MAJA znamená život

Vodič autobusu (Luxor-Asijút) zastavil pri  obrnenom transportéri, odovzdal nás vojenskej hliadke. Vojak stopol prvého taxikára, povedal názov hotela, nám povedal, že za odvezenie zaplatíme libru. Taxikár otvoril kufor, zabudol, že tam má naložený elektrický bojler. Vpredu sedí desaťročný syn, vzadu ležia debničky so zeleninou, aj s krosnami sme sa vtlačili na druhú polovicu sedadla. Obavy, kam nás vodič napokon dovezie, boli zbytočné. Meno síce nesúhlasí, cena je trikrát vyššia, hotel zanedbaný, ale tečie aj teplá (hoci špinavá) voda. Okolo štvrtej ráno sa ozve prenikavý nárek. Neďaleko hotela je mešita, mueziín pozývajúci ampliónom na modlitby sa rozhodol, že to neveriacim nedaruje.

Asijút je len prestupná stanica, vraj veľmi nebezpečné miesto, každý deň sa tu niečo deje. Hovorí sa, že ľudia z Asijútu sú pomstychtiví, neodpustia urážku, za poníženie sú ochotní aj zabiť. Doprava v Egypte je to najmenšie. Nie je drahá a prekvapujúco funguje. Dôležité je iba poznať cieľovú stanicu. V každom meste sú jednotlivé stanoviská, odkiaľ vychádzajú vozy, väčšinou miniautobusy, niečo ako naše tisícdvestotrojky, na dlhšie cesty. Na miestnu dopravu, asi do 50 kilometrov, sú autobusy kryté len plachtou. Autobus do oázy Kharga odchádza o deviatej od železničnej stanice.

AKO V ROZPÁLENEJ PECI
Cestovať kolektívnymi taxíkmi je zábavné, lacné a nepohodlné. Do auta pre deväť osob nastúpilo šestnásť cestujúcich, vodič má sedemnásť rokov, dvanásťročný chlapec vyberá cestovné a ďalší priväzuje na strechu škatule, ruksaky a koše. Pravidlo plného auta odporuje zdravému rozumu, ale väčšinou platí: do plného auta sa pohodlne zmestí ľubovoľný počet ďalších cestujúcich. Cesta je od rána zapchatá, ideme krokom.

V strednom Egypte vytlačila dvojjazyčné arabsko-anglické nápisy čistá arabština. Vpravo fontána, prúd vody vyletí vysoko do výšky, cestou sa roztrhá na  jednotlivé kvapky, tie sa na vrchole cesty na chvíľu zastavia, skropia okolie fontány. Voda sa po arabsky povie maja. Maja znamená život. Do prvej oázy New Valley je to 230 kilometrov púšťou. Kharga je názov "vonkajšej" oázy, Kharga je aj sídelné mesto správnych úradov hraničnej provincie Nové údolie. Tu sa začal realizovať projekt na zúrodnenie pôdy využitím zásob podzemnej vody. Čoskoro sa však objavili problémy - zasolenie zeme, rovnováhu podzemných vôd narušil nadmerný počet artézskych studní. Aj záujem poľnohospodárov o presťahovanie z Nílskeho údolia zostal prekvapujúco malý.

Staré mesto, hlinené domy, prvé dvere s hlbokou reliéfnou rezbou, menej agresie než v turistických oblastiach, deti sú však aj tu rovnako zvedavé. Čoskoro je ich okolo dvadsať, a všetky sa v škole učia anglicky. Prvá egyptská lekcia angličtiny sa začína: "What is your name?"
Do mesta Mut, teda do hlavného strediska oázy Dakhilah, je však iba 190 kilometrov, hneď  popoludní môžeme pokračovať ďalej. Kúsok za mestom prvý návej piesku, dlhé piesočné duny, jazyky naviate cez cestu, rastúce kopce piesku. Slnko biela diera do rozpálenej pece. Na rovnej ceste sa priamo pred autom objaví špicatý kopec, je ako veža kostola postavená u nás na ceste. Vodič sa rozpráva s cestujúcimi, púšťa volant, obracia sa dozadu, oboma rukami prepočítava peniaze, a pretože už veľmi nevidieť, z času na čas na chvíľu zapína svetlá.
Noc v púšti. Stĺpy pozdĺž cesty, tma prebúdza fantáziu. Vonku za zaprášeným okienkom vidím poľnú cestu. Tam, kde sa cesty zbiehajú, stojí kaplnka, rastú nízke kríky a kvitnú ovocné stromy, je tam mostík cez potok, hrádza rybníka, vodná hladina, až na tie palmy takmer ako doma. A veľká križovatka so skutočnými panelákmi.

