DENNÍK RELAX - Leto bez vody

Leto bez vody

Vtom mi to dôjde. Vrátiť sa týždeň pred začiatkom školského roka znamená, že mi ujde celé leto. Znamená to, že zmeškám festival, poslednú šancu stráviť celé tri dni s najbližšími priateľmi. Kým sa vrátim domov, aby som dokončila posledný ročník strednej, bude už polovica mojich kamarátov mimo mesta...

Leto bez vody je príbeh o tom, že občas nájdeme lásku na úplne nečakaných miestach. Príbeh o Anise, ktorá prinesie obrovskú obeť pre svoju rodinu, oželie celé leto, priateľov, zábavu, aby sa venovala blízkym. Pohodové letné čítanie, ktorému nechýba romantika, láska, komplikované vzťahy a zábava.

Anise plánuje stráviť každú minútu letných prázdnin so svojimi priateľmi: surfovaním, pojedaním dobrôt na pláži a posedávaním pri ohni až do úsvitu.

Ale po vážnej autonehode, pri ktorej si jej teta, ovdovelá matka troch detí, zlomí obidve nohy, je Anise po prvý raz nútená rozlúčiť sa so Santa Cruz, oceánom, priateľmi a dokonca aj so svojím sľubne sa začínajúcim vzťahom a odletieť do Nebrasky. Život v stredozemí však nie je jednoduchý. Anise sa celé dni stará o svojich mladších bratrancov a sesternicu v maminom rodnom dome. Anisina  mama od svojej dcéry a manžela odišla už dávno, sebecky uprednostnila vlastné záujmy pred rodinným životom, no opakovane sa vracia ako víchor na pár týždňov, len aby potom opäť bez rozlúčky zmizla na celé mesiace, ba aj roky.

Všetko sa skomplikuje, keď Anise stretne Lincolna, charizmatického skejtbordistu s jednou rukou. Ten vášnivú surfistku nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom a na pleciach nesie bremeno starostlivosti o svojich bratrancov a sesternicu, odcudzí sa svojim kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Vypočujte si AUDIO úryvok. 

Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

 

 



Začítajte sa do novinky

Leto bez vody:

Unáša ma Tichý oceán.

Sedím na svojej doske, okolo mňa špliecha chladná voda a popritom sledujem surfistov, ktorí naháňajú malé vlny pri pobreží – majú jeden alebo jeden a pol metra, zvezú sa na nich len krátku vzdialenosť, pretože tie vlny sa čoskoro zmenia na penu.
Ja čakám na niečo lepšie.
Slnko mi praží na kúsok kože na krku medzi neoprénovou kombinézou a vlasmi. Jemná pokožka ma páli, ale ani sa nepohnem. Nad hlavou mi krúžia čajky a snažia sa prehlušiť šplechot vĺn. Strmhlav sa rútia k hladine, potom opäť prudko vzlietnu nahor so zobákmi plnými morských rias a drobných rýb.
A potom to príde – zbadám, ako sa z diaľky približuje, ide priamo ku mne. Rýchlo sa pozriem na zelenomodrú vodu a sledujem, ako sa vytvára vlna. Nemá meter ani dva. Nie, je oveľa vyššia. Prstami si ťukám po stehnách, nakláňam sa dopredu a hryziem si pery popraskané od slnka.
Zatiaľ čo voda stúpa čoraz vyššie, moje telo zaplavuje dychtivá túžba. V Santa Cruz bývajú len malé vlnky, zriedkakedy natrafíte na takú, čo vám siaha vyše hlavy. Pokiaľ ide o mňa, tak by som brala akúkoľvek, ak je vyššia než stopäťdesiat centimetrov. No vlna, čo sa ku mne valí, čo sa ku mne rúti s nespútaným odhodlaním, vyzerá, že má takmer tri metre. To by znamenalo, že ide o najvyššiu vlnu môjho života.
Viem, že by som mala mať strach – mala by som sa báť, že ma rozbúrené more stiahne na dno, že stratím kontrolu nad surfom a rozbijem si hlavu o jeho ostré hrany –, ale ja cítim len ohromný adrenalín. To je ona. Moja vysnívaná vlna.
Vlna sa divoko valí vpred. Sedela som, no teraz už ležím na bruchu a pritláčam sa k doske. Rukou skúsenej plavkyne sa presúvam vpravo, aby som dosku otočila čelom k pobrežiu. Nasledujú dva krátke nádychy a potom jeden hlboký, ide o rituál, ktorý ma sprevádza od detstva. A potom – keď sa už nič iné nedá robiť – sa za mojím chrbtom objaví vlna. Vyskočím na dosku. Studené kvapôčky sú všade, pohlcujú ma a zároveň mi dodávajú silu. Kĺžem sa po vlne – po krásnej a desivo veľkej vlne, ktorá sa mi krúti nad hlavou tak, že stojím rovnobežne so stenou valiacej sa vody. Predná časť mojej dosky má len sekundový náskok pred bodom, kde sa vlna láme.
Zrazu zaváham. Vodná stena sa zmení na vodnú kupolu, ktorá ma obklopuje zo všetkých strán, a nasleduje najnebezpečnejší možný scenár – spanikárim.
Vlne by som sa mala poddať, ponoriť sa a počkať, kým sa mi prevalí ponad hlavu. No namiesto toho sa pokúšam pokračovať, čo je prakticky nemožné, keď sa do človeka oprú tri metre vody. Cítim silu, ktorá do mňa vráža, ponáram sa hlboko pod hladinu, som bez kyslíka a strácam poňatie o tom, či som dole hlavou. Vírim sa ako bezmocný planktón. Moja doska sa prevráti a silno ma udrie do boku. Inštinktívne lapám po dychu a do hrdla sa mi naženie slaná voda. Páli ma.
Vzduch, vzduch, vzduch.
Driapem sa späť na sčerenú hladinu, lapám po dychu a zápasím so surfom, ktorý mi má byť oporou. Srdce mi tlčie ako zvon, bolí ma bok a morská voda mi upcháva uši. A kdesi v diaľke moja vysnívaná vlna prudko stúpa k pobrežiu, no tentoraz bezo mňa.

