Vlak na slobodu

Vlak na slobodu nie je len napínavým rozprávaním o úteku pred nacistami poskladaný zo spomienok, ale je tiež výzvou namierenou k ľudstvu, že na každom mieste, v každom povolaní a v každej krajine sa treba zachovať tak, aby sa temné obdobie nacizmu už nikdy nevrátilo.

1. septembra 1939 mal z nacistami okupovaného Československa vyraziť posledný vlak Nicholasa Wintona. Nikdy k tomu nedošlo. Až 250 detí zostalo sklamane stáť na nástupišti.
Neskôr ich transportovali do koncentračných táborov, kde drvivá väčšina z nich zomrela.

Ivan Backer mal v tom čase len desať rokov a zrejme sa narodil pod šťastnou hviezdou. Na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov sa mu podarilo utiecť v jednom z posledných Wintonových vlakov vypravených do Veľkej Británie, kde sa k nemu časom pripojila aj jeho najbližšia rodina. Ich kroky ďalej viedli do Ameriky, ktorá sa pre nich stala štartom do nového úspešného života.

Ivan Backer však na svoje najväčšie šťastie nikdy nezabudol. Bol vďačný osudu, že mu umožnil prežiť plnohodnotný život, a preto sa rozhodol, že chce svetu odplatiť dobro a požehnanie, ktorých sa mu dostalo. Stal sa z neho známy a uznávaný aktivista za mier a spravodlivosť.

„Až donedávna som poznal len veľmi malú časť podrobností o svojom úteku, no vždy som vedel, že ma zachránili len vďaka obrovskému šťastiu. Nezaslúžil som si to o nič viac ako ostatní. Po všetky svoje dni tak žijem s pripomienkou, že len vďaka tomuto šťastiu som unikol pred brutalitou holokaustu. V týchto memoároch opisujem, ako moje prežitie ovplyvnilo smer môjho života,“ opisuje svoju knihu Vlak na slobodu samotný autor.

Začítajte sa do novinky Vlak na slobodu:

Písal sa 11. máj 1939. Vlhké, slabo osvetlené vlakové nástupisko bolo v ten večer na Masarykovej stanici v Prahe preľudnené. Meno zvolené pre rušnú hlavnú stanicu vzniklo na uctenie si prvého prezidenta našej republiky a bolo zdrojom hrdosti počas šťastnejších čias – nacistickí podmanitelia ešte nepremenovali ulice a miesta po celom meste. Stanica sa hemžila nemeckými vojakmi, ktorí mi pripadali veľmi prísni a naháňali mi hrôzu. No najviac mi v pamäti utkvelo nás šesťdesiat detí postávajúcich okolo s číslovanými značkami – moje číslo bolo 1174 –, ktoré nám viseli na krku. Obklopovali nás rodičia, starí rodičia a ostatní príbuzní, ktorí nás prišli odprevadiť k štvrtému naplánovanému vlaku odchádzajúcemu z Prahy do Anglicka. Dospelí plakali, objímali a bozkávali nás a báli sa, že svoje detičky už nikdy viac neuvidia.
Niektoré deti, hlavne tie staršie, sa snažili vymaniť z objatí, ktoré ich zvierali príliš silno. Mladým aj starým prišlo zaťažko rozlúčiť sa.
Nastávajúce šero ešte viac začiernilo už aj tak tmavú oblohu odrážajúc bezútešnú náladu rodín, ktoré tu postávali a vrhali pohľad na koľajnice, či nezazrú prichádzajúci vlak. Každé z nás detí malo na cestu len jeden malý kufor. Povedali nám, aby sme nastúpili do vlaku, ktorý nás mal odviezť do bezpečia. Keď sa dvere vlaku otvorili na nástupisku, niektorí utrápení rodičia vybrali svoje deti von, no potom si to rozmysleli a znova ich odniesli dovnútra. Príbuzní potláčajúci vzlyky zamávali svojimi vreckovkami zvlhčenými slzami vlaku, ktorý vyrazil presne o piatej a stratil sa im z dohľadu.
Mňa boli odprevadiť mama s tetou, ale našu rozlúčku nesprevádzali navonok také emócie, aké sa dali vidieť na ľuďoch okolo nás. Moja mama zaujala stoický postoj. Už pred niekoľkými týždňami prijala fakt, že útek do Anglicka mi zabezpečí prežitie. Ja sám som sa na tú cestu nadšene tešil, pretože mi povedali, že na konečnej stanici v Londýne ma bude čakať otec. Veľmi ma to upokojovalo, keďže väčšina detí za sebou musela zanechať obidvoch rodičov. Môj odchod však neprebehol tak hladko, ako sa mi zdalo na stanici. Neskôr som sa dozvedel, že pre mamu bol veľmi ťažký. Nielenže sa lúčila so svojím desaťročným synom s tým, že ho možno už nikdy neuvidí, ale musela znášať aj výčitky svojej švagrinej, mojej tety Malvy, ktorá ju vehementne karhala: „Musela si sa zblázniť, že chlapca posielaš preč. Uvedomuješ si, čo robíš? Veď je to strašné!“
Tento incident ilustruje dva veľmi rozdielne pohľady židov v Prahe na hrozbu, ktorú predstavoval Hitler po okupácii. Niektorí si mysleli, že musíme opustiť krajinu čo najskôr, a to akýmikoľvek dostupnými prostriedkami, zatiaľ čo iní vraveli, že to všetko pominie, nabádali ostatných k tomu, aby sa upokojili, tvrdili, že to nebude také zlé, a verili, že ich doterajší život sa nijako radikálne nezmení. Hoci aj moja mama musela v sebe prežívať konflikt a určite mala obavy, bola odhodlaná a nedala sa z tejto cesty zviesť. V tom čase už bola presvedčená, že ma zachraňuje pred takmer istou smrťou – tragickým osudom, ktorý neskôr postihol dve Malvine deti – obe oveľa staršie ako ja.
Náš vlak smeroval na sever k nemeckej hranici nachádzajúcej sa asi sto kilometrov od Prahy. Ja som prežíval dobrodružstvo a vôbec som si neuvedomoval nadchádzajúci holokaust. Na hraniciach sa vlak zastavil a kontrolovali nám pasy, ale pokiaľ sa pamätám, nestalo sa nič nepriaznivé. Keď nacistickí úradníci videli, že naše pasy obsahujú oficiálne pečiatky gestapa umožňujúce odchod z krajiny, dovolili nám pokračovať. Sedel som pri jednom z troch dospelákov sprevádzajúcich náš vlak. Bola to dáma menom Eugenia Tausiková.
Pracovala ako sociálna pracovníčka, ktorú moja matka poznala, a mala sa o mňa starať. Sedeli sme v oddelení tretej triedy spolu s asi šiestimi ďalšími z našej skupiny.
Neskôr v ten večer sme zjedli sendviče prinesené z domova a ostatné pribalené jedlo, zatiaľ čo sa vlak hnal naprieč Nemeckom. Pamätám si, že som si pomyslel… Teraz som v srdci teritória svojho úhlavného nepriateľa – nenávidených nacistov. Trochu som sa bál, no nebol to sústavný strach.
Predovšetkým som sa cítil osamelo a nemohol som zaspať, dokonca aj keď som sa bezpečne opieral o plece slečny Tausikovej. Vytrvalé klepotanie kolies vlaku mi búšilo v hlave.