Zmena, ale rýchla!

Zmena, ale rýchla!

Kam sa náhlime? Nebýva vám ľúto za rýchlo uleteným dňom, týždňom, po ktorom si neviete spomenúť na zážitok, radosť, ktorú sa oplatí prežiť znova aspoň raz hoci cez spomienku?
Ešte aj príroda sa prispôsobuje ľudskej bláznivosti – po krásnych teplých októbrových dňoch a teplotách 20 stupňov je už po týždni pod nulou. Mráz a sneh.
Vychádzam vdýchnuť jesenný deň, 28.október, zistiť, či je studený aj teraz v nedeľné popoludnie. Zmena je výrazná už na prvý pohľad. Trávnik i zem sú pokryté zlatistým lístím, sivastou námrazou, vzduch je vlhký, vietor severný. Stromy sa zmenili z plných valcovitých a guľovitých tvarov na ošklbané metly, tmavé vidlice konárov sa hrozivo zapichujú do hmly.
Bláznivý neporiadok tvarov, farieb, ba i vôní a zvukov, včera si bola ešte prítulná, záhradka!
Za plotom sa čosi deje, zachytávam neznáme zvuky, otváram bránku, kráčam úvozom k skupinám vtáčích čerešní. Drží sa na nich žltooranžové lístie, chveje sa obalené ľadovou polevou a pod náporom silnejšieho vetra sa listy trepocú, klopkajú, ba i vyzváňajú. Hľa, farebné fúgy jesene! A pozri na tie trávy, steblá, neznáme byle na medzi a na lúke! Všetky sú obalené ľadom. Vysoké tóny zvonkohry, ľadové paličky na cimbale vetra – to je tá muzika, čo ma vylákala na lúky nad dedinou. Ľadová rozprávková krajina je teraz reálna, ako ja, veď po nej kráčam.
Včera som mal nástojčivú myšlienku – ešte by som mohol prejsť popod smrečiny a pozbierať rýdziky – ale celý deň lialo, neodhodlal som sa. Tak tam zájdem teraz, rozhodol som sa a už stúpam po ledva znateľnom trávnatom chodníčku, od špičiek topánok mi odskakujú tenké ľadové ihličky z tráv a ja mám pocit, že kráčam po dlhej hudobnej vete. Boli tam, v zľadovatenom kráľovstve. Aha, porcelánové muchotrávky, zasklené smrekové ihličky, ovisnutá chvojina sa pod ťažobou ľadu dotýka postriebreného machu. A rýdziky? Tie majú na hlavičkách primrznuté lístky a splývajú s trávou. Vyberám ich krehké tielka a kladiem do plátenného vrecka. Neveľa, ale doma zavoňajú.
Kotlina horného Turca je rozbúrená vetrom, mraky na chvíľu prepúšťajú pár lúčov svetla a klesajú kdesi za Žiarskymi vrchmi. Prekračujem zarastený jarček a nazerám pod poslednú svrčinu na začiatku širokej lúky, strnulé a krehké bledočervené muchotrávky stoja v polkruhu, ale jedna hlava je nápadne veľká a hnedastá! Skrčený sa naťahujem za tou hubou, čo ak... Hríb! Veľký ako tanier, hríb smrekový. Ale zamaskovaný je ako vojak, hlava-prilba s primrznutými trávami a ihličím mu iste zachránila život, že vyrástol na takého junáka.
Na druhý deň vstúpila do krajiny prvá tohoročná zima, napadlo 15 centimetrov snehu a ja som sa tešil z ohníčka v kozúbku, nad ktorým sa sušil pokrájaný hríb do vianočnej polievky.
Keď sa jesenná paleta stretne nakrátko so studeným dychom približujúcej sa zimy, vyčaria na pár dní nezvyčajné diela. Nevydržia, pohltí ich narastajúca novembrová temnota a zmyjú dažde. Vyšlú však znamenie nielen na „prezutie“ kolies áut : „Prečítajte si tento oznam a zariaďte sa čo najpriliehavejšie! Každý ako chce, ako to má rád“.
Náhlivosť som vypustil zo svojho rozvrhu dňa, miesto nej ma obdarúva pôžitkami prítomnosť. Deň mi nepreletí ponad hlavu, pozorne plynie spolu so mnou.
 
Miroslav Bartoš