DENNÍK RELAX - Futbalové finále

Futbalové finále

Svet, chtiac-nechtiac aj ten nefutbalový, už mesiac žije najväčším športovým podujatím, ktorého sme svedkami raz za štyri roky. Futbalové majstrovstvá sveta opantali deti, dorastencov, skôr narodených a dokonca aj nežnejšie pohlavie. Napokon na preplnených ruských štadiónoch oko kamery zachytí v hľadisku nejednu krásku.

Futbal je najmasovejším zo všetkých známych i neznámych športov na celom svete. Kolískou tejto kolektívnej hry je Anglicko a za vznik moderného futbalu považujeme rok 1846.

Tento najpopulárnejší šport ovplyvňoval telesnú kultúru aj u nás. Vo väčších slovenských mestách zakladali futbalové kluby už v prvej polovici dvadsiateho storočia. Futbalový oddiel v dedine, kde som vyrastal, vznikol až v roku 1950. Z tohto obdobia sa zachovali vzácne fotografie, ktoré svedčia o tom, že obec, a to nie iba naša, žila futbalom nielen na ihrisku; hrával sa v školách, rozprávalo sa o ňom v závodoch, hádalo sa preň v krčmách a nejedna žena vykričala doma mužovi, že ho nič iné nezaujíma len futbal a že sa mal radšej oženiť s loptou ako s ňou.

Nedávno som sa prehrabával vo fotografiách z 50. a 60. rokov a všimol som si, že chlapci a chlapi naháňajúci sa za koženou loptou, nedovolili ani tráve rásť. Na dobových čierno-bielych obrázkoch vyzerá hracia plocha ako po vystriekaní pesticídmi a vytrhaní všetkého zeleného od koreňa. Plochu ohraničenú bielymi čiarami, až na pár odolávajúcich chuchvalcov, pokrýval iba udupaný prach. Tomu sa hovorí láska k futbalu. Dokonca mi jeden starší pán rozprával, ako si futbalovú loptu (volala sa maďarka a bola na zašnurovanie) namaľovali na bielo, aby sa s ňou dalo hrať aj po zotmení.

Tiež som podľahol futbalovej vášni a na prelome 80. a 90. rokov som si obúval kopačky ako žiak a dorastenec. Po príchode zo školy som šmaril aktovku do kúta a behom na ihrisko. Najviac sme sa hrávali pred futbalovými bránami a zlostilo nás, keď funkcionári po nedeľnom zápase zvesili siete a tak sme po každom góle museli bežať za loptou do kríkov. A tráva? V šestnástkach (to sú tie veľké obdĺžniky pred bránami lemované bielou čiarou) jej nebolo, nikdy totiž pod našimi nohami nestihla narásť. Ihrisko sa však už zelenelo.

Boli časy, boli, ale sa minuli. Keď sa prechádzam okolo futbalového areálu dnes, vidím, že tráve sa darí všade: v strede hracieho poľa, v šestnástkach i v päťkách (to sú tie malé obdĺžniky pred bránami lemované bielou čiarou), kde sa väčšinu zápasu zdržiava brankár.

Prečo? Nieto detí? Veru je ich dosť, len nehrajú futbal. U nás v dedine už niekoľko rokov neexistuje ani družstvo žiakov ani dorastencov. V súčasnosti hrá súťažne iba mužstvo dospelých.

Digitálna doba ponúka tínedžerom iné druhy vyžitia a zábavy. Žijú v inom svete, než sme žili my. Svet našich rodičov bol oproti nášmu tiež odlišný. A to nehovorím o živote našich starých otcov.

Neprichytili ste sa niekedy pri tom, ako ste svojim odrasteným deťom neraz vyčítali, čo stále ťukajú do mobilu, nech sa idú radšej bicyklovať, hrať futbal alebo iné? A dodali ste: „Za našich čias mobily neboli a prežili sme“. Nuž a rovnako prirovnávali svoju dobu naši starí rodičia s obdobím mladosti našich otcov a mám a nechápali, keď tí prišli s novotami. Opakuje sa to dokola...

Neobhajujem deti a adolescentov zrastených s ajfónmi,  ajpodmi a sociálnymi sieťami, tiež som niekedy zúfalý, keď vidím svoje „násťročné“ potomstvo neustále napojené na wifi. Len poukazujem, že doba sa mení tak, ako tomu bolo vždy, či si to pripúšťame alebo nie. 

Tajne si však želám, aby sa na okamih o nejaký ten rôčik stratená doba vrátila, aby opäť zvíťazil futbal a súťažné zápasy našich najmladších sa vrátili na dedinský trávnik. V mojom detstve mali stále príťažlivý nádych malého futbalového finále.
Viete to niekto zariadiť?

Michal Várošík 2018