DENNÍK RELAX - Viac ako sedemdesiatročné tajomstvo

Viac ako sedemdesiatročné tajomstvo

Obľúbenej slovenskej autorke Marte Fartelovej túto jeseň pribudla v poradí už trinásta kniha! Tentoraz prerozprávala skutočný príbeh človeka, ktorý ako mladý chlapec len o vlások utiekol pred transportom do hrôzostrašného Osvienčimu. Tento výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy je nespochybniteľne dojemné a napínavé čítanie.

... v tých časoch vyplávali na povrch skutočné charaktery ľudí. Vtedy sa rodili
hrdinovia, no tiež sa ukazovali zbabelci a sebci...

Malý David so svojimi rodičmi len veľmi tesne unikne transportu do koncentračného tábora. Po tom, čo jeho otec zahynie pri pokuse nájsť im nový bezpečný domov vo Švajčiarsku, sa vydajú s mamou na nebezpečný útek cez hranicu do Budapešti.
Množstvo prekážok, ktoré sa pred nimi vynárajú, ich privádzajú priam do zúfalstva. Jediné, čo matke so synom ostáva, je bolestivé vzájomné odlúčenie.
David najprv putuje do opatery k starej žene, ale tá ho zo strachu vyženie. Ťažko chorý Dávid sa nakoniec dostane do sirotinca a o svojej mame nepočuje viac ako dva roky. Keď sa napokon ocitá v osvienčimskom pekle, má pocit, že všetka ich snaha o záchranu bola zbytočná a vzájomné odlúčenie úplne nezmyselné.

Začítajte sa do jedinečného príbehu Chlapec bez mena:
Bez slova sme kráčali s mamou vedľa seba, priamo cez polia sme zamierili k blízkemu lesíku. Pod nohami nám šuchotala tráva a čerstvo napadané lístie. Kráčali sme mlčky, mama zvierala v rukách mapku a počmáraný papier, občas sa do nich pozrela a potom sa so strachom poobzerala okolo seba. Vystrašene som sa rozhliadol a ani mamin váhavý krok mi nedodával istotu. Chytil som ju za ruku, no nestisla mi prsty. Dlaň mala mokrú a prsty chabo ovisnuté. No ja som sa jej aj tak držal. Kráčali sme asi hodinu, pod nohami nám šuchotali listy a praskali konáriky. Na október bolo ešte pomerne teplo a les krásne voňal. Lístím a vlhkou zeminou. Keby sme neboli na tomto území ilegálne, bol by to krásny výlet. No strach nám nedovoľoval vychutnať si krásne farby, vône a zvuky. Neustále sme sa obzerali. Každý neznámy zvuk,
každé zapraskanie konárika spôsobilo, že sa nám rozbúchalo srdce a zrýchlil dych. Cítil som, ako sa mame potí dlaň a ako jej občas pri hlasnejšom zvuku myklo celým telom.
„Stojte!“ začuli sme zrazu. Obaja sme zostali ako skamenení. Mama pustila moju ruku a pomaly zdvihla tie svoje nad hlavu. Ja som len mlčky stál vedľa nej a ruky som mal spustené. Nevedeli sme, kto na nás zavolal, prišlo to spoza nášho chrbta. Neotočil som sa a ani mama nie. Podľa praskajúcich konárikov sme vedeli, že kroky prichádzali spoza nás.
„Otočte sa!“ zaznel príkaz. Pomaly sme sa otočili a pred sebou sme uvideli muža v žandárskej uniforme. Videl som, ako sa mame roztriasli nohy. „Kam idete?“ spýtal sa žandár prísnym hlasom. Mama zaváhala, napokon skoro nečujne zašepkala: „Do Budapešti.“
Muž si povzdychol. „Peši?“ spýtal sa. Mama prikývla. „Prečo nejdete vlakom?“
„Nemáme peniaze,“ odvetila mama pohotovo. Rozmýšľal som, či mala túto odpoveď pripravenú, alebo jej napadla spontánne. Muž si nás prezeral a videl som, že nám neverí. Boli sme oblečení jednoducho a mali sme len dva malé batohy, ale bolo vidieť, že nie sme žiadni otrhanci ani úplná bedač. Nevyzerali sme, že by sme si nemohli dovoliť cestu vlakom aspoň v tretej triede. Bolo mu jasné, že za tým musí byť jedine to, že nemáme v poriadku doklady.
„Kde máš muža?“ neprestával nás spovedať žandár.
„Zomrel,“ odpovedala tentoraz pravdivo, aj keď nevysvetľovala dôvody jeho smrti. „A my ideme za mojou rodinou do Budapešti.“ Žandár prikývol. Zdalo sa, že osud vdovy v ňom vzbudil súcit.
„Pustím vás,“ povedal napokon a ja som počul, ako mame od úľavy vyšiel z pľúc hlboký výdych. „Ďakujem,“ zaševelila. Muž prikývol.
„Buďte radi, že ste sa nestretli s gardistami,“ povedal. „Tí by nemali s vami žiadne zľutovanie. Zbili by vás a vôbec by ich nezaujímalo, že majú pred sebou ženu a dieťa. Židia sú pre nich menej ako psy.“ Počul som, ako mama preglgla. Žandár nebol evidentne hlúpy, bolo mu jasné, prečo utekáme. No bol zároveň aj súcitný, pretože sa rozhodol riskovať a nechať nás ísť aj napriek tomu, že za to mohol byť veľmi prísne potrestaný. „Asi po päťsto metroch narazíte na úzku cestičku. Držte
sa jej, ale nechoďte po nej, kráčajte rovnobežne s ňou lesom. Dávajte si pozor na maďarské pohraničné stráže, rovno strieľajú. A neutekajte! Radšej zastaňte, možno budete mať šťastie... Ako so mnou...“ neusmial sa, len na nás súcitne pozrel. „A teraz už choďte! Veľa šťastia,“ dodal. „Ďakujem,“ zopakovala mama, chytila ma za ruku a pomaly sme sa vybrali smerom, ktorý nám ukázal. Mama sa neobzrela, no mne to nedalo. Keď som sa otočil, videl som, že žandár tam stojí a pozerá na nás. Kývol mi. „David, poď!“ potiahla ma mama nervózne za ruku. Vykročil som, no aj tak som stihol medzitým priateľskému žandárovi zamávať. Tak, aby to mama nevidela.

Súťažná otázka: Z akého mesta pochádza hlavný hrdina?
Správna odpoveď: Z Bratislavy

Knihu vyhráva Gabriela Ligasová zo Žiliny

Srdečne blahoželáme!