Vianočný príbeh z panelákového bytu

Vianočný príbeh z panelákového bytu

 

Bolo to vianočné obdobie so všetkým, čo k nemu patrí. Začínal sa advent a moji rodičia opäť svojimi rafinovanými otázkami skúmali, čo si my, ich ratolesti, prajeme dostať pod vianočný stromček. Môj brat, ešte rafinovanejší „prezisťovač“ vianočných túžob, nenápadne sondoval, čo by ma asi tak potešilo. Predsa len, jediná sestra musí chtiac, či nechtiac dostať najlepšie darčeky od svojho najlepšieho brata.
Ako každý rok, aj tentokrát ma naťahoval: „Mám pre teba dvadsaťštyri, nie, dvadsaťpäť darčekov!“
Ja som už bola zúfalá, pretože počas každých Vianoc som sa cítila jeho dlžníčkou. Moje darčeky, aj keď som mu ich dávala z rovnakej súrodeneckej lásky ako on mne, nikdy nedosahovali úroveň tých jeho. Väčšinou to dopadlo tak, že ja som bola nešťastná z toho, že som mu nedala rovnakou mierou ako on mne.
 
Tento rok bol však výnimočný. Konečne sme boli všetci pri sviatočnom stole. Otec nemusel ísť do práce ako po iné roky, kedy mu vyšla služba a my sme absolvovali štedrú večeru na pravý obed, lebo hneď po nej musel utekať, aby zachraňoval svet. Tieto Vianoce boli iné. Nikde sme sa neponáhľali, kapor veselo praskal, šalát sme ako obvykle presolili a moja mama bola tradične nervózna, pretože chcela mať všetko tip-top bez akejkoľvek smietky na zemi a prachu na poličkách.
 
Keď už bolo všetko nachystané tak, ako tradícia našich predkov káže, zasadli sme sa štedrovečerný stôl, ktorý sa prehýbal od jedla. Na úvod sme prekrojili jabĺčko, podľa jeho jadierok sme skonštatovali, že čo sa týka zdravia to nebude ktoviečo a hlava rodiny dala všetkým medový krížik na čelo. Hneď potom, ako sa mi podarilo odlepiť ofinu od čela už všade navôkol zavládla práva vianočná atmosféra a všetci sme mali vyštípané ústa od sviatočnej kapusnice. Po nej nasledoval šalát, ktorý ako zázrakom pohltil soľ z predchádzajúceho dňa. Poprekladali sme to koláčikmi, ovocím a hranicu slušného prejedenia sme už dosiahli.
 
Prišiel okamih, počas ktorého sme sa presunuli k dverám obývačky. Aj napriek nášmu veku stredoškolskej mládeže sme poslušne naladili hlasivky a kolektívne spustili koledu. Už si presne nepamätám, ktorá to bola, dôležité je, že nám otvorila dvere k vianočným pokladom. Vrhli sme sa na vianočné darčeky ako supy na svoju bezvládnu obeť. Ponad nás lietali kúsky papierov, ktoré naša mamka starostlivo vkladala do najväčšieho obalu. Otec, ako vždy vybral darček určený pre svoju celoživotnú lásku. S hrdosťou sebe vlastnou a s prianím požehnaných sviatkov jej podal balíček. Mama so zvedavosťou otvorila nenápadný balíček. Čo v ňom bolo ju naozaj prekvapilo. Ocino jej totiž daroval reťaz, teda konkrétne to bol retiazkový opasok. Evidentne vychádzal z idealizovanej predstavy o mierach svojej žienky, pretože opasok obišiel len do polovice maminho pásu.
 
„Tak si ho dáš na krk!“ odvrkol namrzene otec.
Ja som sa konečne prebojovala k môjmu balíčku od brata. Aké však bolo moje veľké prekvapenie, keď som ho konečne otvorila? Brat mal pravdu. Naozaj v ňom bolo presne dvadsaťpäť kúskov- farebných perloviek na vyšívanie.
 
KM