PERLIČKY Z EGYPTA

PERLIČKY Z EGYPTA

PERLIČKY Z EGYPTA

Korupcia naša každodenná - Bakšiš – nebakšiš - Ach, tie nešťastné satelity - Keď som išiel za vojačka - Zoťatá hlava minulosti

Korupcia naša každodenná

V Egypte sú zamestnania, kde sú nízke mzdy jednoducho preto, lebo sa počíta s peniazmi zarobenými navyše. V cestovnom ruchu je to zvlášť výrazné, pritom nemyslím len na bakšiš, ktorý vyberajú zástupcovia našich cestovných kancelárií v tejto krajine.

Človek sa neraz pýta. Ako je možné, že napríklad Luxor je stále akýsi nevybudovaný. Veď sem pritečie obrovské množstvo peňazí. A ceny sú pre cudzincov vyššie, ako pri mori. Väčšina z nich končí vo vreckách prebujnenej administratívy. Kradne a podpláca sa všade a vo všetkom.
Pri vstupe do Údolia kráľov som sa dozvedel, že si síce môžem zobrať fotoaparát, avšak nesmiem fotiť v hrobkách. Len pred nimi. To mi stačilo. Pred nejakými siedmimi rokmi, keď som tu bol, som si nesmel fotoaparát zobrať so sebou vôbec. Teraz je inak zakázané video.

Konečne som v jednej hrobke videl nádhernú scenériu. Mohutný sarkofág na konci asi 80 metrov dlhého podzemného tunela.
Podišiel som k ostražitému dozorcovi, ukázal som 10 egyptských libier, čo je asi 60 Sk, a čakal som, čo povie. Kdeže 10 libier, keď je to tak hrozne zakázané. To sa jednoducho nesmie. Keby som dal 20, to by bolo iné. Ibaže, ja som si peňaženku nechal v autobuse, bezočivo som klamal a nič iné, ako týchto 10 libier nemám. Ale keď nie, tak sa nedá nič robiť. Zapol som puzdro na fotoaparáte a peniaze som si dával do vrecka. To ste mali vidieť. Div že mi vrecko neodtrhol.
Ďalší posmelený slovenský dovolenkár urobil obrovskú chybu. Úplatok chcel dať tak, že otváral peňaženku. Dozorca si naúčtoval sám – 30 libier. Asi sa „vyhojil“ aj za mňa.
Pri jednej bezvýznamnej múmii, ktorú som nijakovsky nechcel fotiť, ma dozorca priam vyzýval. Je to predsa taká krásna múmia. Stačí malý úplatok a môžeš ju fotiť. Nie, nedal som sa skorumpovať. Nemal som záujem.
Vojak v plnej zbroji sa mi núkal, aby som ho odfotil na stráži. Upozornili ma na dedinu, ktorá stojí na hrobkách z čias staroveku. Tam sa susedia navzájom udávajú, nenávidia, no sú nekonečne bohatí. Sú sošky, ktoré sa dajú predať za milión USD. Je pravda, že možno „vyfasovať“ aj zo desať rokov. A v egyptskej väznici to nemusí byť zvlášť veselé. To je však riziko podnikania.

Išli sme cez mesto, je to správne stredisko jedného regiónu. Nový starosta pochopil, že nie podnikatelia sú zlí za to, že podplácajú a snažia sa prežiť, ale tí, ktorí ich ku korupcii nútia, teda príslušní úradníci. Zaviedol novinku. Všetky žiadosti podnikateľov vybavuje osobne. A on úplatky odmieta. Zisky podnikateľov prudko vzrástli, majú zrazu na investície, stavajú ďalšie výrobné priestory, prispievajú na rozvoj odborného školstva… Nezamestnanosť klesla, spokojnosť ľudí stúpla.

Takže, možno raz aj v Egypte príde chvíľa, že dozorca odmietne odo mňa zobrať úplatok a ešte sa aj urazí. Bolo by to vlastne pekné.
Zatiaľ však sa musíme pýtať. Pokiaľ ide o korupciu, to sa od Egypta učíme my, alebo oni od nás?

Bakšiš – nebakšiš

Toto bude veľmi krátka časť. Dlho som nemal vyhranený názor na túto problematiku. Tohto leta som sa priklonil na stranu vyberania bakšišného cestovnými kanceláriami. Je to čosi menej ako úplatok a pre ľudí v cestovnom ruchu je to neraz jediná šanca zarobiť toľko, aby sa z toho dalo prežiť.

Hovoril som s Egypťanom, ktorý mi vysvetľoval, podľa akého kľúča sa bakšišné rozdeľuje. Dobre platení dostanú najviac, to je jasné, ale ujde sa aj najchudobnejšiemu, takému, ktorý zarobí 100 USD mesačne.

