Živá voda

V našich životoch sa vyskytnú okamžiky, ktoré nás sprevádzajú navždy. Som človek, ktorý verí v dobro a silu prírody.

Moja mamička bola vždy vitálny a veselý človek. Bola dlhoročnou darkyňou krvi a jej „ nulka“ zachránila viacero životov.

Všetkých vnúčikov babička Lidka milovala a snažila sa im poskytnúť nielen azyl, hlavne cez prázdniny, ale našli u nej otvorené srdce, keď ich trápil nejaký žiaľ.

Mamička sa vedela vcítit do detskej dušičky, pohladkať ju a naviesť na tú správnu cestu. Častokrát brávala vnukov do lesa, poznávali rastlinky, huby, chodievali sa kúpať do riečky Kysuce. Také „šípky“ skákať do vody nevedel nik iný v šírom okolí. Však boli deťúrence na babku náležite pyšné. Keď sa niekto opýtal, kto že je tá znamenitá plavkyňa, hrdo sa ozvali: To je naša babka a tá je najlepšia. Po šantení vo vode si všetci sadli na deku a nastala chvíľa pre príbeh alebo rozprávku.

Mamička prežila ako malé dieťa vojnu a mala výnimočný talent rozprávať prežité udalosti, ale aj tie, čo si prečítala alebo počula. Sama si pamatám, že jej rozprávky som si vždy predstavovala a vedela som presne jako vyzerala Zlatovláska a aj trojhlavý šarkan.

Veľkou pýchou mamy bola kvetinová záhradka. Kvietie z blízkych i ďalekých končín krášlilo okolie domu, skalka mala plno nových prírastkov, ktoré jej priniesli početní priatelia a známi. Vymieňala si kvetinky, tešila sa z toho, ako sa im krásne darí.

Prvé čo ma vždy pri príchode do rodného domu privítalo, bola ich omamná vôňa. Jedna z maminých priateliek jej raz povedala: "Ty, raz, keď príde Tvoja chvíľa a odídeš z tohoto sveta, budeš veru opatrovať kvetinky v nebeskej záhrade."

Keby len vedela, ako blizučko k tomu bolo………

Z čista jasna mamička ochorela, začala blednúť a chradnúť a behať po lekároch. Koncom roka sa chystala na náročnú operáciu. Všetci sme jej držali palce a hneď po zákroku sme za ňou boli v nemocnici. Ja som jej sľúbila, že až príde domov z nemocnice, prinesiem jej z hôr zázračnú liečivú vodu. Zabudla som, že je január, popršalo a potom znova mrzlo. Hora, kde voda vyviera, bola celá z ľadu. Častokrát som počula o zázračnej vode na Živčákovej neďaleko Turzovky. Hovorí sa tomuto miestu slovenské Lurdy. Na tomto mieste sa zjavila Panna Mária hájnikovi Lašutovi a tu vytryskol prameň vody. Nielen starousadlíkom, ale aj chorým z blízka i ďaleka prinášala voda zdravie a silu….

Vtedy ma na ceste za liečivou vodou sprevádzal 16- ročný syn. Mala som veľké problémy vyškriabať sa nahor. Snáď stokrát som spadla a opäť vstala. Veď som to sľúbila mamičke. Syn ma odrádzal, nech sa veru vrátime, že to so mnou nedopadne dobre a že sa ešte dokaličím.

Nevzdala som to a došla až na vrchol hory, kde sme do fľiaš nabrali vodu a vybrali sa na cestu nadol. Tá bola ešte horšia ako výstup. Nohy aj ruky som mala dotlčené a posledný pád na chrbát mi takmer vyrazil dych.

Mame som vodu priviezla a potešila ma iskrička v jej oku a slová: "Neboj sa, opäť bude dobre!"

Doma som sa naložila do vane, a potom som si chcela obhliadnuť všetky modriny a škiabance, ktoré som na ceste za vodou utŕžila. Kde nič, tu nič, ani známka zranenia ani fliačik. Naviac som sa cítila odpočinutá a plná sily!

Mamička podstúpila ožiarovanie aj chemoterapiu, vozila som jej čaje, vitamíny, pokiaľ bola doma, išla som jej pomôcť so záhradou a domom. Pomáhali aj brat so sestrou a spolu s vnukmi sme ju aj v nemocnici navštevovali. Stále sme dúfali, vyzeralo to veľmi nádejne. Pre vodu som jej zašla ešte na jar, to už bolo pekne. V lete oslávila mama 62. narodeniny. Stále niečo musela robiť, zavárala, varila. Stále sme jej opakovali, šetri sa…. Hneď po narodeninách sa jej stav veľmi zhoršil. Museli ju odviezť do nemocnice, prestala hovoriť, z postele nevstala.

Posledné dni strávila doma, kde sa o ňu staral otec a brat. Ležala pod otvoreným oknom do jej záhradky. Stihla sa rozlúčiť so všetkými svojimi blízkými.

Možno aj zázračná liečivá voda spôsobila, že s nami mamička zostala skoro rok.

Stále na ňu vzpomíname, na jej láskavé a dobré srdce, upracované mozoľnaté ruky, na dobrú dušu, ktorá patrila všetkým.

Keď zomrela, bola som sa s ňou rozlúčiť, vyplakať bolesť vo svojom vnútri. Tak veľmi sme jej priali, aby boj s ťažkou chorobou vyhrala….

Rozlúčila som sa za ňu aj s kvetinkami v záhradke, pohladkala ich a povedala im, že ich opatrovateľka a ošetrovateľka už nikdy nepríde. Verím, že sa v rajskej záhrade stará o nebeské kvietky.

Mamičku sme pochovali a otec čakal rok, aby hrob sadol. Zatiaľ bol na hrobe len drevený kríž. Potom objednal krásny pomník. Hneď sa nám zdal dosť slabo prichytený na dosku.

Po dvoch mesiacoch niekdo náhrobok odlomil a ukradol. Keď nám otec volal, bola som v šoku. Ako mohol niekto niečo takého urobiť. Okradnúť mŕtveho, ktorý sa nemôže brániť. Naviac človeka, ktorý toho pre iných toľko urobil! Prvý raz od pohrebu som videla otca plakať. Dodnes si myslíme, že ten, čo to urobil, musel byť potrestaný „ zhora“, keď ho už svetská spravodlivosť nevypátrala. Božie mlyny melú pomaly…

Po ďalších dvoch rokoch som sa dozvedela, kto mohol byť páchateľom a že práve jeho rodinu postihla veľká tragédia. Možno to bola náhoda, ktovie…..

Od smrti mamičky ubieha jedenástý rok. Aká by byla pyšná na svojich vnukov, vyštudovali, úspešne si vedú v živote. Zostal v nich kúštičok babkinho srdca, pomôžu potrebnému v núdzi, radujú sa z maličkostí a majú zmysel pre humor.

Keď im zostane chvíľa, zájdu na cintorín a tam rozjímajú nad životom a babičke zveria svoje úspechy aj prehry.

Jarka