LISABON

 

Portugalsko je krajina maurských hradov, chrámov, katedrál, krajina, kde rastú korkové duby a zreje Portské víno, zem objaviteľov, ktorých karavely odtiaľto vyplávali objavovať nové svety... pre nás.
Keďže nás v Portugalsku netrápili veľké horúčavy, 25-30 stupňov je ideálne počasie aj na spoznávanie kultúrnych pamiatok, na ktoré je Portugalsko naozaj bohaté. Jeho história je spojená predovšetkým s objaviteľskými cestami odvážnych Portugalcov a tiež maurskí dobyvatelia tu zanechali svoju stopu v podobe architektúry. Na každom kroku sme sa stretávali so starobylými pevnosťami, hradmi, ktoré mi miestami pripomínali naše zrúcaniny, napr. Spišský hrad. Dokonca na spiatočnej ceste domov sme videli zmenšenú verziu Bratislavského hradu tak dokonalú, že sme zastali autom na kraji cesty a neverili sme vlastným očiam.
Keď už budete v okolí Lisabonu, určite stojí za to vidieť Národný palác v meste Sintra, ktorý je najlepšie zachovaným stredovekým kráľovským palácom v Portugalsku. Musíte zvládnuť poriadny kopec a „zopár“ schodov, ale odmenou vám bude úžasný pohľad. Akoby ste prišli do rozprávky. V Sintre uvidíte na jednom mieste množstvo prvkov od gotických, egyptských, renesančných či maurských. Od roku 1995 je Sintra zapísaná aj na Zozname svetového kultúrneho dedičstva Unesco.
Na „skok“ od Sintry je Cabo da Roca - najzápadnejšie miesto európskeho kontinentu. Je to miesto, ktoré bolo po tisícročia našimi predkami považované za koniec sveta, pretože za ním je už len more, o ktorom netušili, či vôbec niekde končí. Dnes tam stojí niečo ako pamätník s krátkou básničkou a úžasný výhľad na hory na pevnine, alebo na opačnú stranu, na priezračnú modrú oblohu nad rozbúreným oceánom. Príšerne tam fúka, ale je to zážitok na celý život.
Lisabon, hlavné mesto Portugalska, to je mesto kontrastov. Najznámejšia štvrť Lisabonu je Belém. Nachádza sa priamo pri rieke Tejo. Ako z iného sveta mi pripadala veža Torro de Belém, postavená pôvodne ako maják.Tá bola symbolom návratu pre moreplavcov objaviteľov, ktorí otvárali cesty do Indie a dokonca dokázali aj oboplávať svet. Na ich počesť dnes neďaleko stojí moderný Pamätník objaviteľov. Je možné dostať sa až hore na vežu a vychutnať si výhľad na celý Lisabon, rieku Tejo a dokonca začínajúci Atlantik, pretože miesto, kde sa Tejo vlieva do Atlantiku, je veľmi blízko.
Keď sme prechádzali po starých uličkách vydláždených malinkými kamennými kockami, ktoré sa miestami dosť šmýkali (neviem si predstaviť, ako tam domáci chodia, keď zaprší), videli sme honosné, krásne zrekonštruované starobylé meštianske domy hneď vedľa zrúcanín, kde bývali bezdomovci. A to všetko v historickom centre mesta, kde som mala pocit, že sa zastavil čas, nikto sa nikam neponáhľal. Celkovo Portugalci sa nikam neponáhľajú, sú v pohode a túto pohodu prenesú aj na vás, ak sa s nimi dáte do reči. Hovoria rovnako zle po anglicky ako my, tak sme si rozumeli...
Na moderný Lisabon sa pozerá socha Krista, ktorá je presnou replikou tej slávnejšej v Riu de Janeiro. Od tejto sochy, postavenej v roku 1959, je nádherný výhľad na most nad riekou Tejo, ktorý je dlhý 2 278 metrov. Farbou i konštrukciou pripomína slávny most v San Franciscu. Posledným výletom nielen za nákupmi (inak nákupné centrá sú tam veľmi podobné tým našim v Bratislave) bola návšteva lisabonského Oceanária.
Je to vlastne po Osake druhé najväčšie morské akvárium. Svojimi tromi úrovňami v exteriéri, na hladine a pod vodou sa stalo domovom pre viac ako šestnásť tisíc morských živočíchov a rastlín, zastupujúcich vyše 450 druhov. Patrí medzi ne aj bizarná, vyše tony vážiaca ryba Mola mola, ktorá sa vznáša vo vodách Oceanária ako vesmírna loď. Keď sme prechádzali spodnými úrovňami, chodby boli tmavé, osvetlené akurát len aby ste nezakopli, takže ste sa cítili akoby vnútri, pod hladinou. Žraloky a Raje tam majestátne plávali a my sme stáli s rukami opretými o sklo a cítili sme sa ako súčasť tohto predstavenia. Nádherné osvetlenie len umocňovalo tento zážitok. Kým sme prešli všetky oddelenia, strašne nás boleli nohy, hladní, smädní, ale stálo to za to.
 
R.D.