Graffitizmus. Umenie alebo volanie o pomoc?

Svet ich miluje i zo srdca na nich pľuje, raz im nadáva do senzačných umelcov, inokedy majú v trestnom registri špinavých titulov viac než dosť. Vandali, delikventi alebo aj grázli v urbanistickom slova zmysle. O čo vlastne tým mladým hip-hopovým hlavám ide? Súperia medzi sebou, kto prvý opäť naštve pána vlakvedúceho alebo si urputne stoja za tým, že len na stene sa skrýva holá pravda?

Pred istým časom som ako taký kôl v plote stála na jednej slovenskej vlakovej stanici, ktorej každým dňom píska na horšie časy. Nielenže tam pribúda tých tragikomických tabúľ POZOR, PADÁ OMIETKA, ale situácia je až taká úbohá, že to má každý úplne na háku. Nech si obyvateľstvo na vlastné náklady obstará prilbu a overal, odborníkov na poriadok, čistotu a zveľaďovanie verejných priestranstiev v tom čase zastihli oveľa modernejšie problémy. Sprejeri postriekali vlak a niekoľko prapodivných stien! Do niekoľkých sekúnd sa tam zhromaždilo priveľa zbytočného kriku a policajných húkačiek.

Street art, teda pouličné umenie už desiatky rokov považujú zatrpknuté indivíduá za prejav duševnej nevyrovnanosti, úbohosti tých, čo v hlavách majú prievan, tak si len čmárajú, devastujú všetko kultúrne dedičstvo. Nie som ani tak konzervatívnou, skôr empatickou, snažím sa porozumieť každej mienke národa. Výjavy na stenách by som zaradila medzi ohavnú delikvenciu len za predpokladu, že nesú vulgárne zúfalstvá všade tam, kde zostalo aspoň za štipku hrdej národnej kultúry a zmyslu pre poriadok. Nápis FUCK OFF či nakreslený prostredník na zrekonštruovanom kostolíku je naozaj silným kofeínom! Praví umelci totižto vyhľadávajú miesta na striekanie určené, alebo sa podujmú oživiť to, čo už stáročia nie je vo vlastníctve nikoho. Neulahodí ľudskému oku viac odtieňmi hýriace pouličné posolstvo než zažltnutý múr zchátraných nárekov?

Tatiana Kovalčinová