Južná Afrika nie je v Afrike

Egon Ervín Kisch mal problémy s babičkou, keď sa učil nepochopiteľné: že Solnohrad je hlavné mesto Solnohrad. Ja som dospel k opačnému kacírskemu poznaniu: že Juhoafrická republika nie je v Afrike.
Bol to môj prvý poznatok po pristátí v Kapskom Meste. Možno ešte Švédsko alebo Švajčiarsko, s celkom samozrejme udržiavanou čistotou, prípadne vznešené prímorské vilové štvrte v Miami na Floride. Ale v žiadnom prípade tu neobstojí predstava zaostalej, rozvojovej Afriky. Kapské Mesto sa novoprichádzajúcemu ostentatívne predstaví ako perfektne udržiavané moderné veľkomesto s dokonale fungujúcim poriadkom, s úrovňou svetovej metropoly.

Niekoľko dní cestovania v klimatizovanom autokare na vzorných cestách po juhovýchode vidieka Juhoafrickej republiky vám potom bezohľadne zoberie aj vysnívanú sebaštylizáciu do úlohy cestovateľa, čeliaceho nástrahám a dobrodružnému nebezpečenstvu na ceste za objavným odhaľovaním neznámeho kontinentu.

Je marec, končí sa tu leto. Spomeniete si na rovnaké obdobie v juhovýchodnej Ázii. Tam do hrdzava spálená tráva, tu sýta zeleň udržiavaná stálym zavlažovaním. Tam síce posvätné, ale vychudnuté a hladné kravy, tu žírny, dobre kŕmený a s odbornosťou ošetrovaný hovädzí dobytok.

Z EURÓPY DOBRÉ AJ ZLÉ

Nebotyčný rozdiel životnej úrovne medzi napríklad bývalými kolóniami Keňou či Indiou a bývalou tiežkolóniou Juhoafrickou republikou je možno daný aj tým, že v tých prvých sa koloniálna mocnosť obmedzila na dodanie vicekráľa a „civil servantov" vládnych úradníkov, avšak do južnej Afriky prišli holandskí sedliaci boers, Bauern po našom búrovia, zabrali kus zemegule, ktorá sa náhodou volá Afrika a na tom veľkom pľaci si urobili kópie európskych fariem a začali budovať náhradné Holandsko. Pracovito, s bohatými skúsenosťami a... s úspechom.

Tu však musíme trocha pribrzdiť: tí dobrí, pracovití a úspešní Holanďania a ich potomkovia neboli zďaleka svätí. Využívali svoju nadvládu nad miestnym obyvateľstvom a postupom času vybrúsili až k dokonalosti (rovnako ako tunajšie diamanty) aj systém nadradeného odlúčenia apartheid, svoj spôsob života a úroveň na báze ekonomickej, spoločenskej a vôbec ľudskej izolácie a utláčania domácich. Obrovské konglomerácie černošských slumov na okrajoch prosperujúcich miest sú drásajúcim mementom.

Medzitým sa po svete rozhliadli Briti a zapáčila sa im možnosť rozšíriť svoje koloniálne panstvo na tento kataster. Ich lode sa cestou z Indie na najjužnejšom cípe Afriky mysu Dobrej nádeje, kde sa stretáva Altantik a Indický oceán pôvodne zastavovali iba na doplnenie zásob a pitnej vody. Zapáčilo sa im tu a časom priviedli vojsko a usilovali sa Holanďanov vytlačiť. Pri jednom takom pokuse, v 2. anglobúrskej vojne (1899-1902) si tu svoje vojenské ostrohy získaval aj mladý podporučík britskej armády Winston Churchill.

Briti sa tu ako kolonizátori dlho nezohriali, zato Holanďania tu vládli niekoľko generácií. Vytvorili afrikánčtinu, kríženca angličtiny a holandčiny. Úradnými jazykmi sú dnes afrikánčtina, angličtina a vybrané africké jazyky.

JUHOAFRICKÝ GULÁŠ

Žije tu kozmopolitná národnostná zmes. Južná Afrika zažívala prílevy nových a nových osídlencov z Európy - Holanďanov, Angličanov, Francúzov, Nemcov, Severanov. Z Ázie sú to najmä Indovia a Malajci, ale menej vítaný je ilegálny prísun pôvodných obyvateľov okolitých afrických krajín priťahovaných neporovnateľne vyššou životnou úrovňou a pracovnými možnosťami. Pestrofarebná Afrika si asi nemôže dovoliť fádnu jednotvárnosť ani v náboženstve, takže napríklad v provincii Západné Kapsko s hlavným mestom dvaapolmiliónovou Pretóriou sú najväčšími náboženskými skupinami kresťania, hinduisti, židia a moslimovia.

