NAVŠÍVIŤ INDIU IBA RAZ NESTAČÍ

NAVŠÍVIŤ INDIU IBA RAZ NESTAČÍ

 

Majiteľ rikše sa obrátil a pohľadom nás požiadal, aby sme zosadli. Zliezli sme teda a pomohli mu tlačiť. Šlapacia rikša je síce vynikajúci indický dopravný prostriedok, ale do kopca jednoducho nejde.
Zväzový štát Orissa sa rozprestiera pozdĺž východného pobrežia Indie okolo 20. rovnobežky a 85. poludníka. Na juhu hraničí s Andhra Pradheshom, na západe s Madhya Pradhesom a Biharom a Západným Bengálskom na severe. Východnú hranicu tohto malého spolkového štátu, s plochou necelých 156 000 km2 a 33 miliónmi obyvateľov, obmýva Indický oceán, mohutne narážajúci na rozľahlé piesočnaté pláže. Takmer na nich ležia dve z troch najkrajších miest Orissy, Puri a Konarka. Tým tretím je hlavné mesto Bhubaneswar, ktorý sme kvôli zjednodušeniu nazvali „Bub". Všetky tieto mestá majú krásne kamenné chrámy pochádzajúceho z 8. až 13. storočia, stavané za silného vplyvu hinduizmu, ktorý tu práve vystriedal zhasínajúci budhizmus. V Orisse sa hovorí orijsky, bengálsky a samozrejme, hindí, ktorá je spolu s angličtinou úradnou rečou v Indii. Na tomto území žije 61 rôznych kmeňov s vlastnou rečou a kultúrou. Najznámejšie sú Kondh, Santal, Saora a Bonda, ktorých populácia sa pohybuje od niekolko tisíc po jeden milión.
 
MAJESTÁTNI SVEDKOVIA MINULOSTI
 
Ubytovali sme sa v jednom z mnohých pomerne slušných hotelíkov, ktorých je tu vďaka čulému cestovnému ruchu dostatok. Po noci strávenej pod zapnutým ventilátorom, ktorý dusivú horúčavu iba veľmi málo vylepšoval, sme si zašli na raňajky do malého obchodíka, ktorého jedinou výbavou boli panvice plné rozpáleného oleja, misa s cestom a konvica na čaj. Po príjemnom občerstvení sa dvíhame z drevenej lavice, dlho sa jednáme o cene za rikšu a ideme sa pozrieť na tie nádherné chrámy. Majestátne stáli okolo Bindu-Sagaru, posvätnej vodnej nádrže, ktorá by mala byť v podzemí prepojená so samotnou Gangou. V tejto nádrži stojí uprostred na malom ostrovčeku biela stavba. Vodný pavilón, kde raz do roka robia kňazi z chrámu Lingaraj rituálny očistný kúpeľ. Tvrdí sa, že tu predtým stálo vy-še 7000 chrámov. V súčasnosti by ich malo byť zachovaných okolo 500, ale aj toto číslo sa nám zdá byť prehnané.
Prechádzame sa ulicami s predavačmi manga a iného tropického ovocia, chvíľu pobudneme pri malom obchodíku s cukrovinkami, ktoré Indovia vedia vyrobiť naozaj vynikajúce. Väčšinou bývajú z kokosu, poliate čokoládou a namočené v kokosovom oleji. Sú veľmi príjemným spestrením vegetariánskej stravy, ktorá sa síce v závislosti od tej či onej oblasti Indie mení, ale po čase sa stane jednotvárna.

