Vianočný príbeh 3. časť

 

Cestou zo škôlky Romanko natešene nadskakuje po ľadovom chodníku.
Mami, mami, šmýkaj sa so mnou“- natešene vykrikuje. Simona neodolá, chytí sa so synom za ruky a spolu sa šmýkajú až domov. Keď rozosmiata otvára dvere, zarazí sa.
Celý dom vonia po zamiakových plackách. Andrej prišiel domov pred ňou, čo sa stáva málokedy a kuchtí svoje obľúbené jedlo. V kanvici sa parí teplý čaj a on sa svižne zvŕta po kuchyni.
No vitajte, rodinka!“- hlučne ich pozdraví a gentlemansky pomôže Simone z vetrovky.
Oci, oci, to je super, že si doma, budeme sa hrať na amerických vojakov?“ natešene vykrikuje Romanko a skáče od nadšenia po chodbe ako kozliatko.
Samozrejme, že sa budeme hrať na vojakov, ale najprv si ako správny chlap umy pred jedlom ruky“- s úsmevom odpovie Andrej a žmurkne na manželku.
Všetci si sadnú k stolu a napchávajú sa  plackami. Andrej rozpráva s plnými ústami, aký bol deň v nemocnici a Romanko ho prekrikuje a rozpráva o tom, čo kreslili v škôlke.
O chvíľu sa premiestni Andrej so synom do detskej izby a spoza zavretých dverí sa ozýva krik a buchot - hrajú sa na spomínaných vojakov. Simone neostáva nič iné, ako umyť riad. Potom vyjde schodiskom hore a rozhodne sa, že povešia prádlo. Keď prechádza cez Andrejovu pracovňu, padne jej zrak na jeho pracovný stôl. Vtedy jej napadne, že by mu mala povedať o tých dvoch kĺúčikoch. Ako však blúdi po jeho stole očami, nevidí ich tam. Vojde teda do kúpeľne a obratne vyberá prádlo z práčky. Potom ho vyvesí na sušiak. "Vonku mrzne, neusušilo by sa ani za týždeň“-pomyslí si. Keď sa vráti naspäť do kuchyne, počuje známy buchot a krik, ozývajúci sa z detskej izby. Otvára dvere.
Naprostred izby je postavený veľký bunker z deky a jej chlapi z neho strieľajú na pomyselného nepriateľa. Simona bola vždy proti akýmkoľvek hrám na vojnu, na vojakov, nemala rada násilie. Nemala rada, ani keď sa Romanko hral s pištoľou. Andrej ju ukľudňoval, že to robia všetci chlapci. Prečo by mal byť Romanko iný ako jeho rovesníci? Videla, že chlapi sa hrajú veselo ďalej, rozhodla sa, že navštívi rodičov. Keď prechádzala cez ulicu, bol už podvečer a začínalo poriadne mrznúť. Mama piekla vanilkové rožky a všade bola voňa vanilky a pokoja.
Otec pozeral skoré správy a na stole mal noviny.
Prišla si moja?“- privítal ju s úsmevom . „To je fajn, nemám si s kým dať varené vínko“, povedal a pobral sa do kuchyne. Bola rada, že ich má ešte oboch. Stále mala akýsi pocit zázemia a bezpečia, pocit, že sú tu pre ňu a ona pre nich, aj keď má svoju rodinu. Mama jej s hrdosťou ukázala krabice, v ktorých trónili medovníčky, linecké pečivo a medvedie labky. V druhej boli šuhajdy a strojčekové pečivo. Mama bola stará škola, na Vianoce muselo byť všetkého dosť. Simona piekla tiež, ale aj keď jej výtvory Andrejovi veľmi chutili, jej samotnej sa zdalo, že maminým sa nevyrovnajú.
Po druhom pohári vareného vína sa pristihla, že jej vŕtajú v hlave tie dva kľúčiky. „Čudné, musím sa na ne Andreja opýtať“-pomyslela si. Keď vyšla z rodičovského domu, obzrela sa a zakývala. Rodičia stáli pri sebe na terase a tiež jej odkývali.
Ako babička a deduško z rozprávky“-pomyslela si a pridala do kroku.
Keď prišla domov, Romanko už spal a ona mu ešte pritiahla paplón vyššie, aby mu nebolo zima. Andrej ju čakal v obývačke pri telke. Na stole stála fľaša červeného vína a Simona si pomyslela, že keď si dá ešte jeden pohárik, už jej to udrie do hlavy.
Sadla si k manželovi a pripili si. Pozerali televízor, a potom sa ešte dlho do noci rozprávali o všeličom. Bola šťastná, že aj po rokoch sa dokázali spolu rozprávať, diskutovať a prekárať. Keď išli spať, bola už skoro polnoc. Chvíľu vedľa seba ležali a potom sa s úplnou samozrejmosťou pomilovali. Keď Simona zaspávala, pomyslela si, že sa zase zabudla opýtať na kľučiky. Potom ju premohol spánok.
 
S. Nováková