Prisťahovalci so sebou prinášali okrem zvrškov aj národné zvyky, kultúru, jazyk, gastronómiu. V niektorých prípadoch to boli základné ingrediencie konečného spoločného juhoafrického guláša, väčšinou si však etnické skupiny svoju oddelenú identitu zachovali. Ale aj tak sa tu vzájomne, vyše troch storočí, ovplyvňujú kultúry a kuchyne národov Afriky, Ázie, Orientu i Európy.

Kuchyňa čínska, francúzska, talianska, mexická, malajská, kontinentálna, indická a bohvieaká je tu na vrchole. A samozrejme, africká. Tá predstavuje okrem zeleninových, ovocných a rybích zázrakov prírody napríklad aj biltong, sušené hovädzie alebo antilopie mäso, pštrosie steaky a praženicu z pštrosieho vajca. Jednotné číslo je namieste, 1 pštrosie vajce = 34 slepačích. A bez cholesterolu!

Doteraz sme sa pohybovali na juhu a juhovýchode Juhoafrickej republiky. Kapské Mesto, vinárske, pštrosie a krokolídie farmy, mys Dobrej nádeje, pobrežie Indického oceánu, pásmo stredozemného počasia. Vydajme sa teraz asi pätnásť kilometrov severne, k hranici s Mozambikom. Konečne africká romantika s Kruegerovým parkom, divokými šelmami, so subtropickým podnebím a so šancou na maláriu.

Aj tu je Juhoafrická republika na úrovni. Turistický priemysel poskytuje služby aj najnáročnejším. Bez toho, aby narúšali prírodu, sú priamo vo vnútri buša citlivo vybudované turistické strediská s bungalovmi, t.j. zvonka lovecké chaty, z vnútra oáza luxusu. Klimatizované spálne a obývačka, kúpelňa s teplou a studenou vodou... Pod oknom dosť agresívne opice (drzé ako opice) a pod brehom v rieke krokodíly, ktoré zo vzdialenosti niekoľko metrov pozorujete pri šálke čaju, pofajčievajúc fajku tunajšieho tabaku.

Bývame však predsa len priamo uprostred africkej divočiny, a tak nám odporúčajú, aby sme z bungalovov sami nevychádzali (šelmy a hady) a do jedálne nás budú zvážať elektrickými vozidlami. Tento závan nebezpečenstva a dobrodružstva pošteklí turistu prívetivo pod krkom. Konečne sa dostáva do priameho kontaktu s drsnou divočinou.

Avšak už na prvú večeru ideme pešo a bez sprievodcu. Možno, že aj to patrí k dokonalej réžii: nahnať trocha prijemného strachu nútenou prechádzkou súmračným bušom. Pri večeri nám potom povedia, že tie najstrašnejšie šelmy sa práve v tomto období v bezprostrednej blízkosti našich obydlí nezdržiavajú. Dušička je spokojná, ale radi si nechávame trocha dráždivých obáv: čo ak nemajú pravdu?

VOLANIE DIVOČINY

Za ranného svitu sa každý deň vyberieme do hĺbky buša. Náš vodič džípu a lovecký sprievodca v jednom je z kmeňa Zulu a volá sa Washington. Hovorí obstojne po anglicky. Ako lovec má mimoriadne vyvinutý zrak a sluch a ako človek vynikajúci zmysel pre humor. Najskôr len so širokým spokojným úsmevom reagoval na to, keď sme ho začali oslovovať Mr. President, Sir. Neskôr šiel do tejto hry s takou samozejmou dôstojnosťou, že dnes nemám žiadne pochybnosti o tom, že to prijmem celkom prirodzene, keď sa dozviem, že sa stal 44. či 45. nájomníkom Bieleho domu. Ak ideme landroverom, Washingtonove miesto zaujme modrooký opálený blonďák Brian. Hovorí afrikánsky a anglicky. Trocha to na nás propagandistický hrá, keď na našu otázku o jeho pôvode tvrdí, že ani nevie, odkiaľ pochádzajú jeho predkovia. Pre neho je vraj najdôležitejšie, že je Afričan a jeho vlasť je južná Afrika. Je to typický postoj niektorých bielych starousadlíkov, ktorí sa obávajú prípadnej radikalizácie niektorých černošských politických síl, ktoré by chceli intenzívnejšie presadzovať myšlienku afrikanizácie juhu Afriky. Obranou bielych, ázijských a iných nečernošských obyvateľov proti tejto politike je neustále zdôrazňovanie starousadlíctva a práva na africkú vlasť. Z tohto hľadiska Brianovi nehrozí z Washingtonovej strany žiadne nebezpečenstvo. Ten je liberál a nie je rasista. Keď sme sa s Brianom lepšie zblížili, rozprával nám, že naozaj nevie, z koľkého kolena svojich praotcov pochádza, ale je mu známe, že do Afriky prišli z Lotyšska. A že celá rodina za svoju vlasť považuje južnú Afriku.