A hovoril som aj s nešťastnou delegátkou jednej CK, ktorá bakšišné rozhodne odmietla. Stretáva samé schválnosti. Práve vtedy si napríklad sťažovala na záver výletu z Káhiry. Keď sa od kolóny odpútali strážne autá s vojakmi, všetci sa vybrali smerom k svojim hotelom. Ich autobus sa vliekol úžasne pomaly. Nedávate bakšiš, tak vám treba. Atmosféra v autobuse zhustla, všetci už boli doma osprchovaní a oni ešte stále cestovali.

Do Egypta nejdeme meniť zvyky, tradície, ideme tam oddychovať. Niekedy je múdrejšie prispôsobiť sa miestnym pomerom, ako trucovať. Zmeny v Egypte nechajme na Egypťanov. Oni si s tým jedného dňa sami poradia.

Ach, tie nešťastné satelity

Vo vnútrozemí Egypta je neuveriteľná chudoba. Ani tri úrody ročne nestačia uživiť početné rodiny s 10-12 deťmi. Vyzerá to hrozne, ale „ešte šťastie“, že priemerný vek neprevyšuje 30 rokov. Ako by aj mohol. Deti sa kúpu v nílskych kanáloch, ktoré sú životu nebezpečné. Stačí sa napiť vody s drobným červíčkom a o niekoľko mesiacov človeku tieto potvorky zožerú celú pečeň.

Už aj veľmi chudobné rodiny sa však vďaka „výhodným“ úverom vzmáhajú na to, aby si mohli dovoliť televízor a satelit. Namontovaný je neraz na polozrúcanej stene, na dome bez strechy. Prší v priemere aj tak iba raz za desať rokov. Načo strecha. A keď zaprší, neraz padnú celé domy postavené z tehál z nepálenej hliny. Ale, taký veľký dážď si vlastne už ani nikto nepamätá.

Tradícia egyptskej rodiny sa tisícročia nemenila. Na poli sa robilo od šiestej rána do obeda. Potom bolo veľmi horúco. S pribúdajúcimi satelitmi to však už akosi nejde. Erotické programy sú len neskoro v noci. Roľník sa teda viac venuje televízii, pod jej vplyvom aj sexu, má viac detí, no nedokáže vstať zavčasu ráno. Menej robí a následne chudobnie. Ten chudobný viac pracuje, zmôže sa na televízor so satelitom a tak sa to všetko pekne krúti dookola.
Sú tu však aj iné problémy. Egyptský sedliak zisťuje, že žena môže vyzerať aj inak ako tá jeho. A že môže byť blondínka. To sa nedá vydržať. A tak narastá počet rozvodov.
Priam absurdnú historku som počul od Egypťana. Bezdetná rodina je v Egypte pohromou. Až vďaka satelitu sa občas stane, že dlhé roky ženatý chlap zistí, ako má vlastne skutočne vyzerať žena. Až potom príde na to, že je roky ženatý s kamarátom. A ten veru nie a nie otehotnieť.

Keď som išiel za vojačka

V Egypte je veľa mladých mužov. A tak je aj veľa kasární. Vojna je tu vraj povinná ako smrť. Na rok ide vysokoškolsky vzdelaný muž. Na dva roky priemerne vzdelaný a na tri roky nevzdelanec. Nakoniec, aspoň nerozširuje armádu nezamestnaných.

A teraz! Nechcem by zlomyseľný, ale takéto poznanie si nemôžem nechať pre seba. Ja viem, že v tom nie sú žiadne paralely, možnosti porovnávania, ale aj tak je to úžasné. Kto je taký sprostý, že nevie ani čítať ani písať, ten ide na tri roky za policajta. Lebo nemôže držať v ruke modernú zbraň. Takýto policajt je, na veľkú radosť egyptských vodičov, nielen zle platený, ale aj ľahko podplatiteľný. Ale o podplácaní sme už písali.

Zoťatá hlava minulosti

V slávnom chráme v Karnaku je veľa úchvatných pamiatok. A napríklad aj nádherný obelisk, ktorý bol tisícročia obstavaný kamennými kvádrami. Novému faraónovi sa nedalo rozbiť ho, tak ho skryl pred očami návštevníkov. Mnohé sochy majú pozrážané hlavy.

Prečo to všetko? Aby sa zabudlo na predchádzajúce činy bývalého panovníka. Len ten, kto je pri moci, môže byť oslavovaný, len jemu patrí božská úcta.

Pozeral som sa na tie sochy a myslel som na našich milovaných politikov. Ako „odflákli“ tohto roku Štefánika, výročie oslobodenia, vlani SNP. Veď oni tak isto stínajú hlavy bývalým faraónom. To isté robili fašisti, komunisti, teraz aj naši milí demokrati. A môžu si byť istí, že len čo sa pominie ich moc, budú sa stínať ďalšie hlavy.

O faraónoch občas tvrdíme, že boli tak trochu nasprostastí. Z dnešného hľadiska dokonca možno až sociálne retardovaní. Ak stále konáme rovnako, môžeme urážať faraónov? Alebo si jednoducho povieme, že moc ohlupuje všetkých. Od čias faraónov až po súčasnosť.

Ľ. Motyčka

http://cestovatel.eu/egypt/clanok.php?id_country=83