DENNÍK RELAX - V nákupnom centre túžob

V nákupnom centre túžob

„Mám dvadsať evri! Keď mi päť požičiaš, môžem si ju kúpiť,“ navrhol Ľubo a v rukách držal vytúženú mikinu, pre neho najparádnejšiu z celého nákupného centra.
„20? Veď si hovoril, že otec ti dal desku,“ čudovala sa Ala a zbystril aj Janko, od ktorého si chcel Ľubo požičať.
„Hej, foter mi dal desku, ale mame som vzal z peňaženky päť a bratovi z pokladničky ďalšiu päťku,“ vysvetlil Ľubo, zatváril sa frajersky a už aj si prikladal novú mikinu na hruď. „Táto bola vyrobená pre mňa! Tak dáš mi?“ zadíval sa na Janka.
„Pohodka! Ale minule si vraj Peťovi vracal polroka. Sľubuješ, že mi to vrátiš do týždňa?“ dôveroval, ale preveroval si kamarát.
„Že váhaš! Nepočúvaj klebety od závistlivých núl!“ radil mu Ľubo a srdce mu poskočilo, keď jeho kamarát vytiahol športovú peňaženku a z nej želanú bankovku.
Do ich rozhovoru sa nenápadne započúvala predavačka, ktorá o uličku ďalej naprávala pozhadzované oblečenie. Svet pubertou šuchnutých školákov jej bol blízky. Dôverne ho poznala od svojich detí.
„A to sa len vyťahuješ s tou ukradnutou desinou, či to myslíš vážne?“ ozvala sa Alena, ktorú zmienka o peniazoch zaskočila.
„Čo si trápna?! Vážne. Mama ma nahnevala, lebo otca odhovárala od toho, aby som šiel šopingovať. Vraj na to nemám známky v škole, ani správanie... A že nie je normálne, aby som sa celý týždeň tešil len na to, ako si v piatok poobede pôjdem užívať do nákupného centra. A vraj ona sama si nemôže dovoliť ísť len tak kupovať na seba, a že ja fagan budem hrať frajera? Nezaslúžila si? Ja jej ukážem! Otec ma takmer vždy podporí! A zarába dvakrát viac ako mama!“ vysvetlil  Ľubo a ukázal prostredník.
Predavačka zdvihla obočie, keďže slová mladíka ju nemilo prekvapili. Opäť si spomenula na svoje deti, od ktorých nič podobné nikdy nepočula. Ani s nimi nič podobné nikdy riešiť nemusela. Vedeli, ako sa majú správať, ak po niečom túžia.
„A čuduješ sa mame? Veď patríš medzi najhorších žiakov v triede. A o tom pokarhaní triednou vaši ani netušia, však?“ poznamenala Ala a nič dobré od Ľuba ani nečakala.
„Si nejaká múdra! Závidíš, alebo o čo ti ide?“ zagánil na ňu Ľubo a vyťahoval svoje peniaze, aby ich dal dokopy s tými od Janka.
„Nezávidím. Len mi to tak napadlo. A čo tvoj brat? Veď je od teba o dosť mladší. Prečo si vzal jemu peniaze?“ zvedavo dobiedzala Ala.
„Brat? Žaloval ma, že ma videl v škole biť sa. Zaslúžil si! A už mi daj pokoj so sprostými otázkami. Mala by si začať húliť, lebo už sa z teba stáva pripečená hus. Idem platiť! Potom môžeme ísť na pizzu. Nechám sa pozvať! Ja som o pár sekúnd na nule!“ zaškeril sa Ľubo, zvrtol sa a mieril k pokladni.
Ich kamarát Janko sa zatiaľ zadíval do ponuky šiltoviek. Alena sa nenápadne vytratila, vyšla z obchodu a rozhodla sa odísť z celého nákupného centra. Už ju to s nimi nebavilo.
„Mala by si začať húliť,“ tieto slová ešte dlho rezonovali v myšlienkach predavačky. Vedela, že jej deti čomusi podobnému nepodľahli a ani nepodľahnú. Jej dcéra je učiteľkou a usiluje sa všemožne, aby zo svojich žiakov vychovala zodpovedných ľudí. A syn... Ten už si nezapáli ani nevypije nikdy. Čoskoro to bude päť rokov, čo ho na priechode pre chodcov zrazilo luxusné auto. Šoféroval ho zdrogovaný mladík, ktorému bohatý otec tiež dával bez zásluh všetko, po čom zatúžil.

Marcel Páleš





 

Autor fotografie:Miroslav Trimay