednostňuje malebné okolie, iný zase večerný život, sústredený do desiatok typických írskych krčmičiek, v ktorých sa čapuje svetoznáme írske pivo Guiness a nalieva írska whisky.

Pozrime sa však aj za humná Galwaya, tam, kde ťažko čitateľné keltské písmo nie je na nápisoch podporené anglickou verziou ako všade inde v Írsku. Pre Írsku republiku, čoraz viac si uvedomujúcu cenu jazykovej rezervácie pre zachovanie národnej identity, je Connemara pokladom, z ktorého možno neustále ťažiť. Základy írskeho jazyka sú dnes v školách povinné, avšak kto sa chce jazyk predkov skutočne naučiť, musí prísť práve sem.

V „predturistickej" dobe, ktorá v Írsku trvala až do šesťdesiatych rokov, nebolo v krajine chudobnejšieho kraja. Kamenisté kopcovité oblasti sa tu striedajú so slatinami, polia takmer neexistujú, v lepšom prípade sa tento kút dá využiť ako pastviny. Vody v jazerách a riekach je tu dosť, ale iba rybárčením sa dedina neuživí. Vysťahovalectvo tu bolo väčšie ako v iných oblastiach. Zdá sa, že tí, čo zostali, dnes nemajú čo ľutovať. O chudobu sa tu už naozaj nezakopáva, na vidieku vyrastajú nové úhľadné domčeky žiariace belobou, a ak tu aj zostali tie pôvodné so slamenou strechou a hlinenou podlahou, sú neobývané a slúžia iba ako objekty pre fotoaparáty.

ARGUMENT ŤAŽKÉHO KALIBRA

Zvláštna pokojná krása connemarských jazier a kopcov, lúky pretkané kamennými múrikmi, močiare a slatiny s kopami vyťaženej rašeliny, pobrežie rozkrájané do desiatok zálivov, výhľady na útesy a ostrovčeky - to všetko dnes priťahuje stovky návštevníkov, ktorým sa tu ponúkajú aj ďalšie atrakcie. Napríklad nákup tradičného twídu či športové rybárčenie. Nájdeme tu aj údajne najfotografovanejšie miesto západného Írska - Kilemore Abbey. Tento zámok v tudorovskom štýle nechal v päťdesiatych rokoch minulého storočia vystavať pre svojho syna liverpoolský boháč Mitchell Henry. Vyzerá tak rozprávkovo, že by naň mohol byť hrdý aj Dysneyland. Zámok v prekrásnom prostredí dnes patrí benedektínskemu rádu, ktorý tu pripravuje mladé adeptky pre rehoľný život.

Neďaleko centra Galwaya stojí socha spisovateľa - pre írskych vlastencov takmer kultového -Pádraika Ó Conaira. Tento miestny rodák žil bohémskym životom, veľa pil a v roku 1928 pomerne mladý zomrel. Na rozdiel od svojich slávnych následníkov, ctených po celom svete, písal výhradne po írsky. A na rozdiel od nich je za hranicami svojej krajiny takmer neznámy.

Prípad Ó Conaira by mohol slúžiť ako východiskový bod na diskusiu o tom, či nie je v onom kriesení umierajúceho jazyka čosi donkichotského, veď Írsko má napokon to šťastie, že jazyk, ktorý mu bol vnútený, sa stal svetovým. Nech už je pravda na strane anglofilov alebo bojovníkov za írštinu, tí druhí majú v rukách argument, ktrorý sa ťažko vyvracia. Aký umierajúci jazyk? Len sa choďte pozrieť do Connemary!

Vladimír PLEŠINGER