Keď dlane zostanú prázdne, ale srdcia naplnené

Keď dlane zostanú prázdne, ale srdcia naplnené

„Na druhý svet si aj tak nič nevezmeme, všetko naháme tu,“ poznamenal na záver, ešte raz sa pozrel na svoju prísediacu, tiež životom skrkvanú pani, a pobral sa vystúpiť von. Starý pán, čo mal dobrých osem krížikov už vyškrtaných, ma upútal ihneď po tom, ako som nastúpil do mestskej hromadnej dopravy. Zamatovým hlasom sa sem-tam dotkol tém, ktoré sa v súčasnosti na každom rohu nerozoberajú. Dobro, láska, otázka života a smrti...

Z ktorejsi knihy vo mne už dávnejšie zarezonovala myšlienka prázdnych dlaní významného panovníka a Aristotelovho žiaka, Alexandra Macedónskeho. Ten sa vraj počas vlastného pohrebného sprievodu nechal niesť tak, aby všetci videli jeho prázdne ruky, ktoré mu trčali z truhly. Dal tým všetkým najavo, že nech na pozemskej púti získal akékoľvek hmotné bohatstvá vrátane území, nič si nemôže vziať so sebou. A teda múdrejšie by azda malo byť namáhanie sa pre to, čo si na druhý breh vezmeme, ale zároveň necháme aj tu. Ale čo už to len môžu byť za nezmyselné bohatstvá?

Nemecký spisovateľ Alfred Delp dospel k poznaniu, že život človeka má zmysel vtedy, ak po ňom na svete zostane trochu viac lásky a dobra. A práve v tomto sa pravdepodobne ukrýva tajomstvo onoho prenosného pokladu, ku ktorému sa dá dokopať každodenne, každodenne z neho dávať a cez dávanie získavať. Pochopiteľne, snaha o pekné ideály nás nenasýti úplne, lebo ľudia potrebujú, a najmä v súčasnej spoločnosti, v prvom rade prežiť. Bez finančného zabezpečenia to, žiaľ, nejde. Vždy však ostáva na nás, na koľko sa necháme kúpiť, na koľko si ustrážime samých seba a na koľko sa posnažíme o to, aby tu po nás zostalo čo najviac aj z toho nehmotného bohatstva.

Väčšinou sa učíme cez skúsenosti, cez pády, chyby a naše rozhodnutia overuje čas. Čím starší človek, tým väčší predpoklad, že aj múdrejší. I keď to ani z ďaleka nie je pravidlom. Zdá sa, že starý pán z autobusu mal svoje slová overené desaťročiami. Môžeme sa ním inšpirovať, pouvažovať, či tu zanechávame niečo, čo si zároveň vezmeme so sebou. Trocha tepla z lásky a dobra, o ktoré sme sa usilovali. Môžeme pouvažovať, či sa, naopak, neberieme len tak naslepo napred, nevediac ani, aký za nami ostane podpis.

S prázdnymi dlaňami prichádzame na svet, s prázdnymi z neho aj odchádzame. Život ale vieme naplniť dobrom a láskou, najmä cez srdcia druhých.

„Ani jeden láskavý skutok, hoci aj ten najmenší, nezostane bez úžitku.“ (Ezop)

Autor textu a fotografie: Marcel Páleš