Rezignovane priplávam na breh. Pozdraví ma Eric. Kučeravé blond vlasy mu uhládza čelenka, takže v jeho očiach zreteľne vidím, ako sa na mne baví. „Doriti, Anise.“ Potľapká ma po chrbte. „Bohovská jazda.“
„Sklapni.“ Zdvihnem surf a zapichnem ho do piesku. „Ako keby sa to tebe nestalo už miliónkrát.“ Rozopnem si neoprén a stiahnem si ho z pliec, až mi ovisne okolo pása.
„To bol predsa kompliment, zlato. Nemusíš sa preto hanbiť za svoje bikiny.“ Zaškerí sa na mňa, čím ma ešte viac rozčertí. „Ale vážne... Upokoj sa. Táto trojmetrová vlna ti predsa nepokazí reputáciu najúžasnejšej surfistky na svete.“

Nepodlizuje sa. Naozaj som úžasná surfistka, najlepšia spomedzi našich priateľov – je nás asi desať a stretávame sa celé leto na nízkych aj vysokých vlnách. „Viem,“ odpoviem napokon. „Ale aj tak je to hrozné. Taká dobrá vlna a takmer som ju mala v hrsti!“ Otočím sa na päte a potom sa opäť letmo pozriem na impozantnú vlnu. „Idem znovu.“
Načiahnem sa za doskou, keď ma Eric chytí za plece. „Nie, nejdeš,“ povie. „Ostatným sme sľúbili, že sa s nimi stretneme na obed v Shaku, a už takmer hodinu meškáme.“
Jeho dlaň ma hreje na holej pokožke a mám čo robiť, aby som sa tomu dotyku nepoddala – toto je Eric, poznáme sa už sedemnásť rokov; je to chalan, s ktorým sme sa ako batoľatá spoločne kúpali, keď ma jeho mama cez noc strážila; šialený tínedžer, ktorý si spravil minisurf z mojich tampónov, keď som po prvý raz dostala menštruáciu, a skúšal, či dokáže plávať; osoba, ktorá strávila nespočetné množstvo daždivých popoludní na mojom gauči v pyžame a s ktorou sme zároveň sledovali v telke súťaže surfistov a napchávali sa nezdravou stravou z rýchleho občerstvenia.
Toto je Eric – môj v súčasnosti nezadaný a nespravodlivo atraktívny kamarát s tehličkami na bruchu, ktoré sa ligocú ako z bilbordu s reklamou na značkové oblečenie.
„Fajn.“ So sebazaprením sa odtiahnem. „Poďme sa teda najesť.“
Neznášam, keď musím od vody odísť namrzená, najmä keď mi oceán ponúka také nádherné vlny. Môj zlozvyk je, že púšťam priateľov k vode kvôli surfovaniu.
S Ericom si vezmeme dosky a zamierime na pláž do podniku Shak, ktorý sa v skutočnosti volá Surf Shak Suzie a Sala, ale všetci miestni (a aj každoroční turisti, ktorí sa považujú za miestnych) sa prikláňajú ku kratšej verzii.
Cestou sledujem spenenú vodu na brehu a potom si všimnem, ako sa na slnku niečo zaleskne. Zvýsknem a padnem na kolená. Hrabem sa v piesku.
„Čo je?“ opýta sa Eric.
„Vidím ju!“ No nakoniec z piesku vyhrabem len kus fľaše od piva. „Smola.“ Zodvihnem ho, aby som ho neskôr mohla vyhodiť. Uvažujem, či ide o pozostatok nedávnej vatry, alebo ho vyplavila vlna. Spolu s Ericom zbierame morské guľôčky – hladké, farebné, guľky zo skla, ktoré chrlí oceán. No sú také zriedkavé, že zvyčajne nájdeme len jednu za rok. Máme taký zvyk či tradíciu – keď jeden z nás nájde morskú guľôčku, daruje je tomu druhému.
