Vianočný príbeh 1. časť

 

Simona si unavene oprela hlavou o operadlo stoličky a zatvorila oči. Posledná prepúšťacia správa bola dopísaná a založená do chorobopisu. Pacient na oddelení na ňu už netrpezlivo čakal. Bol piatok, koniec týždňa, ale pre personál nemocnice to nič neznamená. Pracuje sa nonstop a na internom oddelení bývajú veľmi ťažké prípady.
Infarkty, mozgové príhody, vysoké a nízke tlaky, nastavenie pacientov na inzulín, anémie a iné diagnózy sú každodenným stavom na oddelení. Simona si už zvykla na to, že s týmito diagnózami je často spätý aj exitus a brala to ako súčasť života .
Rozhodla sa pre toto povolanie, lebo bola dcérou lekára a zdravotnej sestry a doma sa týmto povolaním žilo. Často počúvala rozhovory svojich rodičov o dianí v nemocnici, o rôznych ochoreniach, školeniach a sympóziách, ktoré absolvoval jej otec aj v zahraničí a potom o nich rozprával doma. Vtedy si povedala, že táto práca musí byť nielen zaujímavá, ale aj tvorivá a zmysluplná a po skončení gymnázia oznámila rodičom, že chce študovať medicínu. Samozrejme, že doma sa stretla s pochopením a nadšením. Rozhodla sa vyštudovať internú medicínu a po skončení školy nastúpila pracovať do miestnej nemocnice ako internistka. Pracovala tu už pätnásť rokov okrem dvoch rokov materskej dovolenky. Toto povolanie ju napĺňalo a mohla si povedať, že je šťastný človek, pretože žila celkom harmonicky už desiaty rok v manželstve so spolužiakom zo školy, ktorý pracoval v nemocnici v hlavnom meste ako primár na traumatológii. Simonini rodičia, ktorí boli ešte zdraví, im štvorročného Romanka zavarovali, keď sa stalo, že obaja rodičia mali službu.
Konečne bol koniec týždňa a Simona nemala po dlhom čase cez víkend službu. Uzavrela program, vypla počítač a vstala zo stoličky. Do miestnosti vošiel mladý lekár, ktorý mal službu na mužskom oddelení a o chvílu ďalší. Keď sa prezliekli, Simona ich oboznámila so stavom pacientov na oddelení a odišla sa prezliecť do lekárskej izby.
Je to možné, že idem tak skoro domov ?“- myslela si kráčajúc dole schodmi. Keď vyšla z nemocnice do decembrového mrazu, pridalala do kroku.
Ešte šťastie, že som dala Romankovi ráno čižmičky.“ Malý ráno trucoval, že pôjde do škôlky v botaskách, a keď mu vytiahla zo skrine aj čiapku a šál vzpieral sa ešte viac. Nepomáhalo ani vysvetlenie, že mu môžu omrznúť ušká. Keď mu sľubila, že cez víkend budú spolu písať list Ježiškovi, ukľudnil sa a s hundraním si obliekol všetko, čo mu pripravila. Viance boli pre Simonu vždy opradené čímsi zvláštnym a mysterióznym. Tento pocit mala od detstva a pretrvával doteraz. Pamätala si, ako otec rozsvietil stromček, ktorý sa rozžiaril v plnej kráse. Ozdobovali ho spolu a bol to vždy krásny zážitok. Navešali naň ozdoby od výmyslu sveta a mama zatiaľ pripravovala večeru. Simona s ockom potom pripravili slávnostný stôl. Pred večerou otec predniesol prípitok a nezabudol zapriať rodine, aby sa takto o rok stretli zase spolu. Večer sa rozbaľovali darčeky a Simona si vždy priala, aby tento deň ešte neskončil. Nie však kvôli darčekom, ale pre tú zvláštnu magickú atmosféru Vianoc, pre pokoj, ktorý v ich dome vládol aj s pozitívnou energiou. Pokiaľ žili aj babička s dedkom, sedeli aj oni pri štedrovečernom stole, keď umreli, Simonim ocko im dával symbolicky pod stromček do taniera oblátky a jabĺčka , aby boli aspoň takto prítomní na večeri. Tento zvyk všetci zachovávali až dodnes. Simona dávala poctivo za babku a dedka tanier pod stromček ďalej a Romanka učila, aby aj on v tejto tradícii pokračoval.
Keď prešla upršanou ulicou všimla si prvé stromčeky pri jednom z obchodov a povedala si, že tento rok už nenechá na poslednú chvíľu nákup stromčeka, ktorý musel byť vždy živý a kúpi ho čo najskôr, aby nebol stres. Pristavila sa pri jednom stromčeku a v duchu sa rozhodla, že tento rok navrhne synovi, nech ozdobí stromček sám. Vždy sa na to tešil a ozdoboval spolu s ňou. Andrej zatiaľ obaľoval kapra. Tak mali rozdelené úlohy. Bola to jej rodina, ktorú milovala a bol to jej svet, pre ktorý žila.
Prišla na parkovisko a odomkla auto. Cestou sa musí ešte zastaviť pre syna, ktorého vyzdvihla zo škôlky babička. A povedala si, že dnes si spravia všetci aj s Andrejom pekný večer. Ona im spraví niečo dobré, a potom si len posedia v izbe a budú sa rozprávať o čomkoľvek. Lebo rozprávať sa spolu je veľmi dôležité. A veľmi dôležité je aj mať takú skvelú rodinu.
 
S. Nováková