DENNÍK RELAX - Voz plný mŕtvol

Voz plný mŕtvol

„A ten pohľad na voz plný mŕtvol ma sprevádza už 73 rokov,“ dodáva pán Štefan a napokon ešte ako bodku za rozprávaním o povstaleckom období vysloví želanie, aby sme my mladší už nespoznali hrôzy vojny. On ich pocítil najmä ako 10-ročný, keď jeho rodiskom, novohradským Málincom a okolím, prechádzali zrážky Nemcov s partizánmi či Rusmi. Najsilnejším momentom, ktorého sa v spomienkach doposiaľ nezbavil, bola chvíľa, keď ako chlapec vyšiel na ulicu a popred neho po ceste práve prechádzal voz plný mŕtvol vojakov.

„Boli naukladaní ako drevo,“ opisuje pán Štefan. „Tu visela ruka, tam zasa noha...“ A navrchu na nich, už zo života odpísaných, sedel človek, ktorý sa podobal polomŕtvole, dokrvavený a obviazaný vojak. Pán Štefan mi vysvetľuje, že neskôr, ako roky plynuli ďalej, často myslel na osudy týchto väčšinou mladých mužov, ktorí prišli z ďalekého Ruska, aby padli v našej krajine. Ako ich matky museli prijať najsmutnejšiu správu, že ich synovia naposledy vydýchli kdesi na cudzom území a už ich nikdy neprijmú späť do náručia. Pán Štefan mi porozprával aj o paľbe na jeho rodnú dedinku, o strachu ich matky o svoje deti, či naopak, o strachu detí o matku. Človek po takom rozprávaní zostane tiež tak trocha duchovne postrelený. Najmä pri uvedomení si, že nič podobné nikdy – našťastie – nezažil.

O deň neskôr som navštívil jednu základnú školu v úplne inej časti stredného Slovenska. Na chvíľu som sa ocitol aj na vyučovaní dejepisu u šiestakov. Hovoril som aj so žiakmi na hodine. Na jednoduchú otázku, čo sa im páči na dejepise, mi najprv dievčina, na moje veľké prekvapenie, odpovedala stroho „Nič“. No inak na tom nebol ani jej spolužiak, ku ktorému som prešiel s nádejou, že dostanem inú odpoveď. Reagoval podobne krátko, keďže len sucho zhodnotil, že dejepis ho vlastne nudí. Opäť som zostal duchovne postrelený. 

Keď som neskoro večer v sebe zhasínal deň a myšlienky sa spomalili, uvedomil som si ten paradox. Na jednej strane 83-ročný pán Štefan, ktorý ako 10-ročný ochutnal z ľudského besnenia a celý život si niesol v sebe obraz s mŕtvolami. Nuž a na druhej strane 12-roční žiaci základnej školy, ktorých dejepis nudí a nenachádzajú na ňom nič zaujímavé, čo by ich chytilo za srdce. Ktovie, možno ak by ich po škole pred budovou čakal voz plný mŕtvol a na ňom zakrvavený vojak, pohlo by to s nimi. Ale práve čosi také, našťastie, súčasné mladé generácie nezažívajú. Našťastie... Veď tak si to želá aj pán Štefan. Aby sme tie hrôzy, my mladší, už nepocítili. Zatiaľ nepociťujeme, no dúfam, že nedospejeme k tomu, že budeme postupne citovo otupení – len preto, že sme čosi podobné nezažili na vlastnej koži. Nikdy totiž nevieme, či o nejaký čas nebudú vozy plné mŕtvol opäť „v móde“ a či nebudeme postrelení tak ozajstne. Nie ako vo filmoch či ako v zábavných hrách, ktoré mladí poznajú lepšie ako dejepis.

Autor: Marcel Páleš
 

Autor fotografie:Miroslav Trimay