Južný Sudán očami Lucie Halmovej (2. časť)

Uplynulo už niekoľko mesiacov od návratu Lucie Halmovej a Matúša Jaca z Južného Sudánu. Pocity a silné zážitky z cesty v nich ešte stále doznievajú.

„Na Afriku sa pozeráme ako na krajinu plnú chudobných, prípadne chorých ľudí. V Južnom Sudáne som si uvedomila, že tento náš pohľad je vo viacerých prípadoch stereotypom, ktorý je vytvorený aj prostredníctvom rozvojových organizácií. Práve v krajine, v ktorej chýbajú elementárne potreby pre život, som si uvedomila, že ľudia tam dokážu byť ďaleko silnejší, pevnejší a vyrovnanejší než my Európania, ktorí máme v podstate všetko na dlani.“

Pre Luciu bolo veľmi zvláštne sledovať život bežnej rodiny. „Vidieť pracujúce ženy a sediacich, debatujúcich mužov je bežný jav. Matky sa starajú o deti, stravu a o dom. Muž, zvyknutý na život s puškou, ho vymenil za sedenie na stoličke. Obchodníci na uliciach sú najčastejšie Uganďania, no pracovné príležitosti sa tam vytvárajú aj v rámci zahraničných rozvojových projektov. Ako som už spomenula, napríklad poľnohospodársky projekt v severnom meste Wau tam má na zodpovednosti Slovák Tomáš Bokor. Ľudí učí ako siať, vytvárať studne, či orať. Prostredníctvom neho spoznali pluh, ktorý považujú za technickú vymoženosť.“

Lucia počas návštevy Afriky zažili na vlastnej koži skutočnú tvár Južného Sudánu. Najsilnejším zážitkom pre ňu bol pohľad na ľudí, ktorí síce žijú z mála, no vždy úsmevom na tvári. „Južný Sudán je síce chudobná krajina, ale ja som sa tam nestretla s tým, že by niekto za mnou chodil s nastrčenou rukou a pýtal by si peniaze. Raz som sa opýtala jednej pani, ktorá žila naozaj v zlých podmienkach, ako vníma svet, v ktorom z väčšej časti prežívala boje, nepokoje a chudobu. Odpoveďou bol veselý smiech – že čo je to vôbec za otázku. Odpovedala mi s pokojným pohľadom, že Boh sa o ňu a o jej rodinu postará a nenechá ich umrieť hladom. Pre mňa bolo veľké prekvapenie aj to, ako rýchlo a jasne dokážu mladí ľudia pomenovať, ako vnímajú svet okolo seba a čo v živote chcú alebo čo nechcú. Nás, civilizovaných ľudí, do veľmi veľkej miery ovplyvňujú médiá, internet a reklama, na základe ktorých mnohé veci vo svete v rámci nás samých, vidíme dosť skreslene. Chýba nám jednoduchý a čistý pohľad, a to je to, čo ľudia v Južnom Sudáne majú. Dokážu si vážiť aj to málo, ktoré vlastnia. Majú pokoru v život a vieru, ktorá im dodáva pokoj. Z môjho pohľadu ľudia v Južnom Sudáne ani v Afrike nie sú slabé bytosti, ktoré by mali byť odkázaní na nekončiacu sa pomoc z vonku,“ Lucia Halmová.

Autor: TAMO (Nina Matejčeková)
Foto: Lucia Halmová