„Smola,“ povie Eric.
„Hej, a poriadna,“ súhlasím.
Pokračujeme naprieč plážou až podniku Shak, na ktorom nás vítajú povedomé nazeleno natreté rolety a niekoľko drevených lavičiek a slnečníkov, čo sú upevnené v piesku. Väčšina ľudí, čo sem prišli na obed, je už fuč, ale naši priatelia sú stále pri stole, napchávajú sa hotdogmi, ananásom a pikantnej omáčke, rybím tacos pokropeným wasabi a octovým nálevom a mojím obľúbeným ovocným šalátom z melóna a papáje zmiešaným s červenou paprikou a cukrom.
„Čau, ľudia,“ ozve sa Tess. Pochádza zo Samoy, a hoci je ešte len začiatok leta, je opálenejšia než zvyčajne. V jednej ruke drží vegetariánsky sendvič a v druhej jahodový koktail daiquiri. Odprisahala by som, že nie je nealko. Je zrejmé, že pitie počas letných dní sa považuje za bežné a nie je znakom raného alkoholizmu. „Aké bolo... surfovanie?“
„Fajn,“ odpoviem a potom na ňu vrhnem pohľad, ktorý by jej mal, aspoň dúfam, tlmočiť nasledovné: Mám ťa rada, ale radšej sklapni.
Tess je moja najlepšia kamoška. Sme spriaznené duše už od detstva. Nanešťastie som spravila chybu a povedala som jej, že často myslím na Erica (alebo presnejšie na Ericove dokonalé ramená, keď sa snaží chytiť vlnu) ako na niekoho, kto by mohol byť viac než len priateľom, najmä odvtedy, ako sa pred pár týždňami rozišiel so svojím dievčaťom.
„Anise vystriehla vlnu, čo mala takmer tri metre, a skoro ju položila,“ zahlási Eric.
Od stola sa ozve vlna spojení ako „to nie je možné“ či „no dokelu“. A ja si len prekrížim ruky cez prsia a zízam na Erica. „Vážne?“ opýtam sa. „Musel si im to vytárať?“
„Ale no.“ Chytí ma okolo pliec a pritiahne si ma k sebe, aby ma objal. A ja už len uvažujem, ako je, dočerta, možné, že vonia ako mäta, hoci sa päť hodín máčal v mori. „Cítime sa lepšie, keď vieme, že nie si neomylná. A, okrem iného, mala by si byť pyšná, a nie sa hanbiť.“
„Môžeš to podrobnejšie vysvetliť?“ opýta sa Marie. Sme kamošky, odkedy sme si obe v prvej triede priniesli do školy dosku na surfovanie, aby sme spolužiakom ukázali, ako sa na nej jazdí. Drží sa za ruku svojej priateľky Cassie, ktorej výšku kompenzuje asi najpôsobivejšie vyšportovaná postava na západnom pobreží. Bude sa jej hodiť, keď na konci leta zamieri do prípravného tábora pre budúcich námorníkov.
„Nie, nemôžem,“ odvrknem. Viem, že hovorím ako krava. Viem, že by som sa mala smiať spolu s ostatnými, tváriť sa, že vlastne o nič nešlo. Lenže surfovanie je jedinou vecou na tomto svete, v ktorej som dobrá. Naozaj dobrá. Navyše ho milujem. Takže vždy keď pokašlem nejakú jazdu, naštve ma to ako hádka s niekým, na kom vám záleží. Tá vás zasiahne viac než hádka s neznámym.
„Dobre, dobre, decká,“ povie Tess. „Vlastne musíme prebrať niečo dôležité.“
„Naozaj?“ opýtam sa.
„Och, áno. Surf Break.“