NÁSILIE PLODÍ NÁSILIE
Vnútorná oáza Dakhilah (asi 60 000 obyvateľov) je najväčšou a najkrajšou oázou Nového údolia. Podľa faraónskych mramorových lomov Sa nazýva Ružová oáza. 600 prameňov na ploche niekoľko sto štvorcových kilometrov. Sú tu severozápadne  od mesta sírne pramene, pieskovcový chrám Deir al Hagar, rímsky cintorín a niekoľko hrobiek, ale pamiatok už bolo dosť, zaujímavejší sú ľudia.
Traja chlapci, učitelia angličtiny. Cenia si  spisovateľa Nadžlba Mahfúza, ako namaľoval obraz egyptského života. Je veriaci a pritom dokáže zľahčovať Korán, píše o prostitútkach, rozoberá vzťahy medzi ľuďmi, vzťahy v rodine, otvára aj ďalšie viac-menej skryté a zakázané témy. Jeden z mládencov je básnik, moderných autorov (Baudelaire, Rimbaud, Verlaine) nepozná, uctieva starú anglickú poéziu, píše o láske, biede a sociálnej nerovnosti. Teroristi sú vraj všade, hovoria napoly vystrašene a napoly obdivne. Násilnými činmi možno nič nezmenia, aspoň tak upozornia na biedu, korupciu a nespravodlivosť. Pred popravou ich vraj policajti ešte mučia. Miestny autobus, namiesto rýchlostnej páky kus poriadneho železa, odtrhnuté a opäť privarené dvere, chýba kus dlážky, pod autobusom uháňa prašná cesta. Na zastávke vodič pribrzdí,  zoskakujú deti s kelímkami smotanových krémov a ženy so sliepkami. Nesú ich živé - dve, tri - každú za jednu nohu.
EI-Kasr, labyrint úzkych uličiek, stredoveké mestečko postavené z hlinených a na slnku  usušených tehál. Najstaršie vyrezávané dvere sú datované rokom 1518. Mešita z hliny, 21 metrov vysoký ježatý minaret, madrasa (radnica s pranierom). Staré knihy sa zachovávali vo  výklenkoch v hlinených múroch.
Živé remeslá - kováči, košíkári, hrnčiari. Faraónski hrnčiari. V dielni je tma. Majstri pri práci napoly sedia a napoly stoja v hlbokých jamách vykopaných do piesčitej zeme. Kruh nemajú, ako u nás, medzi nohami, ale vľavo pri sebe. Aj najväčšie kusy krútia naraz z vysokého valca prehnietenej hliny, mohutné nádoby obväzujú povrazom, aby sa váhou nezrútili. Vonku, zaborené do horúceho piesku, schne čerstvo vyrobený tovar, v priľahlom svahu sedem pecí, všade kopy roštov. Výrobky z nízkej pálenej hliny sa za tisícročia typovo nezmenili, hrubý, pórovitý črep prepúšťa vodu, odparovanie vody ochladzuje obsah nádoby. Vodná fajka. Na nevábny mokrý žmolok tabaku sa nasypú horúce kúsky dreveného uhlia. Z jednej strany terasy zelenobiela mešita, hlas muezzina pozývajúci k modlitbe, z druhej televízia, reklama na plienky Pampers. Aké sú fantasticky suché.

NEZAPRŠÍ A NEZAPRŠÍ
Hoteliér Hamdy sa vyučil za murára, prsty má hranaté a drsné, vytvarované ako kamenné kvádre. Silu získal na vojne, tri roky slúžil v púšti neďaleko Asijúta. "Nemusíš mať rád vojnu, stačí, keď má vojna rada teba."

Hamdy si ctí tradíciu, nový dom si postavil z kameňov a hlinených tehál. V plnom lete je tu až 50 stupňov, nepálené tehly udržiavajú rovnomernú teplotu, v zime sú teplé, v lete chladia. Ubytovanie priamo na križovatke, vstup do hotela sa nezamyká, nezamykajú sa ani dvere do izby. Skriňa - diera do steny, holá žiarovka. Chlapík v turistickej kancelárii verí, že je možné turistiku riadiť, že to tu nejako zvládne. Do Nového údolia zaliaľ turisti veľmi nechodia, ale deti sú učenlivé. "Give me a pen. Give me a money."
Tesne pred odchodom nastúpi do autobusu maličký mužík v oranžovom turbane, vyzerá ako postavička z Rozprávok z tisíc a jednej noci. Na chrbte tašku s natrhanými novinami, z ktorých zručne stáča kornútky, na pleci veľkú hliníkovú misku, bebebebe, je nemý, bebebebe, ponúka žltozelené boby naložené v slanej vode. Chutia horkasto.

