Tri jednoduché slová (hovoriace sa občas ťažko)

Zázraky sa dejú každý deň a čarovať sa dá aj obyčajnými slovami. Nie vždy sa čaro vydarí, ale sem-tam tie slová padnú na úrodnú pôdu. A hneď môže byť na svete krajšie.

„Dobite mi za päť euro!“ rozkázal si mladík. Mohol mať dvadsať rokov, možno o čosi viac. „Žiadne čarovné slovíčko?“ hovorím známemu. Sedeli sme totiž za šoférom a hneď sme sa na seba pozreli. Podotkol som, že práve k tomu nás na výške učili učiť deti v rámci etickej výchovy. Aby vedeli používať tri jednoduché slová – prosím, ďakujem a prepáč. Mladíkovi bolo zaťažko dodať slovko „prosím“. Zrejme nás však počul a v závere sa šoférovi aspoň potichu poďakoval.

„Tri slová – jednoduché slová nesieme k vám. Tri slová – obyčajné slová. Netreba k nim drahý rám. Vrav ich zas a znova a hneď sa smútok schová...“ Aj v známej piesni sa ospevujú jednoduché slová, vďaka ktorým človek nie je sám. A naozaj, ten malý zväzok písmen sa môže stať kľúčom, ktorý odomyká neviditeľné brány medzi ľuďmi. Človek sa tak nemusí cítiť sám ani v odcudzenom dave.

Ako jednoducho znejú, ale aké ťažké je nám občas sa premôcť, aby sme ich vyslovili. Niektorí ich pre istotu vytlačili na okraj svojej slovnej zásoby. Ale nie je nádherné, keď vám niekto zaželá dobrý deň? Nie je nádherné, keď sa vám aj pri drobnej príležitosti, trebárs pri podržaní dverí, niekto poďakuje? Alebo keď dodá čarovné „prosím“ pri rozmanitých každodenných banalitách. Či keď sa ospravedlní. Podobných vzácnych slov sa nájde, samozrejme, viac. A neraz sú to jednoduché, ba až otrepané slová, no akosi, a najmä vo väčších mestách, tam, kde by mali znieť, chýbajú.

„Spravme si svet z vľúdnych slov a viet z láskavých činov,“ nesie sa piesňou, ktorej autorom textu je básnik Ján Štrasser. Niektoré naše chvíle môžu byť tiež ako jedna báseň. A to vďaka jednoduchým slovám. Stačí sa premôcť.

Zázraky sa dejú každý deň a čarovať sa dá aj obyčajnými slovami. Nie vždy sa čaro vydarí, ale sem-tam tie slová padnú na úrodnú pôdu. A hneď môže byť na svete krajšie.

„Dobré slovo je tiež skutok.“ (Ivan Sergejevič Turgenev)

autor článku: Marcel Páleš

foto: autor