Pri stole to zašumí. „No to áno, dočerta!“
Moja reakcia je asi najsilnejšia, pretože Surf Break je naozaj úžasný. Je to festival, ktorý sa koná vždy na konci leta. Vlastne ide o obrovský trojdňový večierok, ktorý sa odohráva priamo za naším chrbtom. Profesionálni surfisti prichádzajú v húfoch, aby predviedli svoje kúsky, miestne kapely a zopár hudobných hviezd zahrá na dočasných pódiách, ktoré postavia na pláži, a celú oblasť zaplnia desiatky stánkov s jedlom. A to už ani netreba spomínať tisícky opitých a opálených návštevníkov festivalu.
S priateľmi naň chodievam už od čias, keď sme sa po pláži batolili v oranžových rukávnikoch na plávanie. A hneď ako sme boli dosť starí na to, aby sme mohli rodičov pustiť k vode, stal sa pre nás festival oveľa zaujímavejším.
„V poriadku,“ pokračuje Tess. Z obrovskej plážovej tašky so žltými pásikmi vytiahne dotrhaný zápisník. Odkedy ju opaľovanie baví viac než surfovanie, vždy si na pláž balí kopu vecí: romány, skicár, farbičky a ešte oveľa viac. „Čaká nás jeden obrovský víkendový žúr, takže to musíme naplánovať. Prvou vecou zo zoznamu je: Kto si vezme na starosť vatru?“
„Ja,“ ponúknem sa.
„Naozaj?“ Tess nadvihne obočie. Väčšinou som totiž počas Surf Breaku bez záväzkov, nechávam si dostatok času pre seba, aby som mohla sledovať triky, naučiť sa nové ťahy sledovaním profesionálov aj amatérov. Lenže väčšina mojich kamošov odchádza koncom leta na univerzitu, rozpŕchnu sa po celej krajine, hoci v prípade Cassie nejde ani tak o odchod ako o narukovanie, takže toto bude náš posledný spoločný Surf Break. Nedám si z neho ujsť ani len minútu.
Prikývnem. „Naozaj.“
„Super.“ Svoj nápoj nakloní mojím smerom, odpije si z neho a potom si do zápisníka poznačí moje meno. Vzápätí sa pustí do ďalších bodov smiešne dlhého zoznamu.
Po niekoľkých minútach štuchnem Erica do pleca. „Vrátime sa na more?“
Ešte sme nejedli, ale mám so sebou zopár tyčiniek, ktoré nám dodajú energiu na niekoľko hodín. Nech už mám Tess akokoľvek rada, predstava surfovania s Ericom je pre mňa ďaleko atraktívnejšia než počúvanie o neodškriepiteľných výhodách veľkých penových cukríkov v porovnaní s klasickými.
Aj Eric do mňa štuchne s hravým úsmevom. „Ak na tom trváš...“
„To si píš.“
Pri odchode z podniku s plánom vrátiť sa k surfovaniu sa mi rukou obtrie o moju.
Tentoraz sa však neodtiahnem.

O šesť hodín si už vykračujem po drevenom chodníku, čo vedie k nášmu domu. Pod pazuchou nesiem surf, ťažký od mokrého piesku, ale takáto záťaž je dobrá, ide o únavu, ktorá mi vraví, že moje svaly rastú, takže tento rok budem schopná plávať dlhšie a lepšie než kedykoľvek predtým. Slnko už takmer zapadlo a horizont nad Santa Cruz je oranžovočervený s jemným náznakom fialovej. Na vlnách sa odrážajú posledné lúče a oceán tak pripomína obrovský džbán ružovej limonády.

 

Milan Buno, literárny publicista