DENNÍK RELAX - ŽIAROVKY ZO SLOV

ŽIAROVKY ZO SLOV

Sedím v kostole na Lazovnej ulici v Banskej Bystrici. Sedím a neďaleko na cintoríne ležia tí, čo slovenské slovo chránili ako srdce. Botto, Rázus, Vansová... Počúvam teraz iných, ktorí prišli, aby v zaplnenom chráme pripravili poetický večer. Zvonka už dávno cítiť tmu a začínajúcu sa jeseň, zvnútra žiari svetlo. Svetlo poézie. A mnohí prítomní si ho ponesú ešte dlho do jesenných dní.

Moderuje Juraj Bača, básne znejú v podaní herca Jána Galloviča, spieva Peter Lipa, prehovorí aj Juraj Sarvaš. Pestrá ponuka. Slová prenikajú hlboko, atmosféra vťahuje. Spojiť toľko ľudí s cieľom počúvania básní, to sa dnes nenosí. Skôr dostanete obecenstvo na dobrý futbal, koncert či diskotéku. Ale poézia? A čo ňou vlastne je? Totiž nie vo všetkom, čo vyzerá ako báseň, prebýva aj poézia. Tak ako nie každý vyštudovaný a titulmi oblepený človek je nositeľom múdrosti.

„Čím som starší, tým viac prichádzam na chuť poézii. Prvý raz sa mi až dnes tu stalo, že som mal pri básni zimomriavky. Poézia má svoj priestor aj v dnešnej dobe, hovorí mi po podujatí herec Juraj Bača. „Všetci sa sťažujeme na úroveň kultúry, ale všetci sme jej strojcami,“ dodal Juraj. Pri balení káblov vyruším aj zamysleného Petra Lipu. „Ja som nie veľmi poetický, ale poéziou sa musím zaoberať, lebo robím pesničky na poetické texty. Mnohé texty piesní by mohli byť samostatné básne. Teraz napríklad robím na projekte, kde budem spievať Rúfusove zhudobnené básne,“ priznal sa mi spevák Peter Lipa.

Básne, ktoré tvorili hlavnú náplň programu, vyberal herec Ján Gallovič. „Pre mňa je poéziou čítať, alebo nahlas čítať, lebo dnes sa to veľmi nenosí. Nájsť publikum nie je jednoduché. Ale vidím a nevzdávam sa, že ľudia to potrebujú. Všetci máme v sebe nejakú senzualitu, citlivosť, nejakú emotívnosť, ktorá sa zastiera rôznymi maskami. A poézia je prostriedok alebo spôsob ako demaskovať všetky tie nánosy, ochranné škrupule a ukázať svoju ľudskú podstatu, lebo takto sme boli stvorení, aby sme to svetlo, tú radosť rozdávali svojim blízkym,“ rozpráva mi o svojom vzťahu k poézii aj Ján Gallovič. Napokon odchádzam rozsvietený – poéziou. A som si vedomý toho, že sa nenosí, že nie je všednou a každodennou – že nemôžem hocikomu hodiť lano slov o nej, lebo by som sa stretol s nezáujmom hovoriť o nej. Ale nebola predsa vždy sviatkom? Nebola zväčša len nedeľnou, chvíľkovou a videnou len tu a tam a len niekým, nie všetkými? Nebola vždy viac výnimočným koláčom, než chlebom každodenným? A taká zrejme aj zostane. Možno práve preto zostáva jedinečná a nevšedná. A zdá sa mi, že tá jeseň za oknami, ju obyčajne o čosi viac znásobí. 

Uvedomujem si, že nájsť niekomu na mieru šité slová, ktoré v ňom čo-to rozsvietia, je náročné. Keď však človek hľadá a má vnútro smerom k poézii otvorené, nájde. Je to ako so žiarovkou, vďaka ktorej sa svieti. Ani hociktorá žiarovka hocikam nepasuje, je potrebné nájsť vhodnú podľa potrebných parametrov. A tak to môže byť aj s poéziou – žiarovky slov sú pripravené, už ich len nájsť a rozsvietiť v nás.

Marcel Páleš
 

Autor fotografie:Miroslav Trimay