Naposledy tu vraj pršalo za čias faraóna, a potom v januári 1994. Stúpla hladina spodnej vody, narušila kanalizáciu, stoky a kanály, staré mesto sa rozpadá. Zákony síce ochraňujú islamské a faraónske monumenty, ale nie bežnú architektúru. Vláda sa síce pokúša presvedčiť majiteľov, aby staré stavby zachovali, ale hlinené budovy sa  opraviť nedajú, zostáva iba postaviť ich znovu. Väčšinou z kameňa a betónu.

Dievčatká idú do školy. Zabalené v školských uniformách vyzerajú ako múmie, ako malé mníšky. Chlapci a dievčatá sa cez prestávku hrajú oddelene, ale vyučovanie v triedach je spoločné. Nikdy som nevidel krajšie pomaranče, boli však strašne kyslé. A tie škaredé špinavé chutili výborne.

STAČÍ IBA CHCIEŤ?
Faráfira - chudobná, izolovaná, pokojná a mierumilovná - je najmenšia zo západných oáz, na ploche 2500 km2 žije asi 2000 obyvateľov. Mladým ľudom tu štát dáva pôdu, stredoškolákom 4 hektáre, ostatným 2,5, ale do púšte sa nikto veľmi nehrnie. Medzi Faráfirou a oázou Síva zmizla pred dvetisícpäťsto rokmi armáda perzského kráľa Kambýsa II. Päťdesiattisíc mužov pochovala  púštna búrka. Archeológovia tvrdia, že je to celkom možné, pri vykopávkach zistili, že za hodinu môže pribudnúť viac než meter naviateho piesku.
Mohamed Raufat Abdelmomen vyzerá ako mafián. Chlap v plnej sile, 44 rokov, vyštudoval poľhohospodárstvo a ekonomiku. Prezident of Faráfira. Má svoju silnú víziu, ktorú napĺňa - milión ľudí by tu mohlo zdravo, spokojne a príjemne žiť. Buduje cesty, telefóny, studne a vodovodné prípojky, školy a nemocnicu. Elektrinu zatiaľ vyrába dieselovými agregátmi, ale uvažuje o vysokom vedení od Nílu. V kancelárii kovový nábytok, koženkové lavice a kreslá, územný plán, vyhotovený z farebných kamienkov a piesku. Stačí stlačiť tlačidlo, na štrukturálne urobenom obraze sa rozsvietia dôležité miesta, zaujímavé alebo perspektívne oblasti.

PRAMENE VEČNEJ MLADOSTI
Biela púšť, White Desert, hlavná atrakcia Faráfiry, vlastne celého Nového údolia. Vápencová krajina s miliónmi skamenelín. Erózia a vietor ďalej modelujú neskutočné tvary. Niektoré prírodné plastiky sa podobajú známym veciam - ľuďom, rastlinám,  krajinám, zvieratám, kopulovitým obydliam. Popraskané steny mohutných hríbov sú akoby vyskladané z bielych nepálených tehál. Pocit snežnej záplavy zvyšuje oslepujúce priame i odrazené svetlo slnka. Prírodné útvary ako keby napodobňovali výtvory človeka. Alebo to bolo naopak?
Hot spring, Horúce pramene. Omamne voňajúce kvety, trsy dužinatých strieborných rastlín. Miestne ženy nesmú za dvermi domu ukázať ani tvár, a tu sa spolu s mužmi kúpu polonahé cudzinky. Starosta, President of Faráfira sem chodí denne, stačí desať minút v horúcej vode a človek omladne. Vraj o päť rokov.

Každý pravoverný moslim by mal aspoň raz v živote prekonať púť do Mekky. Kto navštívi sväté miesto, získa k svojmu menu titul hadždž. Domy pútnikov mávajú pred vchodom tri murované stĺpiky, biele steny  pomaľované farebnými výjavmi veľká mešita v Mekke, svätý čierny kameň na jej nádvorí, prorok Mohamed na lietajúcom koni, dopravné prostriedky, ktorými sa hadždž do Mekky dostal - ťavy, autá, lode...

Na lietadle namaľovanom na stene domu v oáze Farífira je niečo čudné, maliar, asi nechtiac vytvoril nový druh reverzibilného obrazu. Hlavné krídla sú zobrazené z nadhľadu, zadné krídielka z podhľadu. Keď človek príjme prvý možný výklad (teda pohľad z nadhľadu), tak druhá možnosť neplatí - a naopak. Skutočnosť je aj tak nepolapiteľná.

Paula Jazarrová