  Po chvíli sme došli ku kamennému múru, ktorý ohraničuje chrámový komplex Lingaraj, postavený okolo roku 1100. Dovnútra majú povolený vstup iba hinduisti a na nás troch opäť zbadali, že nimi nie sme. Hinduistom sa totiž človek nestane, ale narodí a na nás je to aj po troch mesiacoch cestovania stále vidieť. Našťastie je na okraji severnej steny vyhliadková plošinka, kam nás okamžite jeden domorodec odviedol a samozrejme žiadal za túto službičku malý bakšiš. S úsmevom sme mu poďakovali, nič nedali a kochali sa pohľadom na priestranstvo zaplnené asi päťdesiatimi malými kamennými chrámami a svätyňami vežovitého tvaru. Ten najvyšší dosahuje výšku vyše 40 metrov a ako nám povedali, horná časť patrí bohovi Šivovi a dolná Višnuovi, čo je veľmi nezvyčajné. V blízkom okolí Lingaraj templa vyrástlo množstvo ďalších chrámov, ktoré sú v podstate jeho napodobeninou. K tým najznámejším patria Parsurameswar, Mukteswar a Siddheswar, odlišujúce sa iba prostredím, do ktorého boli postavené, velkosťou a rôznymi drobnými detailami. Boli sme celkom unesení prekrásnymi reliéfmi a vyobrazeniami, vyžadujúcimi vynikajúcu kamenársku prácu. Najviac sú zobrazované postavy bohov, slonov, sexuálne výjavy z Kámasútry a všetko je doplnené obrovským množstvom ornamentov, ktoré už aj tak hlboký dojem ešte viac umocňujú.
Preplietame sa medzi ďalšími chrámami a obdivujeme miestnu prácu starých kamenárov, ktorá na nás odvšadiaľ pozerá. Unavení horúčavou mierime späť k hotelu a samozrejme nezabudneme urobiť si zastávku pri predavačovi džúsu. Na ručnom lise nám vytlačil šťavu z cukrovej trstiny, pridal citrón s trochou ľadu a podával nám jeden pohár za druhým, kým sme nemali dosť. Pri cene jednej rupie (necelá 1 koruna) za dve deci sa predavač celkom zapotil, kým uhasil náš smäd, a najmä chuťové bunky si pritom prišli na svoje.
 
NIJAKÉ PIVO!
 
Dnes večer chceme oslavovať, a tak si sadneme v jednej malej reštaurácii pod šírym nebom. Objednávame si kuracie rizoto preliate mastnou omáčkou, ktorá si žiada chladené pivo. Kúpime si ho v obchode so železnou mrežou v stene, kde nám ho zabalili do novinového papiera. Keď prosíme čašníka o otvárač a poháre, prosí nás, nech pivá skryjeme pod stôl a podáva nám plechové kalíšky. Tak sa zoznámime s prohibíciou v Indii. Na pivovej fľaši je totiž napísané: „Zákaz predaja v Západnom Bengálsku a v Orisse, ak je obsah alkoholu vyšší než 5 %."
Ďalší deň sme došli s ruksakmi na chrbtoch na miesto, kde by mal stáť autobus do Puri. V priebehu piatich minút sa tu síce objaví, ale totálne napchatý. Lístok si kupujeme priamo u sprievodcu, aj keď sa nám zdá, že sa tam už viac ľudí nezmestí. To je však iba náš mylný názor. Batohy teda vynášame po rebríku na strechu a priväzujeme ich ku kovovej konštrukcii. Bohužiaľ, tentoraz nás nenechali ísť na streche, čo je veľmi pohodlné, a teda zliezame dolu a usilujeme sa vtlačiť do absolútne preplneného priestoru. Vodič uvádza prudkým zošliapnutím plynového pedálu vozidlo do pohybu a začíname sa v absolútne dusnom a vydýchanom vzduchu potiť. Aby sa nám cestovalo ešte pohodlnejšie, zapína vodič kazeťák a z reproduktorov sa na nás valia najnovšie indické hity. Našťastie sa po dvoch hodinách jazdy začína autobus pomaly vyprázdňovať. Sadáme si na prepotené páchnuce sedačky, vystrkujeme hlavy z okienka a pokúšame sa aspoň trocha ochladiť vo vánku, ktorý má asi 30 stupňov. Za ďalšiu pol hodinu prichádzame našťastie do Puri.
Puri je jedno zo siedmych posvätných miest v Indii a zároveň sa ráta medzi „príbytky bohov\" na štyroch svetových stranách mytologickej mapy Indie. Snom každého pravoverného hinduistu je vykonať veľkú okružnú púť do týchto miest, kam patrí okrem Puri na východe ešte Ráméšvaran na juhu, Dvárká na západe a Badrínáth na severe.
 
