Zbohom neznamená navždy

Prechádzali sme sa spolu takmer každý deň. Nikdy sme sa nedohodli na presnom čase ani mieste, a tak sme mohli stále cítiť to, čo prvýkrát. Naše stretnutie bolo náhodné a nikdy neplánované. Bežný deň sa však pre mňa stal neobyčajným. Chcel odo mňa vedieť len čas a ani sme netušili, že práve ten sa stane jediným svedkom našich stretnutí. Takmer nik o nich nevedel. Obyčajné rozhovory s ním dávali môjmu životu zmysel. Neraz videl, ako mi po líci stekajú horúce kvapky, ktoré sa postupne v jeho spoločnosti menili na iskričky nádeje, až zmizli úplne. Bol zázrak v podobe priateľa. Prišiel však jeden okamih, ktorý zmenil všetko. Jeden okamih nepozornosti.. ani neviem koho. Znovu sme sa mali stretnúť. Videla som tmavú postavu na druhej strane priechodu. Nevidela som mu do tváre, ale cítila, že je to on. Tá postava sa na mňa pozerala a chcela prísť ku mne, keď zrazu som iba videla, ako sa stráca v silných svetlách. Auto nezastavilo. Odišlo len tak, bez ľudského svedomia. Bolo to prvýkrát, keď som dúfala, že nepríde, že to jednoducho nebol on. Ale moje pocity neklamali. Bol to on. Nestihol mi ani nič povedať. Už oči neotvoril. Odišiel bez rozlúčky. Stačilo, aby na pár sekúnd ešte otvoril ústa. Jeho tep v mojom objatí pomaly slabol, ale on sa neozval.

Prišiel deň, o ktorom sa mi nikdy nesnívalo. Neverila som, že toto je koniec. To nemohol byť koniec. Na mieste jeho večného odpočinku som mu musela pri poslednej rozlúčke povedať zbohom. Boli tam toľkí ľudia, ani jedného som nikdy nevidela, no o mnohých z nich som vedela viac, ako tušili. Prišla tam ku mne jedna osoba. Z jeho popisu som usúdila, že to bude jeho sestra. Bola jediná, komu o mne povedal. Vraj dúfala, že tam budem a niečo mi podávala do rúk. Nechápala som, no vzala som si to. V tom návale smútku som na to veľmi rýchlo zabudla. Otvorila som to až po príchode domov. Bol to jeho denník. Hneď som začala čítať. Toľko veselých historiek zo svojho života mi ešte nestihol prezradiť. Zarážal ma však záver každého jeho zápisku. Čakala by som ahoj denníček, alebo niečo podobné. On sa však lúčil slovom „zbohom“. Takto sa lúčil aj so mnou, ale ja som tomu nikdy nerozumela. Vždy som si myslela, že chce zvýrazniť neistotu ďalšieho stretnutia. Ja som mu to slovo nechcela povedať nikdy. Nikdy som sa s ním nechcela rozlúčiť natrvalo. Nerozumela som prečo však tiež takáto rozlúčka s denníkom?

Prešlo desať rokov, kým som sa odvážila opäť prísť na miesto, kde mal odpočívať v pokoji. Miesto odpočinku bolo udržiavané. Prvýkrát som videla jeho meno vyryté do kameňa. Cez slzy som čítala dátumy, ktoré potvrdzovali jeho smrť. Hneď som sa odvrátila a chcela odísť, no niečo ma donútilo obzrieť sa. Bol to okamih, po ktorom som túžila. Určite to chcel on, aby som sa otočila, a aby som dostala odpoveď na otázku, ktorá ma sprevádzala každý deň. Prečo zbohom? Do kameňa vyryté: „Zbohom neznamená navždy!“ mi pomohlo pochopiť, že tieto slová boli túžbou po ďalšom stretnutí.

 

Petra Ihnačáková