Valentínsky príbeh

Bol obyčajný februárový víkend. Vonku lialo ako z krhle a Zuzana vedela, že jej vyvolený nemá ani šajnu, aký sviatok je predo dvermi.
„Zuzi, čavi“ ozvalo sa z dverí. „Čo si mi dnes fajného ukuchtila?“
„To je jediné, čo Ťa zaujíma! Aby si mal navarené a ožehlené!“ odvrkla Zuzana.
„Ale, ale a čože takýto tón! Čo si sa mi zle vyspinkala?“
„Nie, len nechápem, prečo neustále myslíš na to isté!“
„Myslíš... na Teba?“
„Ty ani netušíš, aký sviatok je pred nami! Predtým, než som sa stala tvojou zákonitou manželkou rozmaznával si ma pri každej príležitosti, vlastne ani nemusel byť dôvod na to, aby si vymyslel nejakú drobnosť, ktorá ma vždy potešila alebo zabavila. Nemusela som mať sviatok alebo výročie. Jednoducho si bojoval o moju priazeň. A teraz? Už sme osem rokov spolu a postupne zabúdaš nielen na výročia, ale aj na moje sviatky. Je mi jasné, že teraz keď už nemusíš o mňa bojovať, nemáš chuť snažiť sa, aby si ma aspoň trochu potešil. Koniec! Dohovorila som! Večeru máš na stole. Idem k Ingrid na kávu.“
Dvere sa zabuchli. Uprostred izby v nemom úžase stál chlap v montérkach. Takéto privítanie veru nečakal. Zamieril ku kalendáru a začal v ňom listovať.
„Meniny mala v auguste, narodeniny má až máji, čo som zase pobabral?“
Hneď ako našiel správny dátum, žiarilo pod ním meno: „Valentín!“
„Ach jaj, tak už viem, na koho sme zabudli. Ešte nie je neskoro! Musím niečo vymyslieť. „Zuzana má pravdu, prestal som o ňu bojovať, prestal som sa snažiť dokazovať jej, že mi na nej záleží. Možno je už neskoro, ale musím to skúsiť!“
Zdvihol telefón, niekoľko minút telefonoval, vyzliekol sa zo špinavých montérok a utekal dole schodmi. Nasadol do auta, o pár minút bol naspäť a stál pri dverách susedy, ktorá sa po rokoch stala pre Zuzanu bútľavou vŕbou.
Zazvonil. Dvere mu otvorila Ingrid.
„Ahoj, Ingi, zavolaj mi Zuzku!“
„Ako vieš, že je u mňa?“
„No tak, zavolaj ju!“
„Zuzi, máš návštevu!“
„Nechcem ho ani vidieť!!
„No tak, Zuzka, už sa na mňa nehnevaj! Ja viem, zabudol som, že je dnes toho Valentína, ale mám pre teba prekvapenie!“
Spoločne vyšli do svojho bytu, kde bolo prítmie a vošli dnu. Zuzana bola nahnevaná, ale pravý srd ju postupne opúšťal.
V kuchyni ju čakal sviatočne prestretý stôl, večera, fľaša vína a drobná škatuľka.
„Teraz si to chceš vyžehliť, ale to sa ti len tak ľahko nepodarí!“
„Nič si nechcem žehliť, len ti chcem povedať, že mi aj po rokoch manželstva na tebe stále rovnako záleží. Nemyslel som si, že to chceš ešte stále počúvať!“
„Túžim po tom!“ povedala Zuzana so zmierlivým tónom v hlase.
„Milujem ťa, a nehovorím ti to preto, že to chceš počuť, ale preto, že je to pravda!“ pošepol jej Lukáš.
„Pekný Valentín!“
„Aj tebe!“

KM