NESPOLIEHAJTE SA NA PLAVČÍKOV
 
Na prvý pohľad nám bolo jasné, že to nie je len sväté miesto hinduistov, ale aj čulé turistické stredisko, kam cestuje množstvo bielych i domorodých návštevníkov. Ihneď sme sa, ako suchozemci, rozbehli k oceánu, ktorý bol ohromný. Prekvapil nás nielen mohutný a hlučný príliv, v ktorom sa dá dobre surfovať, ale najmä ľudia. Európski turisti sa nesmelo púšťali do prílivových vĺn, zatiaľ čo Indovia si voľkali v množstve peny valiacej sa po piesčitej pláži. Kapitolou samou osebe sú plavčíci. Na hlave nosia klaunské čiapky s nápisom „See Guard" v ruke dušu z auta ako záchranné koleso a dôstojne sa prechádzajú po pláži. V sprievodcovi sa o nich píše, že nie všetci vedia plávať a nemám dôvod tomu neveriť. Na jednej strane stála malá rybárska osada, kde rybári ťahali siete z malých drevených lodiek a na druhej výdobytok súčasnosti - veterná elektráreň a moderné x-hviezdičkové hotely.
Keď sme sa dostatočne vyčľapkali, vybrali sme sa k pútnickému miestu všetkých pravoverných hinduistov, chrámu Jagannath. Na tento veľkolepý chrámový komplex zo začiatku 12. storočia sme sa pozerali z protiľahlého domu, pretože nám ako nehinduistom vstup nedovolili. Aj odtiaľ bolo jasné, že architektúra tohto templu je totožná s tým v Bhubanesware. To mu však-v žiadnom prípade neuberalo na kráse, ktorá bola pri západe slnka ešte výraznejšia. Každý rok sa koncom mája konajú v Puri vozové slávnosti Rathjátrá. Počas nich tisíce veriacich ťahajú ulicami mesta ohromné alegorické vozy (10 x 10 x 14 m) so šestnástimi kolesami, na ktorých tróni napodobenina boha Džagannátha (t.j. Krišnu, resp. Vinšua) a jeho mýtických súrodencov - brata Balarámu a sestry Subhadry. Po tomto sviatku sa drevené vozy rozbijú a použijú ako palivové drevo v kuchyniach chrámu. Ďalší rok sa stavajú nové a na niekoľko týždňov sa opäť hlavná trieda premení na obrovskú stolársku dielňu.
 
TELESNE POTEŠENIE UPEVŇUJE DUCHA
 
Ďalším nádherným mestom, alebo skôr dedinou s 11 000 obyvateľmi je Konark. Toto mesto žije pod záštitou UNESCO a nemožno sa tomu čudovať. Okrem nádhernej pieskovej pláže nám totiž ponúka chrám boha Slnka Súrji, ktorý dal vybudovať v polovici 13. storočia kráľ Orissy Narashimhadev I. na počesť víťazstva jeho armády v boji proti moslimom.
Postupne sa prepracúvame medzi jednotlivými stánkami až k vchodovej bráne do chrámového komplexu. Ten strážia dve skulptúry kamenných levov, ktoré sedia na slonoch a drvia ich pod sebou. Tým je znázornené víťazstvo hinduizmu nad doznievajúcim budhizmom. Slnečný chrám predstavuje voz boha Slnka Súrji ťahaný siedmimi koňmi smerom k východu. Aby sa mohol voz pohybovať po oblohe, je na jeho bokoch vytesaných dvanásť obrovských kamenných kolies, ktoré majú okrem iného predstavovať počet mesiacov v roku. Tento chrám je vyzdobený množstvom rôznych postáv a reliéfov, ale najväčšiu pozornosť si zasluhujú výjavy z Kámasútry, ktoré možno vidieť aj v Khajurahu. Tá pritom vychádza z hinduistickej tantry, veľmi neortodoxnej formy jogy, ktorej stúpenci veria, že zážitok plného potešenia uvoľňuje obrovskú energiu, ktorá môže vyniesť ich vedomie k vrcholu osvietenia. Tantrizmus síce svoj najväčší rozmach dosiahol na konci 1. tisícročia n.l., ale aj dnes sú vyobrazenia na stenách chrámu bohato navštevované. Nie je to len pre ich tematiku, ale aj vďaka majstrovskej práci starých kamenárov, ktorá nás svojou dokonalosťou a jemnosťou vytesaných detailov neprestáva očarúvať.
Chrám boha Slnka, ďalšie dva menšie temple a súsošie dvoch slonov a koni ohraničuje kamenný múr, za ktorým v tieni stromov stojí Svätyňa deviatich planét. V nej sedia v rade vyrovnané drevené postavy reprezentujúce bohov jednotlivých planét slnečnej sústavy. Chandra ako boh Mesiaca, Magala Marsu, Sukra Venuše a ďalší. Zastúpená je tu, samozrjeme, aj planéta Zem, pre ktorú neexistuje jediný boh.
India, krajina mnohých náboženstiev, ktorých príslušníci tu žijú vo vzájomnej tolerancii a úcte. K nim pridáme množstvo pútnických miest, prírodných krás, miestnych zvykov a je nám jasné, že naša návšteva v Indii nebola posledná.
 
MICHAL PELIKÁN