Pomohla mi kamarátka...

Bola som dievča, ktoré odmalička vyrastalo v detskom domove. Nikdy som nepocítila rodičovskú lásku a ani teplo domova. Veľakrát som sa pýtala, prečo je to tak, ale asi to tak chcel osud.

Každé dieťa, ktoré vyrastá v detskom domove, vie o čom hovorím. Mali sme tam síce všetko, okrem svojich rodičov. Veď láska najbližšieho človeka, je najdôležitejšia na svete. Jedinou mojou spriaznenou dušou bola kamarátka Eva. Boli sme nerozlučné na život a na smrť. Všade sme spolu chodili, nič nás nerozdeľovalo, až dovtedy, kým som sa nezaľúbila.
Mala som len 19 a myslela som si, že ten chlapec je pre mňa všetko. No, teraz viem, že som sa mýlila. Miloš bol veľmi sympatický a krásny muž, bola som z neho hotová. Začali sme spolu všade chodiť. Nepohli sme sa jeden bez druhého a Eva bola odvtedy odstavená na vedľajšiu koľaj. S Milošom sme navštevovali diskotéky, bary, kiná ... Bolo nám spolu super! Vtedy som ani zďaleka netušila, čo je zač.

Keď som dovŕšila 20 rokov, požiadal ma o ruku. Bola som nesmierne šťastná. Eva mi vtedy naznačila, aby som si to premyslela, vraj som ešte taká mladá. Myslela som si, že Eva mi ho závidí.
Po svadbe sme bývali v malom byte, napriek tomu som mu bola veľmi vďačná, že ma „vyslobodil“ z domova.

Miloš sa hneď po svadbe zmenil k horšiemu. Nikam ma nechcel púšťať, bez neho som nemohla opustiť byt ani na krok. Bola som z toho zúfalá a pýtala sa ho: „Prečo?“
„Neprajem si, aby si sa vláčila s kamarátkami po baroch!“
Snažila som sa mu vysvetliť, že ho milujem a nikdy by som ho nepodviedla!

Prišiel list z domova, že máme stretávku. Tak veľmi som tam chcela ísť, ale nemala som odvahu sa ho ani opýtať! Keď som mu to večer nenápadne spomenula, dočkala som sa reakcie, ktorá by mi ani vo sne nenapadla!
„Ani sa neopováž na to pomyslieť! Ty si moja, dostal som ťa z tej diery a teraz tam chceš ísť ?Načo! Ak pôjdeš, môžeš si rovno zbaliť veci a ostať tam!“
Plakala som ako malé dieťa, dobre vedel, že tam nepôjdem. Vtedy som si uvedomila, že Evka mi hovorila pravdu. Prečo som ju len nepočúvala.. Život s chorobným žiarlivcom sa zmenil na hotové peklo.

Čas plynul, roky leteli a ja som stále žila ako vo väzení. Bála som sa niečo povedať, aby som svojmu „manželovi“ neublížila. Všetko som len tíško trpela. Raz, keď Miloš musel pracovne urýchlene odísť na služobnú cestu, som si povedala dosť! Zavolala som svojej najlepšej kamarátke a pozvala som ju k sebe domov. Všetko som jej vyrozprávala, povedala som jej ako dlho trpím.
„ Ja som vedela, že to nie je chlap pre teba! Okamžite sa pobaľ a ideme ku mne!

Bola som zvyknutá bez Milošovho dovolenia neísť ani na krok. Aj vtedy som sa bála, ale išla som a nikdy som to neoľutovala. Evka ma prichýlila k sebe a bolo všetko ako predtým! Našla mi prácu a bývala som začas u nej, potom som sa osamostatnila. A Miloš? Viackrát sa pokúšal so mnou skontaktovať, ale nedala som mu nato príležitosť. Nemala som s ním o čom hovoriť. Stretli sme sa až na súde ohľadom rozvodového konania. Odvtedy som ho nevidela. Veď som bola celé manželstvo pod drobnohľadom, až teraz si vychutnávam zameškanú slobodu a doháňam mladosť.

Nebyť Evky neviem, čo by bolo dnes so mnou! Som nesmierne rada, že existujú ľudia ako je ona. Vďaka nej som spoznala seba samú, zo srdca jej ďakujem, že ma nenechala v ten večer v štichu.
Elena