S Brianovým landroverom križujeme súkromnú rezerváciu Sabi-Sabi, ktorá má rozlohu niekoľko sto štvorcových kilometrov. Neobmedzujeme sa na jazdu po cestách, ako to bolo v Kruegerovom parku, ale zachádzame aj do hustých krovísk, do brodov, cez úžľabiny divokých potokov, do stepnoprérijných oblastí a neveríme vlastným očiam, keď zistíme, že po niekoľkých hodinách jazdenia krížom krážom a po veľmi blízkych stretnutiach so zverou sme sa nielenže v buši nestratili, ale dokonca sme včas a podľa programu dorazili na základňu.

To všetko je zásluhou nielen bravúrneho vodiča Briana, ale predovšetkým práca stopára Doca. Jeho predkovia boli pôvodní obyvatelia Afriky, ktorých potomkovia v drvivej väčšine (ku ktorej nepatrí náš stopár) pokračujú v primitívnom spôsobe života v odľahlých častiach Juhoafrickej republiky.

UMENIE BEZ REČÍ
Stopár Doc má sedačku vpredu na kapote auta a v sebe musí mať zabudovaný špeciálny radar spojený s tykadlami na očiach, ušiach, nose a mozgu, a neomylne naviguje Briana úspornými, hoci neobyčajne elegantnými gestami pravej ruky. A to navyše bez jediného vysloveného slova za celý deň.

Doc je profesionál, ktorého uznáva aj profík Brian, ktorý ihneď plní Docove pantomimické príkazy: tu bleskovo otočí auto doľava, pretože tam práve vedú stopy dosť vzácneho pakoňa, tu o niekoľko centimetrov zacúva na lepší výhľad, alebo vypne motor, aby Doc mohol zo zvukov vychádzajúcich z buša, ktoré pre nás ostatných sú trocha exotické, ale monoténne rovnaké, určiť ďalší smer
nášho sledovania zveri.

Dešifruje význam každého zlomeného konára, zvlnenej trávy, závanu pachu. Jeho istota, s ktorou nás vždy dovedie k sledovanej zveri, je taká dokonalá, že u bežného európskeho skeptika môže vyvolať opačný dojem: podozrenie o vycvičených zvieratách.

Nezdá sa mi vhodné zakončiť rozprávanie o Juhoafrickej republike staťou o šelmách a o safari. To tu nie je najdôležitejšie. Ani prvoradé. Je to dobre prosperujúca branža turizmu, ale nič viac a nič menej. Myslím si, že to špecifické je inde. Trebárs v tom, že tento africký štát má mimoriadne vysokú životnú úroveň, ale pre určitú časť pôvodného afrického obyvateľstva je macochou a zostáva stále dlžníkom. Že došlo takmer zamatovo k transformácii rasistického režimu v zriadení, v ktorom desaťročia väznený černoch sa stáva prezidentom. To je historický tresk, určite vrcholne pozitívny, ale zákonite prinášajúci doteraz nezvyčajné problémy a niekedy až obavy o budúcnosť.

Časť prosperujúceho nečernošského obyvateľstva uvažuje o dôsledkoch možnej ďalšej radikalizácie niektorých politických zložiek, a to jednak v oblasti prípadného černošského rasizmu, ako aj v oblasti triednej ideológie. Ich obavy napríklad z možného znárodňovania majú aj niektorí černošskí kapitalisti. V praxi sa to prejavuje zvýšenou emigráciou alebo aspoň intenzívnejšími úvahami o nej.

J. Fried