Image

Služby sú služby!

V robote ma znova rozčúlil šéf, mám niečo vybaviť a neviem presne čo, takéto čiastkové informácie zbožňujem. Niečo mu preblesne hlavou a zvyšok si mám domyslieť. Pripadám si ako idiot, keď volám s dodávateľmi, niečo od nich chcem a sama neviem ani čo. Myslím si, že sú už dávno presvedčení o tom, že nie je som normálna. Ani odmenu mi nedal, skupáň jeden, vraj som mala dovolenku. Kašlem na neho, nebudem si kaziť deň. Zvrtla som sa na opätku a vybrala sa na obedňajšiu prestávku. Na obede som sedela pri stole s dvoma kolegami. Menu bolo v jedálnom lístku očíslované. Bol štvrtok a v ponuke bol pod číslom jeden rezeň so zemiakovou kašou, dvojka kurací steak s ryžou, trojka kurací perkelt s cestovinami a štvorka palacinky. Milujem vyprážané rezne, u mňa bola teda voľba jasná a bez polievky, tak ako vždy. Kolegovia si objednali kurací steak. Kým čašníčka priniesla polievku, prešlo azda 10 minút, vzápätí doniesla kofolu so slovami, že je grátis k menu. Po chvíli nám niesla druhé jedlo, všetkým rovnaké.

"Ale my sme nemali rezne?!“, povedal jeden z kolegov.

„A čo ste mali?“ ,opýtala sa napajedená čašníčka.

„No, dvojku!“

„Táák, ale dvojka sa nehovorí, mali ste mi povedať jedlo a nie dvojku, čo ja mám s tým teraz robiť! No, to teraz budem musieť zjesť!“

Raz mi jeden známy povedal, že jeho suseda je asi taká hlúpa, aká je škaredá. Nemala by som takto o ženách hovoriť, ale toto prirovnanie na ňu presne sedelo. Jedlá šla teda vymeniť alebo možno zjesť, to už presne neviem a po chvíli už doniesla to, čo mala. Uvedomila som si, že ako poznám kolegov, určite by jej tento omyl prepáčili, ak by bola troška milšia, nič by vymieňať nemusela. Ja som však bola rada, že sa ma to až tak netýka a pokojne som pokračovala v konzumácii. Smiech ma však prešiel, keď mi naúčtovala kofolu. Bola síce zadarmo, ale len pre tých, ktorí mali celé menu, ja som to mala bez polievky. Kolegovia sa rozrehotali ako kone. Nechcelo sa mi hádať, tak som zaplatila. Som hrozná, bez pripomienok sa nechávam okrádať, žiadna firma či inštitúcia mi neodpustí ani cent a ja niekomu tolerujem jeho chybu a ešte ju aj zaplatím. Som nepoučiteľná. Vtom mi zavolá do práce mama, vraj jej znova prišiel šek na zaplatenie káblovej televízie, hoci ju má zrušenú. Mama je veľmi zodpovedný človek, vždy chce mať všetko v poriadku a tak som tam teda okamžite zavolala. Vysvetlila som pani pri telefóne o čo ide a tá mi v telefóne povedala:

„Áno, vidím to v systéme, je to zrušené, asi nejaký omyl, to sa asi nebude dať opraviť, ale veď to zaplaťte, sú to len dve eurá.“

Len dve eurá, ona nie je normálna, potvrdila mi síce, že šek je bezpredmetný, ale keďže to nevie vymazať, tak nech to mama radšej zaplatí. Asi chcela mať na odmeny. Neskutočné! Po menšej výmene názorov už mama nemusela zaplatiť nič, všetko je zrazu vybavené. Musíte len zanadávať a všetko sa zrazu dá. Po práci som sa zastavila v malej predajni zeleniny pri našej bytovke.

„Poprosím vás jeden ľadový šalát.“

„Pani, viete čo, radšej ho neberte, je horký“. Toto mi prosím povedala predavačka a zároveň majiteľka zeleniny. Odhovárala ma od vlastného tovaru. Toto sa mi fakt nestalo. Tak ma to milo prekvapilo, že som u nej nakúpila viac, ako som chcela, nikam inam už nechodím nakupovať zeleninu a do vyššie spomínanej reštaurácie už nechodím. Z tohto celého dňa mi vyplynulo jediné ponaučenie, nie sme takí bohatí, aby sme mohli tolerovať pochybenia ostatných.

S. H.